Nenadarmo Rimania, ktorí najlepšie vedeli, čo je štát a štátnosť v pozitívnom i negatívnom zmysle, vyznávali okrídlenú poučku „Historia magistra vitae“. Stáročia ich vlastnej štátnosti ich totiž naučili, že pre národ a štát a pre jeho politikov sú dejiny v dobrom i zlom takou učiteľkou života, akou sú pre každého jednotlivca detské roky a roky dospievania a všetky stupne školskej výchovy.

Zdá sa však, že nielen naši politici a publicisti, ale ani naši promovaní historici na tento rímsky staroveký stupeň poznania doteraz ešte nedospeli, a tak sa o jednej z najvýznamnejších udalostí v slovanských dejinách, o bitke pri Grunwalde, u nás veľkoplošne či celoplošne hlboko mlčí. Pritom išlo len o takú „maličkosť“, že keby v tejto bitke boli zvíťazili vojská Rádu nemeckých rytierov, možno by dnes východná hranica nemeckého etnika a nemeckého štátu prebiehala kdesi medzi Kyjevom a Moskvou, povedzme na línii Vitebsk – Smolensk – Oriol – Kursk – Charkov. To nie je akási strašidelná fikcia, to je celkom reálny predpoklad, vyplývajúci z dovtedajšej nemeckej „christianizácie“ slovanských území – taká bola totiž zhruba od 9. do 15. storočia n.l. roztrieštenosť a tomu primeraná „sila“ všetkých vtedajších slovanských štátov, proti ktorým stála stáročná expanzivita a reálna vojenská sila Germánov, petrifikovaná v politickom programe a hesle nemeckého expanzionizmu Drang nach Osten.

Franská ríša už pred cisárom Otom I. uskutočňovala nepretržitú sériu expanzívnych výpadov do slovanských krajín a to tak smerom severným, ako aj smerom východným až 63 k nám do Svätoplukovej ríše. Ale od druhej polovice 10. storočia „Svätá rímska ríša nemeckého národa“ pod zámienkou „christianizácie“ pohanov uskutočňovala systematickú okupáciu autochtónnych slovanských území na pobreží Severného a Baltického mora a v povodí riek Vesera, Labe, Odra a Visla (dnešné Oldenbursko, Meklenbursko, Západné a Východné Prusko). Z obsadených území sa vytvárali nemecké pohraničné územné celky (pohraničné marky s nemeckými správcami – markgrófmi s úlohou definitívne ich zapojiť do nemeckého štátneho celku) a zakladali sa na nich misijné biskupstvá (s úlohou urýchlenej christianizácie ich obyvateľstva a začlenenia týchto slovanských území pod cirkevnú jurisdikciu rímskeho pápeţského štátu). Je paradoxné, že dnes sa už vôbec nepripomína, že tieto pohraničné nemecké markgrófstva a misijné biskupstvá sídlili na rozhraní 10. a 11. storočia v takých pôvodne slovanských mestách, ako sú napríklad dnešné Brémy, Lübeck, Hamburg, Roztoky, Štetín, Gdaňsk a Kráľovec a že aj „hlavné hniezdo pohanstva“ západných Slovanov – ostrov Rujana – bol takýmto spôsobom christianizovaný a ponemčený až okolo roku 1000 n.l.

Po relatívne dlhý čas k hlavným nástrojom tejto nemeckej „christianizácie“ Slovanov ohňom a mečom patril nemecký Rád mečových bratov a hlavne Rád nemeckých rytierov. Tento rád bol aj hlavným pôvodcom tzv. Veľkej vojny, ktorú 14.8.1409 vyhlásil Poľsku a Litve veľmajster Rádu Ulrich von Jungingen. V podste išlo len o banálne pokračovanie Drang nach Osten pod novými zámienkami. Rád totiž už v 13. storočí počas zhruba päťdesiatich rokov plienenia a vojenských agresií úspešne dobyl, ovládol a „christianizoval“ slovanské Prusko, v roku 1309 okupoval a rovnako „christianizoval“ aj slovanské Pomoransko (čím na vyše sto rokov odrezal Poľsku prístup k Baltickému moru!), a tak sa teda rozhodol podobne „christianizovať“ aj Litvu, bez ohľadu na to, že Litva bola od roku 1385 pokrstením veľkokniežaťa Vladislava II. Jagelovského celá kresťanská! V tejto teutónskej tzv. Veľkej vojne stáli na jednej strane vojská poľsko-litovskej únie (Poľsko bolo s Litvou od roku 1386 v personálnej únii pod vládou Jagelovcov) spolu s narýchlo naverbovanými Rusmi, Valachmi, Čechmi a Moravanmi, ktoré viedli kráľ Vladislav II. Jagelovský a veľkoknieža litovský Vytautas. Na druhej strane stáli rytierske vojská Rádu nemeckých rytierov spolu s naverbovanými profesionálnymi žoldniermi z Anglicka, Dánska, Španielska, Francúzska a Talianska a hlavne množstvo Nemcov. Za osobitnú pozornosť stojí aj dnešnými našimi historikmi „zabúdaná” skutočnosť, že Rád uzavrel na sklonku roka 1409 v Košiciach aj spojeneckú zmluvu s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským, v rámci ktorej kráľ Ţigmund za úplatu 40 000 zlatých poslal proti Poliakom uhorskú armádu, ktorá pod velením Stibora obsadila poľský Starý Sandomer, ale Poliaci ju odtiaľ zakrátko vyhnali!

Vojská Rádu nemeckých rytierov a poľsko-litovskej únie sa stretli v bitke pri obci Grunwald (po litovsky Ţalgiris, po nemecky Tannenberg) dňa 15. júla 1410 a táto bitka sa stala rozhodujúcou bitkou v celej Veľkej vojne, ale aj jednou z najväčších rytierskych bitiek v dejinách stredovekej Európy. Z bitky vyšli víťazne poľsko-litovské vojská a pre Rád nemeckých rytierov sa stala úplnou katastrofou, z ktorej sa už nikdy nespamätal. Zo 60 najvyšších predstavených Rádu zahynulo v bitke 50 aj s veľmajstrom Ulrichom von Jungingen a dvaja ďalší (brandenburský komtúr Markward von Salzbach a major Schomberg) boli na Vytautasov rozkaz popravení po bitke, lebo nariadili zavraţdenie jeho dvoch synov, ktorých drţal Rád ako rukojemníkov. V bitke padli aj veľmaršál Friedrich von Wallenrode, komtúr Kuno von Lichtenstein a pokladník Albrecht von Schwartzburg. Také veľké množstvo zabitých urodzených rytierov bolo dovtedy v stredovekej Európe celkom nevídané a bitka pri Grunwalde zlomila Rádu nemeckých rytierov celkom väzy! Rád stratil 65 nielen veľkú časť predtým okupovaných slovanských území, ale musel víťazom zaplatiť aj obrovské reparácie v sume 100 000 hrivien praţských grošov.

Bitka pri Grunwalde významne a na dlhú dobu zmenila mapu Európy. Výrazne utlmila intenzitu a tempo nemeckej „chritianizácie“ slovanských území ohňom a mečom v rámci Drang nach Osten, ba na pomerne dlhý čas ju aj zastavila a tým potenciálne pribrzdila ďalšie ponemčovanie strednej a východnej Európy. Poľsko sa definitívne etablovalo a nadlho upevnilo ako samostatný a suverénny slovanský štát s ambíciami na veľmocenskú politiku v tomto regióne Európy. A východne od tohto poľského „štítu“, napriek mnohým slovansko-slovanským kontroverziám, získali slovanské etniká a národy potrebný čas na vytvorenie a konsolidáciu svojich štátnych útvarov, ktoré vice versa plnili aj funkciu ochrany západných Slovanov pred expanziou ázijských, poväčšine nomádskych, etník.

Je celkom nepochopiteľné, že historiografia a publicistika slovanských národov nevenuje tejto významnej a pre Slovanov v istom zmysle aj osudovej bitke takmer nijakú pozornosť. Toto nepochopiteľné mlčanie naozaj pripomína ono príslovečné mlčanie jahniat – mlčanie na bitúnku, ktorý ako vieme z histórie i priamych osobných skúseností, odvtedy ešte nezastavil svoju krvavú prevádzku!

Zato sa však sporadicky ozývajú hlasy takých „odborníkov“, ktorí ďalej rozpitvávajú nepodstatné drobnosti a demagogické tvrdenia o tejto bitke. Tak napríklad znova uzrelo svetlo sveta, ako „seriózny historický údaj“ z pruských kroník, zavádzajúce a absurdné tvrdenie anonymného dobového kronikára mesta Lübeck, ţe kráľ Vladislav II. nasadil do bitky 1,7 milióna vojakov, veľkoknieža Vytautas 2,7 milióna, k tomu vraj aj Rusov bolo 2,7 milióna a Tatárov 1,5 milióna a že navyše poľsko-litovskej armáde pomáhali aj „Turci, Saracéni a pohania z Damašku, Perzie a iných krajín“. Takže vlastne hrdinské sily Rádu nemeckých rytierov a jeho spojencov v úhrnnom počte asi 27 000 rytierov a žoldnierov m u s e l i za týchto okolností proti takej absolútnej presile takmer deväť miliónov p o h a n o v bitku prehrať, a to aj napriek svojmu priam nadľudskému hrdinstvu! Aj takto sa až dodnes píšu profesionálne „dejiny“ – nie z pohľadu učiteľky života, ale z postoja prostitútky momentálnej moci. Už chýbajú len známi teroristi a ľavicoví extrémisti z dielní dnešných kronikárov a politológov.

Július Handžárik

Článok pôvodne vyšiel v časopise Slovanská vzájomnosť.