Viedeň 18. novembra 2015 (HSP/Kath/Foto:TASR/AP-Markus Schreiber)

„Situáciu s migrantmi už nemáme pod kontrolou“. Asi 50 percent z nich azyl dostane a druhá polovica síce azyl nedostane, ale zostanú v našej krajine. Aký zmysel má potom vôbec azylový proces? Kam miznú tisíce migrantov, ktorí azyl nedostanú? Kto je Ježiš – Isa – pre moslimov?

Noc z 13. na 14. novembra 2015 veľa zmenila. 129 nevinných ľudí v Paríži umiera pri šiestich súčasných teroristických útokoch islamistov. Mali to byť tisíce, ale teroristom sa nepodarilo dostať na futbalový štadión, kde sa práve hral priateľský zápas Francúzska proti Nemecku. „Allahu akbar – Boh je veľký“ kričali vrahovia, keď ľudí automatickými zbraňami zrážali k zemi predtým, než sa sami bombovými opaskami vyhodili do vzduchu.

Islamský štát (IŠ), už minulý rok varoval, že „ulice Paríža ponorí do krvi“. Francúzsky prezident už verejne konštatoval, že za týmito krvavými útokmi stojí IŠ. Prebúdzajú sa spomienky na útoky v Londýne a Madride a, prirodzene, na 11. september 2001 v New Yorku. Švédska ministerka zahraničných vecí nedávno vo Viedni vyhlásila: „Situáciu s migrantami vo Švédsku už nemáme pod kontrolou.“ Podobne sa vyjadrili minister zahraničných vecí Rakúska aj minister financií Nemecka.

Ako kresťanom nám leží na srdci výzva sv. Benedikta: Ora et Labora – Modli sa a pracuj! Preto sa najprv zastavme a modlime sa! Modlime sa za tieto nezmyselne zavraždené obete, aby ich Boh vo svojom veľkom milosrdenstve prijal do svojho kráľovstva. Oni neboli pripravení zomrieť – iste nie v túto noc. Modlite sa bez prestania, lebo neviete dňa, ani hodiny, hovorí nám Ježiš. Modlíme sa však aj za pozostalých príbuzných a tak ich podporujeme pri ich pohľade do tejto nezmyselnej priepasti. V modlitbe sa priepasť vyvyšuje, modlitba sa stáva mostom, ktorý prevádza do tohto druhého sveta, v ktorom sú ich milovaní teraz v láskavej ochrane.

A modlime sa predovšetkým za atentátnikov. Oni potrebujú našu modlitbu  zvlášť a ešte viac ako iní. Oni Boha nepochopili. Oni verili, že sa mu zapáčia, a napriek tomu mu napľuli do tváre. Vysmiali sa z jeho stvorenia, z jeho darov a z jeho lásky. Dúfajú v panny ako odmenu v raji a zničili preto nevinné životy. V opise života tzv. proroka Mohameda, v Hadite, sa píše, že na počiatku jeho vízií bol presvedčený, že s ním hovorí diabol. Keď vidíme, čo ľudia v jeho následníctve robia, tak zrejme, ako sa zdá, mal v tomto bode pravdu.

Je však modlitba naozaj škodlivá, ako nám chce nahovoriť stále viac hlasov vo verejnosti? Skutočne modlitba nepomáha, ba je dokonca vlastným dôvodom našich problémov? Treba hľadanie pravdy, ktorú ultimatívne nachádzame v Bohu, skutočne odmietať a má urobiť miesto tupému relativizmu pod heslom „všetko je možné a nič nie je pevné“?

Či to nie je oveľa skôr tak, ako povedal známy francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq v októbri 2015 pre „Spiegel“:

„Ateizmus ustupuje. On zomiera na svoje vlastné pochybnosti. Súhlasím s názorom filozofa Auguste Comteho, že spoločnosť úplne bez náboženstva nemôže ďalej existovať. Hrozí jej úplná dezintegrácia.“

Ale potom nasleduje to labora! Musíme sa stať aktívnymi. Musíme preskúmať pozadie toho všetkého a čo môžeme proti tomu bezprostredne aj dlhodobo robiť.

Môj priateľ Ahmed už mesiace pomáha ako tlmočník na mnohých miestach starostlivosti o utečencov. Ahmed, sám sýrsky utečenec a sunitský moslim, ktorý už dostal azyl, mi dnes pripomenul, že mi už pred dvomi mesiacmi povedal:

„Musíte byť obozretní, pretože s tými mnohými utečencami prichádzajú aj niektorí veľmi zlí ľudia! Nechápem vás! Veď si prezrite tých ľudí, čo sem prichádzajú. Iba málo z nich je skutočne zo Sýrie. Niektorí z Iraku možno potrebujú azyl a možno niektorí z Afganistanu. Ale dokonca aj tam sú veľmi bezpečné miesta. Ale veľká väčšina neprichádza z vojnových oblastí. Prečo akceptujete, že všetci prichádzajú do vašich krajín?“

Rakúsky minister zahraničných vecí nedávno celkom v línii rakúskych a európskych štatistík utečencov povedal, že iba málo z prichádzajúcich utečencov boli skutočne ohrození na zdraví a životoch, a teda majú právo na azyl. Napriek tomu povedal, že asi 50 percent z nich azyl dostane a druhá polovica síce azyl nedostane, ale zostanú v našej krajine. Aký zmysel má potom vôbec azylový proces?

Asi pred 2 rokmi som sa staral o Nigérijca, ktorý ma prosil, aby som ho podporil na úradoch, aby vedel, kedy a či dostane povolenie k pobytu. Po hodinách telefonovania som konečne dosiahol kompetentného úradníka, ktorý mi povedal, že proces sa rozhodol negatívne už pred 4 rokmi. Prečo je potom ešte stále v našej krajine, pýtal som sa nepríjemného pána. Na to mi odpovedal, že to nie je v jeho kompetencii a tieto osoby musia sami znova odcestovať naspäť. Aké pravdepodobné je to u ľudí, ktorí zaplatili tisíce eur pašerákom a prišli sem s ohrozením života, to si každý priemerne inteligentný človek domyslí.

A čo sa stane s týmito „ilegálnymi osobami“, ktoré nemajú povolenie pracovať, ktoré nedostanú sociálnu pomoc, ani zdravotné poistenie? Koľko ich je tu v súčasnosti? Je o tom nejaká štatistika? Istá žurnalistka ORF sa nedávno v televíznych novinách opýtala, či si nikto nekladie otázku, kam miznú tisíce migrantov, ktorí k nám teraz prichádzajú a z ktorých oveľa menšie počty sú do Nemecka oficiálne vpustené a zaregistrované?

Tí skutočne slabí, starí a chorí k nám vôbec nedokážu prísť. Oni zomierajú na ceste alebo zostávajú na mieste v táboroch.

V Rakúsku sa politici sporia o slová „plot“ a „stan“. Konajú úplne bez akéhokoľvek plánu. Chcú vyškrtnúť základné právo utečencov z medzinárodnej a európskej konvencie ľudských práv a zakázať privolanie príbuzných. Nemyslia na to, čo znamená pre mladého muža, ktorý napriek tomu, že je utečenec, nezanechal svoj sexuálny pud v Sýrii. Nemyslia na to, čo znamená pre zničené rodiny, keď muž sa tu začne roky integrovať a jeho žena a deti pomaly chradnú v tureckom utečeneckom tábore.

Naši politici koktajú niečo o „azyle na dobu určitú“ a nevšímajú si, čo to znamená pre tých, ktorí sa tu namáhavo učia jazyk a písmo, dostanú novú prácu, prenajmú si byt a čoskoro dokonca nakupujú a začínajú nový život. Ich rodiny sú potom možno takisto integrované a deti chodia roky do školy. Potom však, po 5 rokoch, im to všetko opäť vezmeme a pošleme ich naspäť do zničenej krajiny, v ktorej musia začínať znova od nuly. Je to humánne?

Vytvoriť neutrálne hospodárske zóny

V minulosti som v komentári uviedol, že týmto ľuďom môžeme už teraz na mieste v Sýrii, Iraku, v Afganistane a v Líbyi ukázať pravú alternatívu, s neutrálnymi hospodárskymi zónami. Odporovali mi, že také zóny sa ťažko kontrolujú a že sa tam môžu vpašovať aj teroristi. Iste je také nebezpečenstvo, ale prečo napríklad Izrael dokáže svoje oveľa väčšie teritórium do veľkej miery kontrolovať a teroristov držať vonku? Napriek tomu tam kvitnú obchodné vzťahy so zahraničím a to hoci je Izrael obklopený nepriateľskými štátmi.

Povedali mi, že také medzinárodne spravované zóny by boli zásahom do štátnej suverenity – áno, prirodzene – ale nie sú tým aj vojenské zásahy západných mocností v týchto štátoch? Prečo to potom funguje, keď ide o bomby a smrť, ale nie, keď ide o bezpečnosť a opätovné budovanie?

Vyhlasovali, že medzinárodné spoločenstvo sa v tom nikdy nezhodne – možno je to naozaj ťažké, ale či nie sú v súčasnosti všetci bezradní a či by neboli dokonca vďační za konštruktívny návrh?

Ak má niekto niečo proti, tak prosím iba s lepším návrhom riešenia. Je teda humánnejšie nechať ľudí vyhnať z vlasti a zablokovať ich potom v Turecku a roky ich nechať v tábore ako ovce v košiari? Je kresťanské Turecko podplácať miliardami eur a nanovo rokovaniami o vstupe do EÚ, aby nám násilím udržali migračné prúdy od tela a súčasne ľuďom neukázať nijakú perspektívu?

Kritická exegéza islamu

A nakoniec naspäť k islamu. Musíme konečne aj tu dospieť ku kritickej exegéze. Musíme vstúpiť do vedeckej diskusie a pýtať sa na všetky tie tézy, ktoré tu máme od stredoveku, ale intenzívnejšie aj v novoveku? Čo je vlastne islam? Je to skutočne samostatné náboženstvo alebo predsa synkretizmus z niečoho už existujúceho, čo sa prebudovalo na politickú koncepciu zjednotenia?

Prečo Korán vyzýva čítať našu Bibliu a označuje ju ako svätú knihu a islam Bibliu súčasne zavrhuje ako sfalšovanú? Kto je Ježiš – Isa – pre moslimov? Prečo mohol Isa podľa Koránu uzdravovať, prebúdzať mŕtvych k životu a z ničoho stvoriť nový život – všetko atribúty, ktoré sú vyhradené iba samému Alahovi?

Prečo je údajný prorok Mohamed taký dôležitý, hoci bol iba človek počatý otcom a matkou, ktorý žil, bojoval a umrel a naproti tomu Isa (Ježiš) bol podľa Koránu počatý Pannou Mariam, ktorá bola zatienená archanjelom Gabrielom, konal zázraky a nikdy nezomrel, ale bol vzatý do neba (Eliášova legenda!) a v posledný deň sa vráti na ohňovom voze, aby svet súdil – a napriek tomu je Ježiš pre moslimov v ich každodennom živote viery takmer irelevantný?

Už v rozkvete stredoveku žil svätý muž a veľký učenec, ktorého si dnes Katolícka cirkev uctieva ako blahoslaveného, ale takmer zabudnutého Raimunda Lulla (*1232 v Palme de Mallorca,+ 1316), ktorý si myslel, že na základe mnohých dokumentov a výskumov dokázal, že islam nie je nijaké nové náboženstvo, ale vybudované na gnostických, kresťanských spisoch a ich obsah iba na politické ciele prekrútil a zneužil.

Pápež Benedikt XVI. prirodzene poznal tieto a mnohé iné kritické historické spracovania islamu. V tomto svetle sa javí zaujímavá jeho prednáška v Regensburgu, v ktorej cituje byzantského cisára Manuela II. Palaiologosa slovami: „Veď mi ukážte, čo priniesol Mohamed nové a nájdeš iba to zlé a nehumánne, ako to, čo predpisoval – vieru, ktorú kázal šíriť mečom.“

Ak má Auguste Comte pravdu a naozaj potrebujeme náboženstvo ako základ fungujúcej spoločnosti dodávajúci zmysel životu, potom je hľadanie pravdy v tejto súvislosti nevyhnutné.  Potom potrebujeme intenzívne skúmanie náboženstva, ktoré nasledujú stovky miliónov ľudí a z ktorých stredu stále znova povstávajú radikalizmy, ktoré ohrozujú našu spoločnosť a mnohým ľuďom prinášajú smrť. Aj zvlášť vzhľadom na tisíce utečencov, ktorí migrujú do našich krajín a ktorých integrácia bude pre nás enormnou výzvou, je táto úloha nevyhnutná.

Christof T. Zeller-Zellenberg je pracovník redakcie kath.net a člen Suverénneho rádu maltézskych rytierov. Robil mnohé služby pre utečencov na viedenskej stanici Westbahnhof a organizuje kurzy nemčiny a iné aktivity pre nich. Je ekonóm, investor a predseda Inštitútu pre Európu a prednáša na politické témy na celom svete. Mal aj kontakt s arcibiskupom Agrigentom a na ostrove utečencov Lampedusa s kardinálom Francescoo Montenegrom.