Branislav Fábry: Útok na generála Solejmáního v Iraku a ďalšie pokorenie Európy

Bratislava 9. januára 2020 (HSP/Foto: Screenshot Czechfreepress)

Hneď na začiatku roku 2020 vykonali USA v Iraku veľmi nebezpečný čin, keď na území Iraku dronovým útokom usmrtili generála Solejmáního, vedúceho predstaviteľa Iránu, a s ním aj Abú Mahdiho al-Muhandisa, predstaviteľa hostiteľského štátu Iraku. Ide o závažný akt násilia v rozpore s medzinárodným právom, ktorý je však nie je v politike USA v 21. storočí vôbec výnimočný

Konanie USA nie je ani prekvapivé, spôsobuje však nielen tragédiu pre Irán a Irak, ale aj ďalšiu porážku pre politiku EÚ. Výsledkom rastúcej konfrontácie medzi USA a Iránom budú totiž problémy nielen pre Blízky Východ samotný, ale aj pre európske štáty.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Zločin mimo vojnovej zóny

• Jadrová dohoda s Iránom a americká blokáda EÚ

• Ako ďalej s Iránom?

• Americký verzus európsky záujem

Zločin mimo vojnovej zóny

Ako bolo uvedené, 3. januára 2020 bol v Bagdade americkým dronovým útokom usmrtený Solejmání, jeden z vedúcich predstaviteľov brannej moci v Iráne. Môžeme diskutovať, či išlo o vojnový zločin alebo o vraždu, isté je však, že zo strany USA to bolo konanie v rozpore s medzinárodným právom i vnútroštátnym právom Iraku. Porušenie irackej suverenity bolo poburujúce, pretože spolu so Solejmáním prišlo k útoku i priamo na irackých občanov. Iracká vládna moc si síce privykla na rôzne porušovania svojej suverenity, tentokrát však protestovala a odsúdila útok mimoriadne ostro. Solejmání do Iraku totiž nepricestoval na dovolenku, ale na stretnutie s irackými politickými a vojenskými predstaviteľmi. Na letisku ho čakal a spolu s ním zahynul aj al-Muhandis, zástupca veliteľa Ľudových mobilizačných síl, ale tiež bývalý poslanec a predstaviteľ strany Islamská Dawa, z ktorej pochádzal aj bývalý iracký premiér al-Malíki.

Zásadným problémom pritom je, že USA sa dopustili násilia voči predstaviteľom Iraku a Iránu mimo vojnovú zónu. Solejmání priletel civilným leteckým spojením do Bagdadu, kde neprebiehajú žiadne vojenské operácie. Používanie vojenského násilia mimo bojovú zónu pritom obvykle vyvoláva všeobecné pobúrenie. Pre porovnanie, v marci 2018 sa objavilo podozrenie, že ruskí agenti sa v britskom Salisbury pokúsili zavraždiť bývalého agenta Skripaľa bojovým plynom „novičok“. Skripaľ ani jeho dcéra neboli pri tomto údajnom útoku usmrtení a ruská účasť na celej kauze zostala nedokázaná, napriek tomu, politici a médiá reagovali doslova hystericky a predbiehali sa, kto navrhne prísnejšie sankcie proti Rusku. Súčasné americké násilie proti Solejmánimu a spol. je oveľa krvavejšie, účasť USA jasne dokázaná, avšak tí istí politici mlčia.

Pre krajinu ako SR je dôležité, aby vojensky významné veľmoci nevykonávali protiprávne vojenské akcie mimo bojovej zóny na území menších štátov. Podobné násilie sa môže dostať raz aj k nám. Skúsme si predstaviť, že by nejaký iný štát usmrtil dronom významného predstaviteľa armády USA, ktorý by sa nachádzal na návšteve Slovenska. A spolu s ním aj nejakého proamerického politika zo SR, napr. M. Klusa alebo J. Naďa. Slovenská reakcia by bola určite veľmi pobúrená, pretože by išlo o zásadné porušenie medzinárodného práva a vláda by to asi označila aj za akt štátneho terorizmu. Ak však podobné porušenie práva v Iraku prezidentka či vláda SR nedokážu odsúdiť ani verbálne, môže to mať dôsledky i pre vnútroštátne právo: čo keď sa raz občania SR v „zelených tričkách“ začnú pýtať, či aj oni podľa vzoru USA môžu brať „právo do vlastných rúk“, napr. pri rómskych osadách?

Jadrová dohoda s Iránom a americká blokáda EÚ

Vývoj situácie okolo vzťahu USA a Iránu predstavuje veľký problém aj pre EÚ ako celok. Názory štátov EÚ boli v minulosti na Blízkom Východe vnímané ako dôležité, dnes ich význam klesá. To sa najlepšie ukázalo pri jadrovej dohode s Iránom z roku 2015, ktorá bola najmä európskou dohodou s Iránom. Okrem stálych členov Bezpečnostnej rady OSN ju podpísalo Nemecko a nie väčšie štáty ako Japonsko alebo India, čo svedčí o kľúčovej európskej úlohe pri rokovaniach. Dohoda mala znamenať, že výmenou za dohľad nad iránskym jadrovým programom pomôžu bohaté štáty z EÚ rozvoju iránskej ekonomiky. Dohoda s Iránom predstavovala aj pokus o stabilizáciu regiónu, z ktorého do Európy prúdi najväčší počet utečencov.

Žiaľ, ukázalo sa totiž, že štáty EÚ nedokážu dohodu s Iránom presadiť, ak na to nedostanú súhlas z Washingtonu. V máji 2018 pritom USA odstúpili od dohody a vyhlásili proti Iránu nové (protiprávne) sankcie, najmä voči subjektom, ktoré by chceli v Iráne investovať. Teherán na sankcie reagoval rozvážne a javil záujem na udržaní dohody. Dokonca poskytol Bruselu čas na vypracovanie vlastnej stratégie proti americkým sankciám. EÚ síce vyhlásila, že bude európskych investorov v Iráne chrániť, lenže to sa nenaplnilo a európske firmy rad za radom rušili svoje plány na investície v Iráne. Teherán bol z toho veľmi sklamaný a ešte viac ho podráždila nulová reakcia európskych štátov na americko-britskú blokádu iránskych tankerov v Sueze v apríli 2019.

Na dohode s Iránom by pritom mala mať EÚ veľký záujem, pretože je energetický zraniteľná a vďaka Iránu by mohla znížiť svoju energetickú závislosť od arabských spojencov USA či od Ruska. USA však nechcú pripustiť, aby si o energetickej bezpečnosti Európa rozhodovala sama a preto zaviedli sankcie aj voči nemeckým firmám, ktoré budujú plynovod Nordstream 2 z Ruska do Nemecka. USA tak otvorene blokujú dva hlavné zdroje energií pre EÚ, ktoré nie sú pod vplyvom USA (Rusko, Irán). Fakt, že táto blokáda nevyvolala zo strany Bruselu primeranú reakciu, len ďalej utvrdil politikov na Blízkom Východe, že EÚ je úplne vo vleku USA.

Ako ďalej s Iránom?

Je dosť otázne, či má konfrontácia s Iránom zmysel pre samotné USA. Vojna s Iránom by mohla Američanom spôsobiť len viac problémov, najmä v Perzskom zálive a víťazstvo v otvorenej vojne voči Iránu by sa dosahovalo oveľa ťažšie než napr. voči Iraku. Je síce možné, že ďalšia destabilizácia Blízkeho Východu niektorým militaristom vyhovuje, ale pre USA ako také z toho vyplýva málo výhod, naopak, hrozí im opätovný pokles už tak nízkej dôvery v rôznych štátoch regiónu. Okrem toho, neochota Washingtonu hľadať kompromis či dodržiavať dohody s Iránom povedie len k tomu, že USA veľmi sťažia pozíciu tých síl v Iráne, ktoré by sa s USA rady dohodli.

Agresívna politika USA veľmi komplikuje pozíciu demonštrantov proti iránskemu režimu, ktorí sa len ťažko budú brániť pred obvinením, že sú prepojení s tajnými službami USA. Pred vyše desiatimi rokmi (2009) zasiahli Irán masové demonštrácie tzv. Zeleného hnutia, ktoré vystupovalo proti vtedajšiemu prezidentovi Ahmadinedžádovi. Išlo o skutočné masové hnutie s jasnými cieľmi a vláde v Teheráne sa len s ťažkosťami podarilo demonštrácie potlačiť. Demonštrácie však pokračovali aj neskôr, najmä na prelome rokov 2017/18, avšak nedosiahli tak masový rozmer ako v roku 2009. A hoci demonštranti mali výhodu kvôli rýchlemu rozvoju sociálnych sietí, účasť bola menšia a organizátorov vláda efektívne diskreditovala práve poukazom na hrubú rétoriku D. Trumpa. Demonštrácie zo súčasnosti však presne z toho dôvodu možno diskreditovať ešte ľahšie než tie minulé.

Kvôli vzájomnému napätiu možno očakávať aj čoraz asertívnejší Irán, ktorý poukazom na politiku USA odôvodní rozsiahle zmeny vo vnútornej politke. Jedným z takýchto krokov bolo aj obmedzenie výučby anglického jazyka na prvom stupni škôl. Výsledkom súčasných napätí medzi USA a Iránom bude zrejme i to, že Irán si čo najskôr zaobstará jadrové zbrane. Žiaľ, príklad KĽDR Teheránu naznačuje, že neústupčivosť je pri rokovaní so Západom o jadrovom programe efektívnejšia než ústupky a snaha o vzájomnú dohodu. Očividné je totiž to, že voči KĽDR s jadrovými zbraňami si Washington nedovolí až toľko ako voči nejadrovému Iránu.

Podpora európskeho záujmu

Je očividné, že súčasná politika USA na Blízkom Východe je rozpore so záujmami EÚ. Brusel by mal podporovať stabilitu a mier, aby sa darilo držať v medziach migráciu a rozvíjať vzájomný obchod. Pri mierových pomeroch má EÚ potenciál byť hlavnou ekonomickou a politickou silou, ovplyvňujúcou Blízky Východ, avšak pri vojenských dobrodružstvách USA sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Vývoj v Líbyi pritom ukazuje, že v čase vojenských stretov význam EÚ klesá ešte aj v porovnaní s Tureckom. Preto by európski a aj slovenskí politici mali pri rôznych rozporoch na Blízkom Východe viac presadzovať európsky záujem, ktorý nie je rovnaký ani ako záujem USA – ani ako záujem Ruska alebo Číny. Je jasné, že zachrániť iránsku jadrovú dohodu sa už nepodarí, ale treba by dať jednoznačnejšie najavo, že Slovensko nesúhlasí s porušovaním medzinárodného práva zo strany USA.

Branislav Fábry