Chmelár: Teraz už ide o odvrátenie svetovej vojny, 2. časť

Bratislava 8. apríla 2015 (HSP/parlamentnilisty/Foto:FB)

Častým argumentom pre dobré vzťahy s Ruskom aj Čínou je, že EÚ ani USA svojím ekonomickým výkonom nemôžu zaručiť prosperitu ČR, preto je nutné hľadať príležitosti na Východe. Priaznivci striktného prozápadného smerovania naopak naliehajú na ešte väčšie posilnenie spätosti s USA formou dohody TTIP. Ktorá z oboch ciest vám dáva väčší zmysel? A nie je skutočne dohoda TTIP pre Európu nevýhodná, ako tvrdia kritici s konkrétnymi argumentmi?

Som presvedčený, že TTIP je primárne geopolitický, nie ekonomický projekt a jeho cieľom je odrezať Európu od Ruska tak, ako cieľom TPP je odrezať ázijské ekonomiky od Číny. Oboje je nezmysel. USA budujú ekonomické bloky s presne rovnakým zámerom, ako budovali vojenskú alianciu. To považujem za bytostne nebezpečné, svet by mal smerovať k spolupráci a zjednocovaniu, nie deleniu na spojencov a nepriateľov. Takýto trend nielenže zvyšuje riziko globálneho konfliktu, ale ja ho vnímam ako konkurenčný korporatívny projekt voči samotnej EÚ a európski politici by mali túto hru prečítať.

Rodiaci sa konflikt blokov medzi TTIP, TPP a eurázijskou úniou je vo svojej podstate imperiálny a v takých vojnách niet spravodlivých. Veľmocenská identita Ruska je rovnako nepríjemne imperiálna ako snaha upadajúceho amerického impéria udržať si hegemóniu v stále zložitejšom a multipolárnejšom svete. Európa musí začať hrať svoju vlastnú hru vytváraním vízie, ktorá by mala byť antiimperiálna, kooperatívna a pacifistická, mala by nájsť svoje historické poslanie v tom, že povedie planétu k novým pravidlám usporiadania sveta založeného na spravodlivosti, solidarite a mieri.

Ako vidíte ekonomickú budúcnosť Ruska? Západní komentátori hovoria o totálnom zrútení RF v horizonte niekoľkých rokov, ruskí optimisti tvrdia, že prostredníctvom užších vzťahov s krajinami BRICS a ekonomických reforiem svoju krajinu opäť postavia na nohy. Vidíte nejaké snahy o reformy?

Nie som ekonóm, na túto otázku vám neviem kvalifikovane odpovedať. Ale čo sa týka politickej stránky veci, Rusko robí všetko preto, aby preorientovalo  svoju ekonomiku na väzby so štátmi BRICS. To by mohlo pre nás predstavovať do budúcnosti veľké problémy. Je možné, že veľkí hráči ako Nemecko či Veľká Británia sa vrátia na ruský trh po skončení sankčného režimu pomerne rýchlo, krajinám ako sme my, to však bude trvať podstatne dlhšie.

Na návšteve v Rusku bol nedávno taliansky premiér Matteo Renzo, ktorý si s prezidentom Putinom notoval v celej rade oblastí. Pred tým sa zase uskutočnila veľmi významná návšteva ruského prezidenta v Maďarsku. Aký význam by sme týmto návštevám mali prikladať?

Ruská diplomacia sa celkom prirodzene snaží nájsť v Európskej únii prieniky svojho vplyvu. A pretože jednotná európska zahraničná politika neexistuje, darí sa jej to. Nepreceňoval by som to, krajiny EÚ a Rusko predsa nie sú vo vojne, aby prestali udržiavať kontakty a presadzovať svoje záujmy diplomatickou cestou.

Viktor Orbán si s Vladimírom Putinom rozumie už dlhšiu dobu, za čo je maďarský premiér tŕňom v oku Bruselu. Dá sa povedať, že je Maďarsko proruské? Do akej miery máme brať vážne varovanie o obmedzovaní demokracie a slobody v Maďarsku?

Orbán je v stále väčšej izolácii. Jeho politika skutočne vedie k nevídanému (čo sa týka EÚ) obmedzovaniu občianskych slobôd. Na druhej strane sa však vzpiera nenávidenému ekonomickému neoliberalizmu, čo mu udržiava vysokú popularitu. Výsledkom jeho politiky však nie je štát sociálny, ale skorumpovaný a klientelistický. Jeho vzťahy s Ruskom sú čisto pragmatické a účelové, nevidel by som za tým užšie väzby, to len médiá hysterizuju každý kontakt s Moskvou ako div nie vlastizradu. Mocensky je Viktor Orbán veľmi podobný Róbertovi Ficovi. To, čo robí Orbán s ľavicou, robí Fico s pravicou, v oboch prípadoch je to však neideologický mocenský monolit, ktorý korumpuje a drobí opozíciu.

Ako hodnotíte pozíciu slovenského premiéra Fica voči Ukrajine? A čo povedať na postoje prezidenta Andreja Kisku, čoby protipól Róberta Fica? Aké faktory formujú ich politiku?

Postoj Róberta Fica k zahraničnej politike je tradične veľmi dvojtvárny. Pred svojimi voličmi si pestuje imidž rebela, na medzinárodnom poli sa však správa lojálne a štandardne, podporuje všetky kroky EÚ a NATO. Jeho odpor k sankciám či politike Západu voči Ukrajine je len rétorický. Róbert Fico sa tvrdo riadi prieskumami verejnej mienky. To znamená, že keby väčšina obyvateľov podporovala tvrdší postoj voči Rusku, urobil by tak bez váhania aj on. Andrej Kiska je zase prvý slovenský prezident, u ktorého je potrebné podrobne skúmať postoje jeho poradcov, sú dôležitejšie ako jeho samotné vyjadrenia. Ak chcete poznať názory Andreja Kisku, mali by ste ich zisťovať skôr u jeho poradcov Martina Bútoru či Jána Mazáka než u prezidenta samotného. Jednu vec má však s Róbertom Ficom spoločnú – dôraz na PR aktivity.

Ako sa vy osobne pozeráte na otázku ukrajinskej krízy, vojnu-prímerie na východe a geopolitické trenice veľmocí kvôli Ukrajine? Dá sa v túto chvíľu vývoj na Ukrajine akokoľvek predpovedať?

Od začiatku tvrdím, že je to geopolitický konflikt a má jediné riešenie: medzinárodnoprávne záruky, že Ukrajina zostane neutrálna a že východné oblasti štátu dostanú nejakú formu samosprávy. Otázkou je len to, koľko mŕtvych to ešte bude stáť. Isté však je, že tento konflikt nemá vojenské riešenie a že viac zbraní znamená len viac mŕtvych, nie ukončenie bojov.

Pokiaľ ide o vzťahy našich krajín k USA, ľavicové spektrum často upozorňuje na údajne “lokajskú” politiku ČR voči USA či na údajný nekalý vplyv americkej ambasády a mimovládnych organizácií z USA na český verejný život. Čo povedať k týmto obvineniam? A ako sformulovať správnu českú pozíciu voči najmocnejšej krajine sveta? A dá sa vôbec ešte v dnešnej dobe povedať, že USA sú najmocnejšie?

Faktom je, že tu máme novú fázu studenej vojny a v nej zohráva dominantnú úlohu informačná vojna, to znamená šírenie propagandy na oboch stranách. Niekedy sa usmievam nad tým, ako niektorí politici zužujú podstatu informačnej vojny na tvrdenie, že je to šírenie ruskej propagandy. To je samozrejme dezinformácia. Propaganda Západu je rovnako silná, NATO napríklad nedávno vydalo dokument, v ktorom sa tvári, že bombardovanie Juhoslávie bolo v súlade s medzinárodným právom a neúspech v Afganistane je ruská propaganda. To už ani nie je smiešne . Čo sa týka vplyvu USA na naše mimovládne organizácie, faktom je, že značná časť z nich je platená z fondov National Endowment for Democracy, ktorý je napojený priamo na rozpočet Kongresu USA. Myslieť si, že ich to neovplyvňuje, je naivné, stačí sa pozrieť na činnosť niektorých organizácií, ktoré kritizujú porušovanie ľudských práv len v krajinách, ktoré nie sú spojencami USA. To prirodzene deformuje našu občiansku scénu. Je zaujímavé, že práve títo ľudia vyšli s obvinením, že na Slovensku a v Česku sú ruskí vplyvoví agenti. Asi vedia, ako to chodí. Je v našom záujme, aby sme sa emancipovali ako od amerického tak aj ruského vplyvu. Spojené štáty síce už nie sú najmocnejšie, ale stále tu majú najviac vplyvových agentov.

V niektorých ekonomických ukazovateľoch už boli USA predstihnuté Čínou. Aké príležitosti a riziká vidíte vo vzťahoch s touto veľmocou? Spájajú Číňania obchod s politikou, alebo im ide len o biznis? Akú ekonomickú budúcnosť predpovedáte najľudnatejšej krajine sveta? Objavujú sa správy o ekologických, sociálnych a demografických problémoch …

Opäť musím povedať, že sa nebudem púšťať do ekonomických tém. Číňania však robia veľmi asertívnu zahraničnú politiku, ktorej cieľom je zvyšovať moc Pekingu, ale bez agresívneho správania. To je veľmi šikovné. Robia to navyše veľmi potichu, to znamená, že najvyšší predstavitelia sa len zriedka vyjadrujú k medzinárodným témam a stanoviská Číny ojedinele tlmočí nejaký veľvyslanec, ktorého vyjadrenie môže Peking v prípade potreby dementovať. A čo sa týka ekologických, sociálnych a demografických problémov Číny, je potrebné upozorniť na to, že Peking nerobí nič iné než to, čo sa naučil od Západu, a je ukážkou, do čoho smeruje globálny kapitalizmus.

Václav Havel staval svoju politiku na ochrane ľudských práv, pričom tento pojem chápal v západnom, americkom výklade. Námestník českého ministra zahraničia Petr Drulák oproti politickým právam zdôrazňuje aj práva sociálne či ekologické. Čo by sme mali prioritne obhajovať? Mali by sme naďalej sledovať kategórie ako sloboda slova alebo politická sloboda, a to v krajinách veľkých i malých, blízkych i vzdialených? Alebo sú témami skôr rozvojová pomoc  chudobným krajinám, sledovanie podmienok práce, životnú úroveň alebo zavádzanie sociálnych vymožeností?

Mnohí zabúdajú na to, že pojem Univerzálna deklarácia ľudských práv znamená nielen to, že tento súbor je použiteľný univerzálne kdekoľvek na Zemi, ale aj to, že tieto práva platia ako celok, že si z nich nemožno vyberať hrozienka. Iba tak to môže fungovať. Podobne je to aj s nepochopením ideálov slobody, rovnosti a bratstva. Komunisti menom rovnosti potláčali slobodu a neoliberáli v mene slobody potláčali rovnosť. Ak nepochopíme, že práva prvej, druhej a tretej generácie sú rovnocenné, že sloboda prejavu, právo na prácu a právo na čistú vodu sa nielenže nevylučujú, ale sú neudržateľné bez ich komplexného uznania, budú ľudské práva iba ideologickým obuškom, a nie výrazom hodnoty človeka .

Prvú časť rozhovoru si môžete prečítať tu.

bg