Keď Baššár al-Asad minulý týždeň pristál v Rijáde, aby ho pri príležitosti opätovného prijatia Sýrie do Ligy arabských štátov objal saudský kráľ, sýrska vojna sa skončila a s ňou aj arabská jar. Jeho vláda je bezpečná, jeho rozvrátený národ je opäť pokojný, Asad nesporne zvíťazil. Po jedinom hmatateľnom úspechu tuniskej revolúcie, ktorú zvrátil nekrvavý prevrat prezidenta Kaisa Saída, sú k dispozícii konečné výsledky – a v rozpore s pôvodnými predpokladmi ukazujú pevné víťazstvo absolútnej monarchie.

Aj keď to bol objektívne neúspech, krvavé a spletité udalosti arabskej jari formovali svet v roku 2023. Vojna na Ukrajine zvláštnym spôsobom nadväzuje na ohnivú samovraždu frustrovaného tuniského pouličného predavača v roku 2010 a všetky zmarené nádeje a ľudské utrpenie, ktoré z nej vyplynuli. Otrasy na Blízkom východe skutočne zmenili svet, ale nie spôsobom, ktorý všetci zúčastnení očakávali alebo zamýšľali.

Ako reportérovi na mieste sa mi spočiatku zdalo, rovnako ako mnohým iným, že ľudové povstanie v arabskom svete je potvrdením Fukuyamovej veľmi zle chápanej tézy o dejinnom oblúku smerujúcom k celosvetovému víťazstvu liberálnej demokracie. Mladí, dynamickí a idealistickí protestujúci viedli svoje krajiny preč od autokratických režimov, ktoré ich krajiny počas polstoročia od získania nezávislosti od britskej a francúzskej koloniálnej nadvlády zle spravovali. Bol to opak neúspešného pokusu o nastolenie reforiem, ktorý rozbil Irak: namiesto toho sa vynorili dlho potláčané spoločenské sily zvnútra, pripravené a schopné viesť svoje krajiny do lepšej budúcnosti.

Koniec koncov, v priebehu desiatich dní padla tuniská diktatúra po vlne ľudových protestov; v priebehu niekoľkých týždňov sa protesty rozšírili do celej severnej Afriky a potom do celého arabského sveta. V Tunisku, Líbyi, Egypte, Bahrajne, Sýrii a Jemene, dokonca aj v Saudskej Arábii a Jordánsku sa zdalo, že utláčateľské dynastické režimy arabského sveta sa čoskoro zrútia pod ťarchou dejín. Namiesto toho arabská jar predstavovala zrážku medzi našimi hlavnými mýtmi a objektívnou realitou; namiesto apoteózy liberálneho poriadku po skončení studenej vojny znamenala začiatok jeho úpadku.

Obrovská a tragická priepasť medzi tým, v čo protestujúci dúfali, a tým, čo dostali, je jednoducho trpkou lekciou z reality. Vždy existovali dve arabské jari: optimistický príbeh o tom, čo sa deje, podporovaný tisíckami vysokopostavených novinárskych komentárov zo zahraničia, a temnejšia, zložitejšia realita na mieste. Podobne ako ruské rodiny v Anne Kareninovej, aj arabská jar v každej krajine zlyhala z vlastných nešťastných dôvodov, ktoré súviseli s tvrdými, nemennými faktami demografie, histórie a moci. Zväčšujúca sa trhlina medzi idealistickými západnými príbehmi, ktoré vychádzajú z teleologických predpokladov neskúmaného liberalizmu, a krutou realitou pomohla rozbiť poriadok po skončení studenej vojny: ale boli to obyčajní arabskí civilisti, ktorí na to doplatili. To, čo sa stalo z arabskej jari, je pre nás mnohým ponaučením, ak sme len ochotní sa s ním konfrontovať.

Arabský svet sa napokon od toho nášho až tak veľmi nelíši. Zoberme si, ako egyptská revolúcia v roku 2011 a prevrat, ktorý ju o dva roky neskôr zničil, nečakane predznamenali politické otrasy v našich západných spoločnostiach. V Egypte to boli samozvaní liberáli, ktorí podporili Sísího prevrat. Egyptským liberálom, ktorí sa hlásia k demokracii a liberalizmu, sa nepáčili výsledky historicky prvých demokratických volieb v krajine a robili všetko pre to, aby ich zrušili. Víťazov považovali za spiatočníckych provinciálov, nebezpečných sociálnych konzervatívcov, ktorí chceli krajinu vrátiť do mýtickej, idealizovanej minulosti. Na ospravedlnenie svojho postoja proti demokratickému výsledku, ktorý nenávideli, vytvárali zložité konšpiračné teórie zahŕňajúce zlomyseľných zahraničných aktérov, ktoré znehodnotili výsledky volieb a ospravedlnili všetky kroky potrebné na zrušenie ich výsledkov. Sledovanie priebehu arabskej jari nám teda môže pomôcť jasnejšie pochopiť naše vlastné politické usporiadanie.

Prvým mýtom, ktorý sa zrútil, bola sila protestu vyjadriť a presadiť vôľu ľudu. V skutočnosti v každom prípade, keď protesty arabskej jari úspešne zbavili moci vládcov bez vonkajšieho zásahu, boli to ozbrojené sily, a nie samotná sila ľudu. V Egypte to bola Najvyššia rada ozbrojených síl alebo SCAF, ktorá najprv odmietla strieľať na protestujúcich a potom zosadila Husního Mubaraka. Obrovské davy na námestí Tahrír, také inšpiratívne a príťažlivé pre miestne aj medzinárodné médiá, boli len pestrým a dramatickým ospravedlnením toho, čo bolo objektívne vojenským prevratom. V Tunisku diktátor Ben Ali poveril politickým útlakom svoje policajné sily – malej profesionálnej armáde v krajine nedôveroval – a nevedomky tak zasial semienka svojho vlastného pádu. Bola to tuniská armáda pod vedením vojenského veliteľa generála Rachida Ammara, a nie demonštranti v uliciach, ktorá obkľúčila prezidentský palác a prinútila ho utiecť už po 10 dňoch protestov. Tuniská revolúcia v podstate zvíťazila v kasárňach dávno predtým, ako sa vôbec začala v uliciach.

Mýtus o sile ľudu, ktorý porazí tyrana, sa však ujal na Západe aj v arabskom svete, povzbudil demonštrantov, aby vyšli do ulíc, a prinútil západné vlády, aby rétoricky deklarovali podporu udalostiam, ktoré v skutočnosti vnímali veľmi ambivalentne. Obama, ktorý bol do vojenskej intervencie v Líbyi dotlačený proti svojmu úsudku Cameronom a Sarkozym, ktorí sa chceli postaviť na správnu stranu dejín, považoval povojnový chaos v Líbyi za varovanie, aby nezasahoval v iných arabských krajinách. Regionálne mocnosti ako Katar a Turecko, ako aj civilní demonštranti v Sýrii a západní komentátori, ktorí ich podporovali, však mylne dospeli k opačnému záveru: že po dostatočnom krviprelievaní budú Spojené štáty nakoniec nútené zasiahnuť, zosadiť Asada a nastoliť určitú formu zastupiteľskej vlády. Tento nesúlad medzi nádejou a realitou, prázdnou rétorikou a činmi by bol pre sýrsky ľud tragický a odsúdil by ho na desaťročie vojny a ničenia.

Pred začiatkom vojny v roku 2011 len málo pozorovateľov očakávalo, že sa protesty rozšíria aj do Sýrie: predpokladalo sa, že Sýrčania, ktorí sa ocitli medzi varovnými príkladmi Libanonu a Iraku, sa budú obávať rozpadu štátu v spoločnosti, ktorá je rozpoltená. Ozbrojené sily, ktoré sú s režimom spojené etnickou solidaritou a strachom zo sunnitskej pomsty v prípade neúmerne vysokého počtu alavitov a prostredníctvom patronátu, ktorý im poskytujú zabezpečené projekty bývania strednej triedy v prípade sunnitskej väčšiny dôstojníckeho zboru, zostali lojálne vládnucej dynastii, čo vylúčilo možnosť vojenského prevratu. Konkurenčné regionálne mocnosti však zaplavili 1 500 ozbrojených povstaleckých skupín v Sýrii zbraňami, čím už aj tak zle koordinované povstanie od začiatku odsúdili na vnútorný rozkol a rozdelenie.

Prevažne apolitická sunnitská mestská stredná trieda v krajine zostala nečinná: v skutočnosti to bola práve sunnitská stredná trieda z Aleppa a Damasku, ktorá tvorila väčšinu utečeneckého prílevu do Európy v roku 2015 a hlasovala nohami za to, aby sa úplne vyhla konfliktu. Kresťanské, kurdské, alavitské, drúzske a šiítske menšiny v krajine, ktoré sa obávali nadvlády sunnitov viac než nenávisti voči režimu, predstavovali neprekonateľnú prekážku úspechu povstalcov: pri zachovaní Asadovej vlády bola demografia Sýrie skutočne osudom revolúcie. Keďže zásahy režimu voči sunnitským demonštrantom pritvrdili postoje, vojna nadobudla sektársku dynamiku, ktorá bola celkom cudzia explicitne inkluzívnym cieľom pôvodných protestných výborov. Varovania vlády, že povstalcom dominujú džihádisti, sa stali sebanaplňujúcim sa proroctvom, keďže povstalecké skupiny sa spoliehali na väčšie odhodlanie a disciplínu džihádistov, aby vyhrávali bitky v teréne, a potom zistili, že ich prekonávajú pri zabezpečovaní stabilnej vlády a zavádzaní poriadku.

Sýrski revolucionári, ktorí na začiatku revolúcie nedokázali Asada odstrániť protestmi, sa museli spoliehať na deus ex machina, americkú vojenskú intervenciu, ktorá však nikdy neprišla. Všetky strany boli rôznym spôsobom prenasledované líbyjským neúspechom: povstalci sa snažili privolať západnú intervenciu, pokúšali sa obnoviť líbyjské hlavné mesto povstalcov a zásobovacie centrum Bengází prostredníctvom neúspešného pokusu o dobytie Aleppa, pričom svoje obmedzené zdroje premrhali v náročnom niekoľkoročnom obliehaní a protiobliehaní, ktoré by viedlo k zničeniu obchodného hlavného mesta krajiny. Už aj tak neústupný Asad, vidiac Kaddáfího osud, sa stal odhodlanejším ako kedykoľvek predtým, aby sa nevzdal moci ani neurobil ústupky. Washington, ktorý bol traumatizovaný z masakru po invázii v Iraku a obával sa opakovania povojnového chaosu v Líbyi, sa medzitým rozhodol vyhnúť priamej intervencii v nádeji, že sa mu podarí dodať povstalcom dostatok zbraní, aby si od Asada vynútil ústupky bez toho, aby došlo k jeho úplnému zrúteniu. Z morálnych a politických dôvodov, aby bolo vidieť, že niečo robí, ale v obave, že robí príliš veľa, Amerika náhodne dodávala zbrane, čo stačilo na nekonečné predĺženie vojny bez toho, aby umožnila víťazstvo povstalcov. V tomto zmysle nezamýšľaná anarchia, ktorá nasledovala po Kaddáfího páde, prehrala sýrskym povstalcom vojnu ešte predtým, ako sa ich vlastná revolúcia vôbec začala.

Líbyjský príklad by však mal aj ďalší dôsledok, ktorý sa teraz odohráva na našom kontinente: Putin bol rozzúrený, že obmedzený zásah, ktorého cieľom bolo uzemniť Kaddáfího letectvo, aby sa zabránilo masakru v Bengází, s ktorým Rusko neochotne súhlasilo v OSN, sa zmenil na niekoľkomesačnú kampaň blízkej leteckej podpory líbyjských povstalcov, ktorá sa skončila Kaddáfího nešťastnou popravou pri ceste. V snahe vyhnúť sa opakovaniu situácie v krajine, ktorá bola kedysi sovietskym klientským štátom, Putin stavil na to, že Rusko by mohlo v Sýrii prekonať USA: starostlivo premyslenú americkú eskaláciu výcviku a dodávok zbraní by mohla zmariť priama ruská intervencia. Pekné slová a nové lesklé zbrane by sa nakoniec nemohli vyrovnať pevnejšej ruskej vôli a väčšej ochote riskovať: Rusko by intervenciou v Sýrii mohlo urýchliť koniec amerického unipolárneho momentu.

V Sýrii sa Putinova hra ukázala ako správna: Víťazstvo Asada bolo skutočne historickým zlomom, ktorý znamenal návrat Ruska na svetovú scénu ako aktéra schopného riadiť chod dejín. Zatiaľ čo americkí predstavitelia trvali na tom, že vojenské riešenie sýrskej vojny neexistuje, Rusko ho okamžite prinieslo. Ruská intervencia v roku 2015 urobila Asadovo víťazstvo nevyhnutným a umožnila Amerike s určitou úľavou prejsť ku kampani proti Isis, ktorá v tom čase pustošila európske hlavné mestá, a pokojne rozdeliť krajinu na dve sféry vplyvu oddelené riekou Eufrat. Ako Putin predvídal, dokonca aj poslední vybraní zástupcovia Ameriky v Sýrii, Kurdmi vedené Sýrske obranné sily, sa časom ocitnú opustení, pretože otáčajúce sa dvere Bieleho domu narušili akékoľvek koherentné dlhodobé plánovanie. Pri unáhlenom prepisovaní nedávnej histórie bola roztrieštená povstalecká aliancia, ktorá sa zúčastnila na tureckej invázii do severovýchodnej Sýrie a ktorej súčasťou boli aj frakcie predtým vyzbrojované USA, teraz Washingtonom odsúdená ako odpadlícki vojnoví zločinci. V očiach Ruska predstavovala neistota spojená s čoraz chaotickejším americkým demokratickým systémom najväčšiu zraniteľnosť spojencov Washingtonu. Namiesto toho, aby sa dejinný oblúk prikláňal k liberálnej demokracii, náhle politické zmeny vlastné jej systému znamenali, že samotná liberálna demokracia bola jej najväčšou strategickou slabinou.

Oveľa viac ako stiahnutie z Afganistanu, ktoré vyvolalo takýto liberálny hnev, to boli lekcie, ktoré Putin vyvodil z vojen arabskej jari a ktoré ho určite podnietili k invázii na Ukrajinu. Pre Rusko bola ukrajinská revolúcia na Majdane rovnako nevítaným európskym výhonkom arabskej jari ako postsovietskych farebných revolúcií, ktorých sa obávalo, keďže demonštranti v uliciach, ktorí sa priklonili k Západu, zvrhli Moskve priateľsky nakloneného vládcu, pričom Putin temne varoval, že udalosti na mieste v skutočnosti riadia nepohodlní miestni aktéri. Prvá ruská invázia s využitím miestnych zástupcov a kvázi nepopierateľných zelených mužíčkov v roku 2014, na vrchole sýrskej vojny, bola úspešná. V roku 2022, po tom, ako sa v Sýrii zdanlivo potvrdila účinnosť priamej ruskej intervencie, sa Putin pokúsi o ďalší pokus, tentoraz otvorený a v plnej sile.

Putin opäť stavil na to, že americká rétorická podpora prozápadných demonštrantov nebude sprevádzaná dostatočnými akciami, ktoré by prevážili jeho fait accompli; opäť predpokladal, že americká voličská verejnosť, cynická voči vojenským intervenciám po neúspešných vojnách v Iraku a Afganistane, nebude mať chuť na riskantné zahraničné dobrodružstvo. Hoci Putinove nádeje na rýchle dekapitovanie ukrajinskej vlády minulý rok dramaticky stroskotali a jeho hodnotenie vlastných vojenských schopností sa ukázalo ako veľmi prehnané, je ešte priskoro hodnotiť správnosť jeho širších predpokladov. Vyhliadky Ukrajiny na konečné víťazstvo budú tak či onak výrazne ovplyvnené tým, kto sa dostane do Bieleho domu v budúcom roku. Hoci liberálni komentátori – vrátane samotného Fukuyamu – tvrdia, že vojenské úspechy Ukrajiny sú dôkazom prirodzenej prevahy demokracie nad autokraciou, je ťažké, pozorujúc republikánskych politikov, ktorí sa v súčasnosti hádajú na sociálnych sieťach, zdieľať ich triumfalizmus.

Nakoniec, okrem obrovských strát na životoch, ktoré utrpeli Sýrčania, a menšieho, ale stále žalostného desaťročia ničivej anarchie v Líbyi, arabský svet vstupuje do obdobia po arabskej jari v podstate v rovnakej podobe ako na začiatku veľkých otrasov. Dejinný oblúk sa otočil o 180 stupňov: buď sú pri moci tí istí autokrati, alebo ich nahradili šikovnejší nástupcovia; región je naďalej zle riadený kleptokratickými autoritármi a rozdelený podľa rovnakých sociálnych a demografických línií ako v roku 2011.

Jediným rozdielom je, že samotná možnosť politickej zmeny bola zdiskreditovaná: nedávne výbuchy ľudového nesúhlasu, ako napríklad v Libanone a Iraku, sa ľahko potlačili bez akéhokoľvek medzinárodného rozruchu. Miestne klientské štáty Ameriky, od Turecka po Saudskú Arábiu, sú teraz otvorene ľahostajné k uspokojovaniu premenlivých chúťok svojho nespoľahlivého patróna a sú si isté, že môžu ísť vlastnou cestou a vytvárať nové spojenectvá bez akýchkoľvek následkov. Ako ukazuje triumfálny návrat Baššára al-Asada do regionálnej politiky, arabská jar síce nedokázala zmeniť arabský svet, ale pevne naznačila hranice schopnosti a túžby Západu pretvárať svet na svoj obraz.