Brankár Ján Laco definitívne ukončil kariéru: “Na návrat už nemyslím”

Liptovský Mikuláš 25. mája 2020 (TASR/HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Bývalý slovenský reprezentant Ján Laco definitívne ukončil svoju bohatú kariéru. V sezóne 2019/2020 sa nevenoval profesionálnemu hokeju a otázku pokračovania nechával otvorenú. Po roku bez hokeja je však jasné, že jeho hokejová dráha je na konci. “Už sa na ľad nevrátim, budem sa venovať iným veciam,” uviedol pre TASR

Jeho kariéra smerovala ku koncu prakticky od leta 2018. Po pôsobení v českej extralige si dal dlhšiu prestávku na doliečenie zdravotných problémov, v prvej polovici ročníka 2018/2019 bol bez angažmánu. V závere prestupového obdobia sa dohodol s HC Košice, pričom kvitoval najmä menšie zápasové vyťaženie popri stabilne chytajúcej dvojici brankárov. Napokon nastúpil do šiestich zápasov. Košičania v play off vypadli už vo štvrťfinále s Popradom a práve táto séria sa napokon ukázala ako posledná Lacova skúsenosť s profesionálnym hokejom. “Už neuvažujem nad návratom. Ja som to ešte naťahoval a dával som si, sám pre seba, určitú nádej. V súčasných podmienkach by som však už do toho nechcel naskočiť, skôr sa budem venovať veciam okolo mojej haly. Posledné pôsobenie v Košiciach ma na chvíľu nakoplo, bolo to fajn. Videl som, že by to ešte išlo. Po porade s manželkou som sa však rozhodol, že by bolo lepšie, keby som už nepokračoval,” povedal.

Kariéra Jána Laca sa vo viacerých aspektoch odlišovala od iných slávnych reprezentačných brankárov. Až do 30-tky pôsobil iba v slovenských kluboch a v národnom tíme sa objavil len sporadicky. Napokon ale štartoval na štyroch MS a dvakrát na ZOH. “Nenabehol som ako 20-ročný na najvyššiu úroveň, na rozdiel od hráčov ako Zdeno Chára a ďalší, ktorí sa tam nielenže dostali ako mladí, ale sa tam aj dlho udržali. Obdivujem mnohých hráčov, ktorí ako mladí vhupli do veľkého hokeja a udržali sa tam. U mňa to prišlo neskôr. Som však vďačný, že vďaka trpezlivosti som vydržal a po tridsiatke sa to otočilo iným smerom,” uviedol pre TASR.

Kľúčovou bola sezóna 2011/2012. Počas nej bol oporou tímu Lev Poprad v KHL a napokon aj slovenského mužstva na strieborných MS v Helsinkách. Práve vo Fínsku absolvoval, už s tromi krížikmi na chrbte, debut na svetovom šampionáte. “Sezónu predtým (2010/2011) som nemal prakticky žiadnu. Vtedy najskôr rýchlo stroskotal projekt Lev Poprad, následne som trénoval v Liptovskom Mikuláši a nevedel som, čo ďalej. Išiel som na šesť zápasov do vtedy prvoligovej Detvy. Tam som si uvedomil, že sa ešte chcem posunúť a zabojovať o lepšie miesto v hokeji. Postupne sa to naozaj podarilo. Po Detve prišla Nitra, potom reprezentácia a Lev. V Poprade sme skončili sezónu koncom februára. Do prípravy s reprezentáciou ostával viac než mesiac, no mal som indície, že by som sa do nej mal zapojiť. Preto som sa udržiaval v kondícii, cítil som sa veľmi dobre. Dokonca som aj lyžoval v Jasnej, hoci by som to asi nemal. Do prípravného kempu som išiel s čistou hlavou a pozitívnou energiou. Viac-menej mi bolo jedno, ako to dopadne. Jedna z možností bola, že pôjdem domov, keďže sa očakávalo, ako sa vyskladá brankársky tím. Napokon som išiel na MS. Pravdupovediac, až tak veľa si z nich nepamätám, pretože tam bol rýchly sled zápasov a až tak dlho to netrvalo,” vyhlásil s úsmevom.

Zatiaľ posledný medailový úspech slovenského hokeja mal nedávno ôsme výročie. Práve Ján Laco bol jedným z hrdinov tímu, direktoriát MS ho vyhlásil za najlepšieho brankára turnaja a zaradil ho aj do All star tímu. Ako správny tímový hráč však aj s odstupom času vyzdvihol kolektív: “Vytvorili sme naozaj skvelú partiu. My sme ani nikam nechodili, stačil nám hotel. Tam sme sa stretávali po izbách, trávili sme spolu veľa času. To pomohlo utužiť partiu.” S odstupom času je rád, že nielen strieborný úspech, ale aj následné zaujímavé angažmány v KHL (Doneck, Astana) prišli až neskôr: “To, čo prišlo, prišlo včas. Keď som v roku 2005 prvýkrát prišiel do Košíc, mal som veľkú príležitosť, no dnes môžem na rovinu povedať, že som ju nevyužil. S niektorými vecami som sa nevyrovnal tak, ako som sa mal. Celé to obdobie mohlo vyzerať inak. Taký je však život a hokej, patrí to k tomu. Moje väčšie úspechy prišli až neskôr. Asi to bolo tým, že som na to mentálne dozrel a následne sa mi to nezrútilo pod nohami.”

Fanúšikovia klubu z Liptovského Mikuláša verili, že by sa jeden z najslávnejších hokejových rodákov mohol s kariérou rozlúčiť v rodnom meste. “Boli aj také úvahy. Plánoval som možno ešte 2-3 roky potiahnuť doma a pomôcť mladému domácemu brankárovi. Ale napokon sa tak nestalo,” povedal.

Po striebornom úspechu sa rozhodol vybudovať v rodnom Liptovskom Mikuláši vlastný hokejový štadión. Práve nemu sa po aktívnej kariére venuje, jeho aréna funguje už šiesty rok. V nedávnom období sa tiež musela prispôsobiť nariadeniam súvisiacim s pandémiou koronavírusu. “Približne v polovici marca sme roztopili ľad a uzavreli halu. Odvtedy sme boli v tzv. útlmovom režime. Už vykonávame údržbové práce, čoskoro by sme mohli začať s výrobou ľadu. Preverujeme opatrenia a obmedzenia, ktoré by sa nás mohli týkať. Momentálne môžu ísť na ľad iba registrovaní hráči, takže ak sa to nezmení, pôjdeme týmto smerom. Predpokladám, že náš ľad budú v blízkej dobe využívať najmä mládežnícke hokejové tímy, krasokorčuliari a hokejisti s individuálnou prípravou,” predstavil najbližší program haly.