Okrem obáv o osud 2,2 milióna Palestínčanov, ktorí sú uväznení v Gaze a nemajú kam utiecť, je tu aj citeľný strach, že konflikt prerastie do vojny v celom regióne. Žiadny z hlavných aktérov – s možnou výnimkou Hamasu – si takúto vojnu neželá ani z nej nemá prospech, ale všetky strany konajú spôsobom, ktorý každým dňom zvyšuje jej riziko.

Nič nenasvedčuje tomu, že by sa Izrael alebo premiér Benjamin Netanjahu usilovali o rozšírenie vojny. Chaos v Izraeli a neschopnosť jeho vlády nielen zabrániť útoku, ale aj zvládnuť jeho následky vyvracia myšlienku, že by sa pripravoval alebo túžil po väčšej vojne. Izrael by sa skutočne ocitol v neistej situácii, ak by skončil vo vojne na dvoch frontoch s Hizballáhom útočiacim na Izrael zo severu.

Nič tiež nenasvedčuje tomu, že by Hizballáh túžil po vojne s Izraelom, hoci denník Wall Street Journal uviedol, že Hamas koordinoval útok s Hizballáhom a Iránom. Na Izrael zaútočil iba Hamas a nedošlo k žiadnemu súbežnému ani následnému rozsiahlemu útoku zo severu. Vzhľadom na ťažkú hospodársku situáciu Libanonu – už štvrtý rok sa nachádza v hlbokej hospodárskej a politickej kríze, pričom inflácia dosahuje 350 % a 42 % celkového obyvateľstva čelí akútnej potravinovej neistote – by vojna s Izraelom znamenala riziko, že sa celý národ dostane do bodu zlomu.

Podobne neexistujú dôkazy, že by Teheránu väčšia vojna prospela. Ako mi povedal jeden európsky diplomat, “Irán uprednostňuje konflikt s Izraelom nízkej intenzity, nie otvorenú vojnu”. Režim v Teheráne práve prežil jednu z najväčších výziev voči svojej vláde a zdá sa, že sa mu uľavilo, že výročie zabitia Mahsa Aminiho tieto protesty vo veľkom rozsahu znovu nerozpútalo.

Jeho hospodárstvo je tiež v ťažkej situácii a sústredil sa najmä na dosiahnutie dohody o deeskalácii s Washingtonom, ktorá by zabezpečila uvoľnenie iránskych finančných prostriedkov a zmiernenie uplatňovania amerických sankcií na predaj iránskej ropy. Podľa amerických spravodajských služieb bol Teherán skôr zaskočený, než aby útok koordinoval s Hamasom.

Teherán tiež podnikol nezvyčajný krok a prostredníctvom OSN poslal Izraelu odkaz, v ktorom zdôraznil, že sa chce vyhnúť ďalšej eskalácii. Varoval však, že bude nútený zasiahnuť, ak bude Izrael pokračovať v bombardovaní Gazy.

Ak je politika Bidenovej administratívy na Blízkom východe racionálna, aj ona bude proti ďalšej eskalácii bojov. Medzi vojnou na Ukrajine a potenciálnou krízou s Čínou kvôli Taiwanu si Bidenova administratíva jednoducho nemôže dovoliť rozsiahlejšiu vojnu v regióne. Administratíva sa namiesto toho sústredila na zabezpečenie dohody o normalizácii medzi Izraelom a Saudskou Arábiou, aj keď je mylná. Biely dom bol touto myšlienkou natoľko posadnutý, že dokonca začal uvažovať o tom, že saudským vládcom ponúkne bezpečnostný pakt, ako aj technológiu obohacovania jadrových zbraní. Vojna na Blízkom východe nebola v Bidenovom programe.

Napokon, arabské štáty v regióne, od Egypta cez Sýriu až po Saudskú Arábiu, nemajú z väčšej vojny čo získať a môžu veľa stratiť. Egypt sa obáva masívneho prílevu obyvateľov Gazy na Sinaj, ktorý podľa slov Davida Hearsta “má potenciál prevrátiť Egypt na ruby po desaťročí hospodárskeho úpadku”. Sýrsky Bašár al-Asad sa sústredil na normalizáciu vzťahov so sunnitskými arabskými štátmi a opätovný vstup do Ligy arabských štátov, čo je rozhodujúce pre jeho politickú rehabilitáciu aj pre hospodársku obnovu Sýrie.

Saudskoarabský korunný princ Mohammed bin Salmán, ktorý bol na pokraji normalizácie vzťahov s Izraelom a Palestínčanov hodil pod autobus, sa cítil nútený oživiť tradične propalestínsky profil Saudskej Arábie vzhľadom na obrovský hnev širšieho arabského sveta v súvislosti s izraelským bombardovaním Gazy. Jeho tohtotýždňový telefonát s iránskym prezidentom Ebrahimom Raisim, ktorý bol vôbec prvým rozhovorom medzi nimi, bol prinajmenšom čiastočne motivovaný snahou neprenechať Teheránu vedúcu úlohu v tejto otázke.

Krviprelievanie v Gaze, ako aj širšia vojna mu vzhľadom na jeho zanedbávanie a pohŕdanie Palestínčanmi vážne skomplikujú ambíciu presadiť sa ako nespochybniteľný vodca arabského sveta.

Napriek jasným záujmom takmer všetkých strán, ktoré sú proti regionálnej vojne, všetky strany konajú spôsobom, ktorý takúto vojnu robí čoraz pravdepodobnejšou. Ak sa izraelská invázia do Gazy ukáže ako úspešná, pokiaľ ide o decimovanie Hamasu, Hizballáh sa môže cítiť nútený zasiahnuť – nie nevyhnutne na záchranu Hamasu, ale na záchranu seba samého.

Úspešná izraelská kampaň proti Hamasu zmení rovnováhu v regióne a Izrael bude mať voľnejšie ruky na prenasledovanie Hizballáhu. Útok Hizballáhu zo severu nemusí zachrániť ani tak Hamas, ako skôr spôsobí, že po porážke Hamasu bude pre Netanjahuovu vládu príliš nákladné rozšíriť vojnu do Libanonu. Hizballáh možno nebude schopný zabrániť izraelskému víťazstvu, ale bude mať presvedčivý záujem na tom, aby sa stalo pyrrhovým.

Zapojenie Hizballáhu zasa do konfliktu oveľa bezprostrednejšie zapojí Irán. Iránsky minister zahraničných vecí Hosejn Amir-Abdollahian síce vyhlásil, že je proti širšej vojne, ale varoval, že ak Izrael nezastaví svoje útoky, vojna sa rozšíri a Izrael postihne “obrovské zemetrasenie”.

Vzhľadom na to, že Irán a Hizballáh sú zatiahnuté do konfliktu, Bidenova administratíva bude pod obrovským tlakom, aby vojensky zasiahla napriek jasnému záujmu USA zostať mimo. Doterajšie Bidenovo správanie len málo naznačuje, že v tomto scenári uprednostní dlhodobé strategické záujmy Ameriky pred tým, čo je pre neho politicky výhodné v najbližšom období.

Priamy americký vojenský zásah v Gaze alebo proti Hizballáhu a Iránu takmer určite vyvolá veľké útoky ozbrojených skupín podporovaných Teheránom proti americkým jednotkám a záujmom na celom Blízkom východe. Milície v Iraku a Jemene už vydali prísne varovania pred reakciou na akýkoľvek americký zásah na viacerých frontoch.

Biely dom si je dobre vedomý týchto rizík eskalácie. Na stretnutí dvoch vysokých amerických predstaviteľov s vysokým predstaviteľom iránskej vlády začiatkom tohto roka jeden z Američanov varoval Teherán, že ak obohatí urán na 90 % čistoty, USA na Irán vojensky zaútočia. Iránsky predstaviteľ bez okolkov odpovedal, že Irán okamžite odpovie zničením štrnástich amerických základní v regióne tým, že na ne do 24 hodín vypáli tisíce rakiet.

Práve v tomto kontexte je problematické, že Bidenova administratíva odmieta vyzvať na deeskaláciu a prímerie – alebo prakticky tlačiť na Izrael, aby uplatnil svoje právo na obranu v medziach medzinárodného práva.

Snahám o ukončenie krízy nestojí v ceste len morálny bankrot Bidenovho Bieleho domu (šokujúce interné e-maily odhalili, že úradníci ministerstva zahraničných vecí mali zakázané používať termíny ako deeskalácia, prímerie, ukončenie krviprelievania a obnovenie pokoja). Nie je to zjavná neúcta k ľudskému životu, ktorú prejavuje Biely dom, keď jeho hovorca odsudzuje demokratických zákonodarcov presadzujúcich prímerie a nazýva ich “odpornými”.

Je to aj strategická chyba, ktorá dáva Izraelu “carte blanche”, aby konal, ako chce, napriek tomu, že vie a chápe obrovské riziko, že neobmedzené konanie Izraela v Gaze môže zatiahnuť Washington do širšej regionálnej vojny, ktorá neslúži ani záujmom USA, ani Izraela. Kombinácia varovania Hizballáhu a Iránu, aby preukázali zdržanlivosť, a zároveň nevyžadovanie zdržanlivosti od Izraela môže byť pre Bidena politicky výhodná, ale pravdepodobne povedie k scenáru nočnej mory, ktorému sa Biden pravdepodobne snaží vyhnúť.

Ako povedal Ben Rhodes z Obamovho Bieleho domu vo svojom podcaste z minulého týždňa, odporúčanie zdržanlivosti a výzvy “na dodržiavanie vojnových zákonov, nie sú prejavom nedostatku rešpektu voči tomu, čím Izrael prešiel. Naopak, je to niečo, čo by som si prial, aby niekto urobil pre Spojené štáty po 11. septembri”.

Biden však nedáva Izraelu len zlé rady. Dáva Izraelu zlú radu, ktorá riskuje, že v ďalšej nezmyselnej vojne na Blízkom východe, ktorej sa dá predísť, zahynú tisíce Američanov. Ak mu chýba ľudskosť na to, aby vyzval na prímerie a zabránil tak zabitiu tisícov Palestínčanov, nemal by sa aspoň ako prezident Spojených štátov zrieknuť zodpovednosti za to, aby Američania neboli v zóne zabíjania, uzatvára Trita Parsi pre Responsible Statecraft.