Chmelár zdôraznil, že podľa jeho názoru národ bez kultúr nemôže prežiť. “Ak zbankrotuje veľká firma, pozviechame sa z toho, ako už veľakrát v dejinách, ale ak zanikne Slovenské národné divadlo, stratíme časť svojej identity.

Zároveň si však myslí, že veľa ľudí na Slovensku takéto pochopenie pre umelcov nemá. Príčiny sú podľa Eduarda Chmelára rôzne. “Niektorí majú o slobodných povolaniach skreslené predstavy – zamieňajú si kultúru so showbiznisom a myslia si, že všetci umelci zarábajú ako Adela Vinczeová alebo Maroš Kramár, hoci väčšina z nich sa pretĺka životom skromnejšie ako ich kritici.”

“Druhá príčina je vážnejšia. Ľuďom sa celkom prirodzene zhnusili tí umelci, ktorí zneužívajú svoju popularitu na propagáciu nejakej politickej činnosti a vzďaľujú sa bežným ľuďom. To nie je žiadna novinka. V najtemnejších obdobiach fašistickej totality a komunistického teroru to boli slobodní tvoriví ľudia, ktorí buď najviac trpeli alebo najviac kolaborovali s režimom.”

.

Chmelár opakuje, že intelektuál bol nepriateľom každého neslobodného režimu práve tak, ako bol aj jeho ideológom. “A toto platí dodnes. Ja nikdy nebudem hovoriť, že Richard Stanke je zlý herec – toto môže tvrdiť len obmedzený človek alebo kultúrny ignorant, ktorý v živote nebol v SND (aj keď jeho dabovanie Roberta Redforda bol najväčší omyl v dejinách filmu). Ale je faktom, že naši umelci stratili časť svojej dôveryhodnosti aktivitami na tribúnach.”

“Je pritom príznačné, že týchto hercov ste nikdy nevideli na zhromaždeniach odborárov alebo na protivojnovej demonštrácii, ale vždy len na akciách liberálneho mainstreamu, zasa a znova potvrdzujúc moc aktuálneho režimu. Keď nebohý Marián Labuda počas Nežnej revolúcie z tribúny kričal, že tieto tváre (herecké) boli dvadsať rokov zneužívané, tak k tomu treba pridať dovetok, že inak to nie je ani dnes.”

Nemiestne povýšenectvo

Vysvetlil, že preto považuje za prejav nesmierneho povýšenectva, keď sa napríklad spisovateľ Michal Hvorecký na stránkach Denníka N sťažuje alebo skôr citovo vydiera verejnosť, že štát nedal umelcom za pol roka ani cent, hoci oni „stáli v prvej línii protestov proti prehnitému smeráckemu vládnutiu“.

“Rozumiem zúfalstvu pracovníkov kultúry, ktorí nemajú z čoho živiť svoje rodiny, ale toto je ten najhorší a najtrápnejší spôsob, ako pýtať peniaze. Tak pre toto ste robili protivládne protesty? Také ľahké je vás skorumpovať? Navyše práve vy, ktorí ste donedávna jačali, že štát je zlý vlastník, teraz k nemu natŕčate ruku? Namyslený spisovateľ, ktorý je (zdá sa mi) tým agresívnejší, čím menej ľudia čítajú jeho knihy, zrejme vo svojom očakávaní odmeny zabudol na to, že v prvej línii tých protestov stáli mladí ľudia, študenti, ale aj úplne bežní občania. Umelci tam nemali nijaké výsady.”

.

Eduard Chmelár vyhlásil, že toto nepochopiteľné povýšenectvo niektorých umelcov považuje aj za hlavnú príčinu, prečo im dnes ľudia nedoprajú, hoci by si za svoju prácu zaslúžili dôstojnejšiu odmenu.

Dodal k tomu, že uplynulú sobotu narazil v denníku Sme na “tragikomickú” anketu. “Naša pravicová tlač zašla vo svojom pudovom antikomunizme tak ďaleko, že venovala dve novinové strany odpovediam na otázku, aké bolo najhoršie jedlo v období socializmu. Z odpovedí herca Juraja Kemku a Michala Hvoreckého som nadobudol pocit, že boli najväčšími disidentmi a najviac trpeli.”

“Juraj Kemka si hrdinsky zaspomínal na „hrôzostrašný sirup“ z ktorého má vraj doteraz traumu. Ale najviac uvedomelosti preukázal Michal Hvorecký (v čase revolúcie 12-ročný), ktorý nenávidel „desivý“ granadiersky pochod „z typicky socialisticky nekvalitných surovín“.”

Chmelár v komentári píše, že sa s hanbou priznáva, že hoci mal v období Nežnej revolúcie 18 rokov, nebol taký uvedomelý ako Michal Hvorecký a nespoznal tú desivú nekvalitu socialistických surovín. “Možno to bolo tým, že moja mama robila fantastický granadír, ktorý mi veľmi chutil – hádam ma po tomto priznaní neobvinia z podpory normalizačného režimu.”

Umelci či komedianti?

“Ale vážne. Asi nie je potrebné očakávať, že naši umelci budú preskakovať ohníčky na dedinách ako Janko Kráľ, túlať sa po oravských vrchoch ako Martin Benka alebo tráviť noci s bezdomovcami ako Laco Novomeský. Ale ich odtrhnutosť od bežného ľudu je patologická.”

Herci, ktorí stáli na tribúne za slušné Slovensko a angažovaní umelci, ktorých verejnosť nepozná podľa ich diel, ale podľa politických rečí, by si podľa Eduarda Chmelára mali uvedomiť, že nie sú svedomím národa, ale len nátlakovou skupinou, že ich občianske postoje nemajú o nič väčšiu cenu ako postoj učiteľky, baníka a farmára, ktorí v tomto štáte platia dane.

“A ak nechcú, aby ich spoločnosť považovala za komediantov, mali by sa zamyslieť nad tým, prečo zasa a znova idú proti ľudu, prečo sa z ich povolania vytratila dôstojnosť a prečo stratili cit pre sebareflexiu. Lebo herec, ktorý v pondelok večer exceluje v Richardovi III., v utorok nahráva volebný spot opozičnému politikovi, v stredu hrá v podradnej telenovele a vo štvrtok robí reklamu pre komerčnú banku, je karikatúrou samého seba,” uzavrel politológ Chmelár.