Deti sú darom. Človek má chuť žiť a má pre koho žiť. Dieťa samo osebe je zázrak. Zázrak narodenia dieťaťa je čosi úžasné – z malej odrobinky, ktorú možno vidieť iba pod mikroskopom sa za deväť mesiacov narodí krásne dieťa. Výdavky vynaložené na dieťa, to je tiež investícia pre spoločnosť. Čím viac do neho vložíme lásky, trpezlivosti, starostlivosti, empatie a času, tým väčšia je garancia, že z neho vyrastie poriadny, zodpovedný človek, občan, platiteľ dane. Detí sa však napriek tomu rodí stále menej…

Keď v októbri tohto roku dospel poľský Ústavný súd k záveru, podľa ktorého je eugenické zabíjanie nenarodených v rozpore s ústavou, demonštrácie proti vláde sa pretavili do prejavov nenávisti nielen proti vláde a sudcom, ale najmä proti Katolíckej cirkvi, do vandalizmu a ničenia kostolov. Paradoxne bol to vlastne prejav uznania Katolíckej cirkvi ako inštitúcie, ktorá ide proti prúdu a stavia sa proti krutej tyranii nad bezbrannými dieťatkami. Aj niektoré politické zoskupenia sa tradične hlásia k ideálom ochrany rodiny a občas aj k ochrane života. Vo svete, rovnako aj na Slovensku, sa organizujú pochody za život. Sú organizácie, ktoré hľadajú možnosti, ako zlepšiť ochranu života. To všetko je veľmi potrebné a chvályhodné.

Demografický kolaps na obzore

V súčasnosti sa prakticky nikto, či už štát, inštitúcie, politické strany, mimovládne organizácie ba ani duchovenstvo so všetkou vážnosťou nezaoberá hroziacim demografickým kolapsom. Podľa Inštitútu informatiky a štatistiky INFOSTAT sa v najbližších desaťročiach treba na Slovensku pripraviť na zníženie počtu obyvateľov a intenzívne populačné starnutie, pretože pokles počtu obyvateľov je istý a populačné starnutie nezvratné. Nie je pre nás výhovorkou, že nijaký európsky štát nenašiel recept, ako zadržať pokles obyvateľstva.

Na demografickú budúcnosť však existujú diametrálne odlišné pohľady. Jedni sa hrozia nedostatku ľudí, druhí majú obavy z preľudnenia. Dlhodobým problémom ľudstva však nebude priveľa detí, ale primálo: primálo detí na zaplnenie škôl a univerzít, primálo mladých ľudí vstupujúcich do zamestnania, primálo párov kupujúcich domy a druhé autá. Stručne povedané, primálo spotrebiteľov a výrobcov na to, aby hnali ekonomiku vpred.

Populačné starnutie na Slovensku bude veľmi intenzívne. Počet obyvateľov vo veku 65 a viac rokov sa do roku 2060 zvýši z necelých 870-tisíc na zhruba 1 635-tisíc osôb, čiže takmer dvojnásobne. Zároveň sa počet obyvateľov v produktívnom veku výrazne zníži z necelých 3,5 milióna osôb na zhruba 2,5 milióna osôb, čo predstavuje úbytok milión osôb. Podľa údajov renomovaného lekárskeho časopisu The Lancet však Slovensku hrozí, že v roku 2100 bude mať iba 2,5 milióna obyvateľov! Z toho drvivá väčšina v postproduktívnom veku. Toto je svet, ktorý čaká naše deti, naše vnúčatá.

Pretože Slovensko vymiera. Veľkosť rodín klesá už celé desaťročia. Je to tak už v desiatkach krajín po celom svete, a keďže na Slovensku je miera plodnosti 1,48 dieťaťa, znamená to, že Slováci tu už dlho nebudú. A to preto, lebo od roku 1957 sa odobrala možnosť narodiť sa 1,4 miliónu detí.

Samozrejme, netýka sa to iba nás. Aj malý, ale geopoliticky strategický štát Arménsko, ktorému pred sto rokmi Turci vyvraždili 1,5 milióna obyvateľov, čelí demografickej kríze. Má necelé tri milióny obyvateľov a pri miere plodnosti 1,6, čo je hlboko pod úrovňou substitúcie, bude mať v roku 2100 1,9 milióna, zväčša prestarnutej populácie.

V Taliansku pripadalo pred desiatimi rokmi 96 pôrodov na 100 úmrtí, ale minulý rok tento pomer výrazne poklesol na iba 67 pôrodov na každých sto úmrtí. Pritom počet potratov sa pohybuje ročne okolo osemdesiat tisíc.

Japonsko zaznamenáva v súčasnosti najväčší pokles populácie vo svojej histórii. Japonský premiér označil stav demografie už za celoštátnu krízu. Krajine ubudne každý rok zhruba pol milióna obyvateľov a zároveň je v nej najväčší podiel starých ľudí na svete – viac ako 20 percent populácie má 70 a viac rokov a toto percento sa každým rokom zvyšuje. Podobných príkladov by sme mohli uviesť bezpočet!

Mnohí sa z toho tešia a jasajú, pretože žijú v presvedčení, že človek je parazit, ktorý škodí planéte. Princ Harry, vojvoda zo Sussexu, sa v nedávnom rozhovore vyjadril, že pre dobro Zeme plánuje obmedziť počet vlastných detí na maximálne dve. A nie je jediný.Podľa Mira Grmana z portálu Aktuality.sk je naša „Planéta preľudnená a doslova drancovaná jedným živočíšnym druhom. Nie je vylúčené, že ľudia (…) kvôli nízkej pôrodnostiniekedy v budúcnosti vymrú. Pre Zem to však bude určite lepšie (!), než keby mal pokračovať doterajší živelný rast populácie.“ Toto nie je len jeho súkromný názor, ale presvedčenie dnešných politických aj kultúrnych elít. Preto tak horlivo pod rôznymi humanistickými maskami presadzujú feminizmus, „právo ženy“ na potrat, homoagendu (lebo homosexuáli neprivádzajú na svet deti), multikulturalizmus, eutanáziu, a i. (Pri takejto zvrátenej logike sa musia v duchu tešiť aj každej vražde, každej smrteľnej nehode, každej vojne, pretože vďaka nim ubúda ľudí, ktorí aj tak vlastne len „drancujú planétu“.)

Títo katastrofisti žijú pod vplyvom intelektuálnej povery o populačnej bombe rozpracovanej v roku 1968 Paulom Ehrlichom v knihe Population Bomb. Tá bola koncom 60. rokov knižným bestsellerom, predalo sa jej viac ako dva milióny kusov, avšak „bomba“ nevybuchla. Paul Ehrlich pred vyše päťdesiatimi rokmi predpovedal stovky miliónov obetí hladomorov po celom svete. Celková úmrtnosť sa kvôli úmrtiam z nedostatku potravy mala zvýšiť a napríklad Británia nemala v roku 2000 už existovať… Okrem apokalyptickej vízie budúcnosti však tiež tvrdil, že je nutné zaviesť prísne opatrenia na zníženie pôrodnosti, zabezpečiť dostupnú antikoncepciu, skvalitniť sexuálnu výchovu, nebáť sa použiť i dočasné sterilizácie a zaviesť daň z luxusu, ktorá by postihovala rodiny s viacerými deťmi. Paul Ehrlich sa však ani dnes nevzdáva, stále je veľmi aktívny, horlivo presadzuje potraty a sterilizácie kvôli zmenám klímy, a navyše je tiež pozývaný do Vatikánu prednášať na konferencie.

Národ, ktorý nemá deti, nemá ani budúcnosť

Elitám je tŕňom v oku maďarský premiér Viktor Orbán. On totiž doma otvorene vystríha, že ak je momentálne Maďarov v krajine desať miliónov, čo je zhruba 0,2 percenta svetovej populácie, pri súčasnej miere plodnosti 1,43 ich v roku 2100 bude už iba okolo sedem miliónov, a z toho veľká väčšina seniorov. „Keď sa my stratíme zo zemského povrchu, nikomu nebudeme chýbať. Preto musí predovšetkým NÁM záležať na tom, aby Maďari nezanikli.“ Ako? Odpoveďou na nízku pôrodnosť a klesajúci počet obyvateľov je ochrana rodiny. Tá musí mať okrem duchovného základu aj ústavný základ. Musí byť zakorenená v ústave, pretože inak nie je možné viesť dlhodobú rodinnú politiku a potrebné sú aj ekonomické stimuly – nie prisťahovalectvo. Konkrétne daňové úľavy pre rodiny s viac ako jedným dieťaťom a tiež oslobodenie od dane z príjmu na celý život pre ženy s najmenej štyrmi deťmi, rozšírenie dostupnosti dotácií na rodinné bývanie. Aj vďaka týmto opatreniam pôrodnosť v krajine začína pomaly rásť.

„To, čo potrebujeme, nie sú čísla, ale maďarské deti: nesnažíme sa udržiavať ekonomický systém, ale Maďarsko, maďarský národ a maďarské dejiny; chceme povzbudzovať k pokračovaniu našich rodín po niekoľko generácií“.

„Hrôza! Maďari chcú, aby Maďarov bolo viac?!“ Také čosi je pre progresívne kruhy ako červené súkno pre býka. Považujú to za prejav extrémneho nacionalizmu či až priam rasizmu. Ani Poliaci či Slováci nesmú chcieť mať viac poľských či slovenských detí, pretože to progresívne sily okamžite „onálepkujú“ ako neonacizmus. Veď podľa ich názoru tento deficit hravo vykryjú migranti zo Sýrie, Afganistanu či Pakistanu!

Preto sa Miro Grman snaží upokojiť svojich čitateľov tvrdením, že ani v Maďarsku ani v Poľsku údajne „voliči na lacné triky vlády neskočili a veľké rodiny si zväčša nezakladajú.“

Čísla nás neklamú. Na Západe depopulácia postupuje. Rastislav Škoda ju však jednoznačne považuje za nutnosť a v článku „Depopulácia – keď menej je viac“ píše: „Aj pre malé národy je príkazom dňa tvrdosť voči tým, čo v mladosti „nehrešili sebeckosťou“, voči dnes nezmyselnému biblickému príkazu „množte sa“, a mali deti. Záchrana pred preľudnením planéty je v zmierení sa s demografickým vývojom, ba priamo v zameraní sa na riadenú depopuláciu, na kvalitu namiesto kvantity.“

Vidíme, že to nie je prirodzený proces, ak sa ľudia naraz rozhodli nezakladať rodiny alebo uzatvárať pseudomanželstvá medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, či chodiť na potrat. Táto zmena ide zvonka a je to proces, ktorý v nijakom prípade nie je automatický. Proces, v ktorom sa nachádzame, nie je dejinným determinizmom. Neexistuje čosi také, ako nezvratná logika dejín, ktorá nás privádza na dobrú či zlú stranu. Pánom dejín je Ježiš Kristus, ktorý často veľmi konkrétnym spôsobom zasahuje do dejín.

Byť proti potratom nestačí

Neexistuje dôležitejší problém, než odpoveď na otázku, či Slovensko má pretrvať! Problém je v mentalite, problém je v kultúre! Podarí sa zmeniť mentalitu ľudí či kultúry, v ktorej dnes žijeme? Nechceme, aby sa Slovensko ďalej vyľudňovalo, čiže chceme zadržať demografickú katastrofu. Ako to urobiť? Na to netreba mať diplom z politológie a štatistiky či sociológie: Život sa najlepšie rozvíja v rodine. Na Západe napáchala veľké škody v rodine sexuálna revolúcia, ktorá sa nezastavila a ako valec ďalej postupuje – registrované partnetstvá, homosexuálne pseudomanželstvá, adopcie detí homosexuálmi, LGBT, eutanázie… Úporne sa vyhýbame téme vyľudnenia Slovenska,hoci žijeme v krajine, ktorá reálne vymiera.

Štát dnes postupuje veľmi rozhodne pri pandémii, ktorá môže postihnúť tisícky ľudí. Otázka znie: Nemal by sa rovnako snažiť zasiahnuť aj voči „pandémii“ oveľa ničivejšej než ten najsmrtonosnejší vírus, ktorá spôsobí, že ešte za života dnešných detí bude Slovákov menej o milión či dva milióny?! To mu stačí rozmýšľať v horizonte najbližších volieb? Tvrdohlavé ignorovanie demografickej katastrofy politikmi je dôkazom toho, ako funguje liberálna demokracia. Žijeme v  žabej perspektíve a podujímame sa len na veci, za ktoré možno získať bezprostredné uznanie od voličov.

Ani jedna predvolebná kampaň sa touto otázkou nezaoberala. Nebola o tom ani jedna diskusná relácia medzi kandidátmi, ani jedno heslo, ktoré by sa týkalo demografie.

Ani naše duchovenstvo nie je celkom bez viny.

Kto by si vedel spomenúť hoci len na jeden pastiersky list o tom, aké skvelé sú mnohodetné rodiny, „manželka tvoja ako plodonosný vinič alebo tvoji synovia ako mládniky olivy“!?

Vieme hoci len o jedinom takomto liste, aspoň o jednej takejto homílii, ktorá by o tomto hovorila?

A kto si pamätá homíliu, ktorá by napríklad hovorila o tom, aká škodlivá vec z duchovného hľadiska je antikoncepcia? Kto vie aspoň pri výročí Humanae vitae o nejakom cykle prednášok o  tom, prečo Pavol VI. mal napokon napriek všetkému pravdu?

U nás to nie je veľmi známe, ale biskupské konferencie západných krajín drzo odmietli rešpektovať Svätého Otca v rozhodujúcom bode tejto encykliky. Uverejnili vyhlásenia, ktoré katolíckych manželov ohľadne metódy antikoncepcie oslobodili od poslušnosti voči Učiteľskému úradu Katolíckej cirkvi s odvolaním sa na subjektívne svedomie. V Nemecku to bolo vyhlásenie s názvom Königsteiner Erklärung, v Rakúsku Maria Troster Erklärung, vo Švajčiarsku Solothurner Erklärung a v Kanade Winnipeg Statement.

Začiatkom 60. rokov nastúpila antikoncepčná „pilulka“ svoj víťazný pochod nielen preto, lebo ženám, zdanlivo bez komplikácií, poskytovala nadvládu nad svojou plodnosťou, ale aj preto, lebo antikoncepcia sa javila vzhľadom na rozšírený strach z „populačnej bomby“ humánnou požiadavkou. Dnes ženy, idúce na potrat, a lekársky personál si ešte nahovárajú, akí sú len morálni, pretože prispievajú k záchrane planéty pred preľudnením a klimatickými zmenami.

Existuje totiž skutočnosť, ktorú si ani mnohí pro-liferi nechcú  pripustiť: nikdy nevyriešime problém potratov, kým sa nepopasujeme s problematikou antikoncepcie.

Írsky morálny teológ Vincent Twomey SVD, ktorý študoval v roku 1978 u Jozefa Ratzingera, hovorí:

„Debatou okolo Humanae Vitae dosiahla celá kríza v západoeurópskych kultúrnych dejinách svoj vrchol. A som presvedčený, že Cirkev v Európe a predovšetkým v Nemecku sa nezotaví dovtedy, kým Humanae vitae neprijme“.

Za posledných štyridsať rokov Európa povedala trikrát nie svojej budúcnosti. V roku 1968 svojím odmietnutím encykliky Pavla VI. Humanae vitae, o niekoľko rokov neskôr vo väčšine európskych štátov zákonom o potrate v prvých troch mesiacoch tehotenstva a nedávno uzákonením manželstva homosexuálov.

Demografia rozhodne o osude slovenského národa a celej Európy

Percento seniorov vo vzťahu k osobám v produktívnom veku bude ďalší problém. Je to jednoducho dráma, na ktorú nemá odpoveď žiadna politická sila. Prečo? Pretože celá politická trieda patrí do moderného sveta, centrom ktorého nie je rodina, ale jednotlivec zameraný na svoju sebarealizáciu. Západ starne, Európa vymiera. A predstava, že riešenie demografickej krízy treba hľadať v masovej migrácii, je pre štát mimoriadne nebezpečná. Dôsledkom toho je destabilizácia štátov, ktorú je možné pozorovať v západných krajinách už dnes.

Aj nedávne udalosti v USA, ktoré sú považované za vzor politického národa, ukazujú, aké veľké etnické a rasové rozdiely v nich pretrvávajú. Problémy, ktoré bolo potrebné vyriešiť pred desiatkami rokov, náhle explodovali so zdvojnásobenou silou a destabilizovali krajinu.

Podstatou demografického kolapsu je kolaps tradičnej rodinnej vízie sveta platnej do 20. storočia, v ktorej sa žena realizovala nie v zamestnaní, ale ako matka a manželka. Pritom, ako poznamenal profesor Ivo Možný: „Smutnou iróniou dejín sa stalo, že hnutie za oslobodenie žien nakoniec oslobodilo mužov. Sňalo z nich bremeno bezpodmienečnej zodpovednosti za deti, ktoré splodia, a za ich matku, aby mala pri starostlivosti o ne za chrbtom spoľahlivú oporu.“

V skutočnosti sme teraz svedkami zápasu medzi myšlienkami – tradičným rodinným pohľadom na svet a myšlienkou emancipovaného jednotlivca. Idey nevyhrávajú preto, lebo sú racionálne, ale preto, lebo sú populárne. Liberálny tábor má roky úspechov v presadzovaní svojich názorov, najvýraznejším príkladom je miliardový popkultúrny priemysel so seriálmi a filmami.

Emancipácia sa prejavuje výrazne v pracovnom aj osobnom živote. Mladé ženy do 35 rokov sa chcú kariérne vyrovnať mužským kolegom a zároveň v osobnom živote zažívať dobrodružstvá, cestovať a samozrejme spoznávať zaujímavých mužov aj za cenu krátkodobých vzťahov a vydávajú sa (ak vôbec) až neskôr. Podľa údajov Výskumného demografického centra „narodenie prvého dieťaťa je ešte celkom úspešne dobiehané vo vyššom veku, no hlavným faktorom zotrvávania nízkej plodnosti je prepad úrovne rodenia druhých a ďalších detí. Ten sa prejavuje a prejaví aj na samotnom zložení žien podľa parity, keď s najväčšou pravdepodobnosťou budeme svedkami opustenia dominantného dvojdetného modelu a dôjde k heterogenizácii, keď sa ženy na Slovensku stanú častejšie matkami len raz alebo zostanú trvalo bezdetné v porovnaní s generáciami narodenými do konca 60. rokov.“

Napriek uvedenému však hlavný problém nebude iba v ženách ale aj v mládencoch, ktorí sa neponáhľajú do uzavretia manželstva, a často žijú s partnerkami „bez papiera“. V tomto bezmyšlienkovito napodobňujú celebrity, hviezdy a hviezdičky, spevákov a speváčky či športovcov, lebo – je to ľahšie a k ničomu to nezaväzuje. Zdá sa, že aj kresťanskí mládenci prehnane otáľajú so vstupom do manželstva – buď je im dobre v tzv. „mama hoteli“ či si zvykli na pohodlnejší život so svojimi záľubami, v ktorých sa nechcú nechať obmedzovať alebo naopak, voľbu berú až priveľmi zodpovedne, takže sa nevedia rozhodnúť.

Antikoncepčná mentalita

Ďalším problémom je antikoncepčná mentalita, pri ktorej aj „prirodzené plánovanie rodiny“ môže byť sebecky využívané, keď manželia vnímajú deti skôr ako príťaž než požehnanie… Keď venujú nesmierne veľa času, úsilia a vzdelania, aby sa naučili, ako sa VYHNÚŤ počatiu mohli mať stále sex… a sú zronení, keď zistia, že dieťa čakajú… Aj toto môže byť ovocím „prirodzeného plánovania rodiny“, ktoré sa tak stáva iba prirodzenejším spôsobom vyhýbania sa deťom. Prakticky nijako sa nelíšia hoci aj od bezbožných hippies, ktorí si takisto môžu zvoliť túto možnosť napr. preto, lebo je to ekologicky nezávadné a zdravšie pre organizmus.

Primárnym cieľom manželstva je plodenie detí a ich zodpovedná výchova. Inými slovami povedané pomáhať Bohu osídľovať nebo tým, že privádzame na tento svet nové duše a vychovávame ich tak, aby si boli vedomé, kto sú, odkiaľ prišli, že na zemi majú svoju zodpovednosť a potom sa dostali domov – do neba.

Slovensko patrilo kedysi dlhodobo k populáciám, ktoré sa v európskom priestore vyznačovali skorým vstupom do manželstva. Keďže väčšina koncepcií bola realizovaná v manželskom zväzku, nízky priemerný vek pri prvom sobáši predlžoval tú časť reprodukčného obdobia, kedy bola žena vystavená vyššiemu riziku otehotnenia. Teraz sa vstup do manželstva odkladá z najrozličnejších dôvodov: štúdium, snaha najprv sa ekonomicky zabezpečiť, tzv. „zodpovedný prístup“.

Za predpokladu, že manželia dodržiavajú učenie Humanae Vitae, existuje jediný zákon, podľa ktorého sme súdení, a to je zákon lásky, ktorý sa týka srdca každého človeka.

Národy západného sveta stratili schopnosť biologicky sa množiť a vydali sa na cestu predvídateľného zániku. Predpoveď Samuela Phillipsa Huntingtona o strete civilizácií sa v tomto okamihu zdá byť chybná: západný svet sa nezrazí s konkurenčnými civilizáciami, ale stane sa tekutým a zmizne, rozpustí sa v nich. Pád Rímskej ríše je iba čiastočne použiteľnou paralelou – dnešní noví barbari nebudú podpaľovať Rím, ale jednoducho sa nasťahujú. A pretože budúcnosť patrí tým, ktorí sa narodia, a pokiaľ budú demografické procesy takto pokračovať, nevyhnutne prenechajú budúcnosť dobyvateľom.

Ako píše Lech Haydukiewicz: „Dnes sa vedie krutá bitka, v ktorej najdôležitejšou zbraňou, silnejšou než rakety a tanky, je reprodukčná schopnosť spoločností.“ Moslimovia majú veľa detí, pretože majú víziu, hoci falošnú, ktorá presahuje ich osobný život. Chcú, aby sa celý svet podriadil islamu. A ich plodnosť je jednou zo zbraní, ktorou dobýjajú svet. Vízia kresťanov je oveľa silnejšia a hlavne pravdivá. Sme ponorení do príbehu evanjelia, ktorý presahuje nás samotných, pretože tento príbeh má Autora. Ide teraz o to, aby sme tento príbeh odkryli aj vo svojom živote, aby nám ho mal kto pripomínať, a my aby sme ho vedeli ďalej odovzdať.

Pán Boh – podľa slov Georgesa Bernanosa – nepovedal, aby sme boli medom zeme, ale soľou. A soľ na pokožke páli. Ale tiež zabraňuje hnilobe.  Voľba, pred ktorou Cirkev stojí, dnes rovnako ako včera, je medzi tým – dávať trochu medu a hovoriť, čo svet chce počuť, aj za cenu, že povieme, čo sa Bohu nepáči; alebo sa opäť stať soľou, soľou, ktorá páli na pokožke, a hovorili svetu, čo sa Bohu páči, aj keď to svet nenávidí.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.