Čo prezradili voľby do Európskeho parlamentu? A čím bolo Slovensko výnimočné?

Bratislava 28. mája 2019 (HSP/Foto:TASR-František Iván)

Veľké politické zemetrasenie, ktorým pred voľbami strašili médiá a politici hlavného prúdu, sa v Európe nekonalo. Vládne strany udržali svoje pozície a hoci zoslabli, celkové smerovanie EÚ sa nezmení

Dalo sa očakávať, že mediálne strašenie tým, že Európu ovládnu extrémisti a fašisti, sa nenaplní – bola to prirodzená taktika mainstreamu ako motivovať voličov, aby išli voliť. Napriek tomu, že postupný nárast výtlaku síl opozičných voči bruselskej totalite je dlhodobý, ešte to nestačilo na zmenu. Trochu pateticky môžeme výsledok eurovolieb zhodnotiť slovami, že loď európskeho establišmentu sa trochu otriasla, ale bude plávať viacmenej v určenom kurze ďalej.

Pri pohľade na celkový obraz môžeme konštatovať, že v Európe stratili časť pozícií kresťanskí demokrati a socialisti, získali liberáli, environmentalisti a vlastenci. Dve najväčšie frakcie, kresťanskí demokrati a socialisti stratili v europarlamente väčšinu, a preto sa budú musieť spojiť s niekým ďalším, aby mohli vo svojej politike pokračovať – najpravdepodobnejšie je, že sa spoja s liberálmi alebo zelenými.

Práve zelení sú zvláštnym, trochu nečakaným fenoménom tohtoročných eurovolieb – občania, rozčarovaní zvyškom volebnej ponuky a vnímajúci čoraz citlivejšie, čo sa deje s planétou, dali hlas stranám, ktoré kedysi začínali ako „zelení extrémisti“, ale dnes sú už štandardnou súčasťou politického systému, dokonca aj hlavného prúdu.

Ak sa pozrieme bližšie na dianie v jednotlivých krajinách, uvidíme oveľa dramatickejší obraz ako na veľkom európskom plátne: v mnohých štátoch dopadli voľby prelomovo, a keby nešlo o voľby do európskeho parlamentu, ale o voľby do národných parlamentov, tak by to vo veľkej časti krajín EÚ, a to najmä tých veľkých, znamenalo vážnu politickú zmenu.

V Nemecku sa síce kvalitatívne nezmenil pomer síl, ale tradičné vládne strany CDU/CSU a SPD výrazne zoslabli, získali aj zelení, polepšila si trochu aj euroskeptická AfD, hoci nijako výrazne.

V Taliansku totálne vyhral Salvini a jeho Liga Severu, ktorý jednoznačne prevalcoval hlavné vládne Hnutie piatich hviezd aj opozičných „slniečkarov“, o ostatných stranách ani nehovoriac. Stáva sa čoraz jasnejším, že politické Taliansko dnes, to je Salvini.

V Británii by definitívne výsledky mali byť hotové až dnes, ale zdá sa, že to kompletne zvalcoval kráľ euroskeptikov Nigel Farage.

Vo Francúzsku vyhrala Marine Le Pen a jej Rassemblement National s neveľkým náskokom pred Macronovým hnutím, čo síce nič dôležité nemení, podobný výsledok dosiahla aj minule, ale potvrdzuje to fakt, že krajina nie je ďaleko od zmeny, pri ktorej by Macron padol.

Jedinou veľkou krajinou EÚ, kde vyhrali socialisti, je Španielsko.

Socialisti vyhrali ešte v Holandsku, pred favorizovanými liberálmi. Doslova zhorela euroskeptická strana Geerta Wildersa.

Naopak, v Belgicku bude takmer najsilnejšou nacionalistická strana Vlaams Belang, ktorú mainstream označuje za rasistickú, fašistickú a kadejako podobne.

V Poľsku totálne vyhrala súčasná vládna mierne euroskeptická a konzervatívna vládna strana Právo a spravodlivosť.

V Česku vyhralo Babišovo ANO pred ODS a Pirátmi, teda nenastal nijaký špeciálny posun.

K zmene nálad nedošlo ani v Maďarsku, kde drvivým spôsobom zmietol konkurenciu Viktor Orbán.

Paradoxná situácia nastala v Rakúsku, kde výrazne zvíťazili ľudovci Sebastiana Kurza pred socdemákmi zo SPÖ, hoci je úsmevné, že práve teraz padla jeho vláda v dôsledku škandálu Kurzovho partnera zo strany Slobodných Heinza-Christiana Stracheho.

A Slovensko? Jeden primát sme si ako krajina uchovali: účasť voličov bola síce vyššia ako pred piatimi rokmi, ale rovnako ako vtedy, aj tentoraz bola jednoznačne najnižšia z celej Únie.

Aj u nás mainstreamové médiá a politici strašili, že voľby ovládnu „fašisti“ a začnú sa diať príšerné veci. Pod tými fašistami zrejme mysleli Ľudovú stranu Naše Slovensko, o ktorej súd rozhodol, že fašistická nie je. ĽSNS skutočne zaznamenala slušný výsledok, vyše dvanásť percent, ale v absolútnych počtoch to bolo iba necelých stodvadsať tisíc voličov. Pre porovnanie, v posledných parlamentných voľbách dostala ĽSNS vyše dvestotisíc voličských hlasov, ktoré by tentoraz stačili na celkové víťazstvo. Aj pohľad na mapu a skúmanie odkiaľ tie hlasy išli hovorí, že voliči ĽSNS neboli v týchto voľbách nijako zvlášť aktívni a motivovaní v porovnaní s voličmi iných strán, ba možno skôr naopak.

Všetky ostatné tradičné strany v podstate výsledkom sklamali, až na KDH a samozrejme veľkého víťaza volieb, koalíciu Progresívne Slovensko/Spolu, teda spolok ľudí, o ktorých pred pár mesiacmi ešte sotva kto vedel.

Je tento výsledok PS/S prekvapením? Sotva. Potvrdzuje nevyspytateľnosť voličských nálad, nad ktorými si sociológovia a politológovia dlhodobo lámu hlavy, pretože im pri ich odhadovaní zlyhávajú pekné politologické definície a poučky.

Ale je tu jedno pomerne jednoduché vysvetlenie: takáto zúfalá voľba liberálnej proamerickej a probruselskej mačky vo vreci takou veľkou časťou voličov naznačuje, že slovenský občan v skutočnosti zúfalo nemá koho voliť, keď v ponuke sú strany buď príliš zjavne marketingové, alebo také, ktoré si so sebou nesú skriňu s nejakým kostlivcom. Ľudia by to radi niekomu dali, ale naozaj nevidia komu… A preto sa vždy znovu a znovu s nádejou vrhajú na všetko nové, čo sa zjaví, aby po pár rokoch sklamaní dali hlas opäť niekomu inému, pri kom si povedia: „títo budú hádam lepší“. A vy čo si myslíte: budú lepší?

Ivan Lehotský