Čo nám hovorí postoj Bruselu k migrantskej vojne na grécko-tureckých hraniciach o šanci na prípadnú pomoc, keby sme ju náhodou potrebovali my?

Brusel 18. mája 2020 (HSP/Foto:TASR/AP-Emrah Gurel)

Odovzdali sme právomoci niekomu, koho vlastne nepoznáme, ale o koho čestných úmysloch je čoraz viac dôvodov pochybovať. Tak napríklad vojna pohraničníkov s migrantmi a tureckými vojakmi na gréckej hranici – na čiu stranu sa Brusel vlastne prikláňa?

V uplynulých týždňoch 63 poslancov europarlamentu z frakcií zelených, socialistov, RENEW a GUE napísalo list šéfke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej a vedeniu Európskeho parlamentu, v ktorom oni a ďalší signatári žiadajú o potrestanie Grécka za to, že v marci a apríli bránilo svoju hranicu s Tureckom pred pokusom o mohutnú migračnú inváziu, spoluorganizovanú tureckými úradmi, počas ktorej sa obrovské masy imigrantov podporované dokonca aj tureckou armádou pokúšali nasilu vtrhnúť na územie EÚ.

Vo svojom liste europoslanci obviňujú Grékov zo zodpovednosti za údajnú smrť migranta, ktorý mal byť zastrelený pri konflikte. S podozrivou správou o zastrelenom migrantovi bez udania totožnosti prišli až po mesiaci turecké médiá, Gréci takúto informáciu popierajú. Lenže ak aj bol v konflikte niekto zastrelený, je otázne, kto ho zastrelil: český europoslanec Ivan David upozorňuje, že na viacerých videách je zdokumentované, že strieľali nielen grécki obrancovia, ale z druhej strany aj tureckí vojaci podporujúci invázistov, a to nielen granátmi so slzným plynom, ale aj zo samopalov, brokovníc a ostreľovačských pušiek.

Ale aj keby pohraničníci pri plnení svojich povinností niektorého z nelegálnych narušiteľov hraníc naozaj zastrelili: je absurdné, ak europoslanci vo svojom liste neobviňujú konkrétnych ľudí či orgány, ale rovno celý štát. Predstavte si, že by na Slovensku niektorý štátny zamestnanec niekoho pri plnení služobných povinností niekoho zastrelil a výsledkom by bolo, že by skupina europoslancov iniciovala proces s celou krajinou…

List skupiny europoslancov bude zrejme predložený na prejednanie do pléna europarlamentu a v prípade, že slniečková väčšina poslancov schváli nejakú rezolúciu, je dokonca možné, že Grécko bude za obranu vlastných hraníc (a tiež aj hraníc EÚ) potrestané, napriek tomu, že táto agenda spadá do výhradnej kompetencie členských štátov a pohraničníci robili iba to, čo bolo ich povinnosťou, a čo napokon vyplýva aj zo Schengenskej dohody.

Zdá sa, že tým sa problém neskončí: je dosť pravdepodobné, že Turecko v čase, keď sa už väčšina európskych krajín pripravuje na zmiernenie antikoronových opatrení, môže spustiť ďalšie kolo vojny na gréckych hraniciach. Turecký minister zahraničia Mevlüt Çavuşoğlu totiž nedávno v televíznom rozhovore uviedol, že hranice pre nelegálnych migrantov do Európy sú otvorené, a že každý, kto tam chce ísť, môže.

Turecká pozícia sa dá chápať v tom, že nie sú povinní trpne znášať milióny „utečencov“ na vlastnom území, ktorí sa tlačia do Európy. Lenže Turecko by zase malo chápať, že Európa nie je povinná ich vpustiť, a že určite nie je riešením dokonca vojensky pomáhať davom inváznych bojovníkov s kameňmi, palicami a v niektorých prípadoch aj s molotovovými koktailmi pri ich pokuse dobyť európske územie.

A že prečo Turecko tieto veci nechce vidieť? Aby bol obraz úplný, tu treba doplniť podstatnú vec: táto záležitosť sa vôbec netýka ďalšieho európskeho štátu, s ktorým má Turecko spoločnú hranicu: Bulharska. Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan Bulharov dokonca výslovne ubezpečil, že oni budú pohraničnej migračnej vojny ušetrení.

Vidíme, že zápletka s pokusmi migrantov vlámať sa do Grécka je teda zjavne súčasťou celkového obrazu turecko-gréckych vzťahov. Alebo lepšie povedané, Ankara hľadá každú možnosť ako rozpútať s Gréckom vojnový konflikt, aby si mohla zobrať naspäť ostrovy v Egejskom mori, o ktoré prišla v dôsledku prehry v prvej svetovej vojne.

V tejto súvislosti tu však vyvstáva vážna otázka: prečo je vlastne Turecko teraz také arogantné a sebavedomé? Odpoveď sa ponúka sama: „Sultán“ cíti, že si to teraz môže dovoliť. O EÚ dnes mnohí hovoria, že je na pokraji rozpadu a je neakcieschopná – a to si niekto môže vysvetľovať aj tak, že Brusel radšej, než by mal riskovať veľký konflikt a ďalšie geopolitické nepríjemnosti, nechá svoju členskú krajinu napospas agresorovi.

A tu je naozaj veľmi zaujímavé sa pozrieť, ako sa stavia Európska únia k obom stranám pohraničného konfliktu. Brusel nechce vidieť škandalóznu vojenskú provokáciu na gréckych hraniciach, nijako nereaguje na neuveriteľne bezočivé vyjadrenia tureckých predstaviteľov, nevšíma si, čo robí Turecko s vlastným kurdským obyvateľstvom, desaťročia robí mŕtveho chrobáka vo veci Severného Cypru, kde Turecko prevádzkuje na území členskej krajiny OSN a EÚ v rozpore s medzinárodným právom nikým neuznaný pseudoštát.

A naopak, aký je postoj EÚ voči druhej, brániacej sa strane konfliktu, členskému štátu EÚ Grécku, na strane ktorého je medzinárodné právo? Zmyslov zbavení bruselskí fanatici v tejto situácii prichádzajú s listom, v ktorom žiadajú o potrestanie Grécka za postup, ktorý je pritom plne v jeho kompetencii.

Čo si o tom majú myslieť občania EÚ? Na čej strane teda vlastne Brusel je? Na strane vlastných obyvateľov, alebo na strane agresívneho odvekého nepriateľa EÚ? Čo o pozícii Bruselu prezrádza list europoslancov, v ktorom takmer rovnakými slovami ako Turecko žiadajú potrestanie Grécka za to, že si plnilo svoju povinnosť?

Europoslanci tiež rozhorčene píšu, že nikto nesmie byť za nelegálny prechod hranice ohrozený na živote. Nuž, áno, toto pravidlo by sa dalo aplikovať v prípade jednotlivca. Lenže čo ak ide o tisícky ľudí, ktorí vystupujú už v role organizovanej masy? Ani proti nim sa pohraničníci nemôžu brániť zbraňami? Ak je to tak, potom by to znamenalo, že Európa sa prakticky nemá ako brániť masovej invázii, votrelci môžu jednoducho prísť v ľubovoľnom počte a pohraničníkov úplne ignorovať, prípadne ich proste prevalcovať. Mimochodom, jedným zo základných znakov štátu je, že dokáže chrániť svoje hranice, ktoré garantujú jeho suverenitu a identitu…

A je tu aj otázka: ako môžu hraničiari vedieť, že ľudia, ktorí sem chcú nasilu prísť, napriek nesúhlasu úradov členskej krajiny EÚ, sú neškodní? Čo keby napríklad túto situáciu chceli zneužiť ľudia, ktorí s európskou demokraciou nemajú dobré úmysly?

Dobre, poviete, že bolo predsa vopred známe, že v tomto prípade medzi dobyvateľmi neboli skutočne zlí ľudia, ale iba pár stoviek džihádistov a vrahov, ktorých nechal turecký prezident Erdogan prepustiť z väzníc za účelom rozpútania migračného konfliktu na hraniciach. Lenže ako mohli pohraničníci vedieť, či medzi týmito ľuďmi s molotovovými koktailmi nebol aj niekto oveľa horší, napríklad Putinovi agenti, ktorí by mohli do Európy priniesť hybridné hrozby? Na to europoslanci nepomysleli? Ani proti tým nesmú hraničiari Európu brániť so zbraňou v ruke?

Samozrejme, počas marcových a aprílových útokov na grécku hranicu sa aj v europarlamente ozvali niektorí ľudia, najmä z frakcie Identita a demokracia, s návrhmi, aby boli na Turecko za jeho škandalózne a provokatívne správanie uvalené sankcie. Tí však boli prehlasovaní poslancami z frakcií, ktorých poslanci napísali spomínaný list.

A teraz si predstavme, že by nejaký problém malo Slovensko. Ak EÚ nepomohla Grécku v takejto principiálne absolútne jasnej veci, ako sa môžeme spoľahnúť, že by niekedy, v nejakej zapeklitej situácii pomohla nám?

Ivan Lehotský