Milí bratia a sestry, bratia kňazi a rehoľníci  tu prítomní v Klokočove i vy všetci, ktorí nás sledujete prostredníctvom médií.

Stretávame sa tu v deň sviatku Zjavenia tu v deň sviatku Zjavenia Pána, ktorý v našej východnej liturgickej tradícii je dňom spomienky na Pánov krst, na jeho prvé verejné vystúpenie, pri ktorom ho spoznáva jeho Predchodca sv. Ján a pri ktorom Otcov hlas a znamenie Božieho Ducha v podobe holubice sú prvým zrejmým ohlasovaním Božej Trojjedinosti, tajomstva Najsvätejšej Trojice. Toto tajomstvo jedného Boha v troch osobách je centrálnym posolstvom Nového Zákona. Vyznávame ho v každej modlitbe, ktorú ukončujeme tzv. doxológiou, teda vyznávaním a oslavovaním Božej jednoty: Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu.

Robíme tak pri každom prežehnaní, keď ním začíname náš deň i každé naše  dielo: V mene Otca i Syna i Svätého Ducha.

Stretávame sa tu v Klokočove, našom malom a milom pútnickom meste na brehu Zemplínskej šíravy. Na záver liturgie vykonáme na pamiatku Pánovho krstu obrad posvätenia vody. Je to vlastne symbolické posvätenie celého stvoreného sveta – veď celý svet, všetko stvorenstvo je schopné byť nositeľom a vyjadrením posvätna a to nielen tým, že pochádza z Božej stvoriteľskej vôle, ale aj tým, že Ježiš Kristus, Boží Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti vstupoval do reálneho kontaktu s týmto stvoreným svetom.

Keď hovoríme o zmysle pre posvätno, keď hovoríme o našej viere, tak je potrebné pripomenúť, že viera sa nesmie chápať len ako súbor etických noriem a  filozofických právd s nejakým siociologickým dopadom. Iste, na jej základe sa formuje aj kresťanská etika, aj filozofia, aj sociálne učenie. Ale viera je v prvom rade výsledkom skúsenosti získanej z osobného stretnutia sa s Ježišom Kristom. Jeho súčasníci, ktorí pozorovali jeho učenie a činnosť hovorili, že bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom (Lk 24, 19). To by ešte stále ale bolo málo. Jeho osobitnú neporovnateľnosť s kýmkoľvek iným vyjadril apoštol Peter slovami:” Ty si Mesiáš, Syn živého Boha” (Mt 16,16). Toto bol Petrov uzáver po tom, čo strávil čas po Ježišovom boku, počúval jeho učenie, videl jeho zázraky, spoznával v ňom naplnenie predpovedí Starého Zákona. A k tomuto záveru došli aj ďalší – Ján Krstiteľ ho nazval Baránkom Božím, ktorý sníma hriechy sveta, Tomáš, keď bol vyzvaný k tomu aby vložil po jeho vzkriesení ruku do jeho prebodnutého boku iba zvolal “Pán môj a Boh môj!” (Jn 20, 28). Dokonca “ešte aj nečistí duchovia, keď ho zbadali, padali pred ním a kričali: „Ty si Boží Syn!“ (Mk 3, 11). Apoštoli a učeníci Ježiša počúvali počas jeho verejného účinkovania, videli ho zomierať na kríži, ale po jeho zmŕtvychvstaní sa s ním stretávali a po prijatí Svätého Ducha potom nebojácne celému Izraelu ohlasovali: “Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami. Božia pravica ho povýšila, a keď od Otca dostal prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho, ako sami vidíte a počujete. … Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ (Sk 2,32)

Na tejto osobnej skúsenosti apoštolov a učeníkov, kvôli ktorej boli ochotní položiť svoje životy, stojí viera Cirkvi. Aj keď sa cirkevné spoločenstvo postupne vytvorilo aj so všetkými znakmi ľudského spoločenstva, s jeho slabosťami a nedokonalosťami, aj s hriešnosťou… predsa celá Cirkev nestojí na etike a filozofii, ale stojí na tejto osobnej skúsenosti s Ježišom – a k tejto skúsenosti chce privádzať v jednotlivých fázach a situáciách života každého človeka.

Dnes nám Cirkev znovu predstavuje jeden aspekt Ježišovho života. Pred náš duchovný zrak ho kladie ako asi 30 ročného muža, ktorý prichádza k vodám Jordánu, kde prijíma krst od Jána Krstiteľa, posledného proroka Starého Zákona. Tajomstvo Vtelenia, ktoré sme pred nemnohými dňami kontemplovali pred betlehemskými jasľami má svoje hlboké pokračovanie práve v skrytom živote rastúceho a dospievajúceho Ježiša z Nazaretu, v tej fáze, ktorý sa završuje jeho verejným vystúpením pri krste na brehu Jordánu. Všetko to, čo poznáme z každodenného ľudského života – všetko toto môžeme  istým spôsobom aplikovať na Ježišovo detstvo a dospievanie.  Každý už videl, ako sa dieťa túli k matke, ako vníma jej dotyky, ako spoznáva tvár rodičov, ako bľaboce prvé slová, rozhoduje sa k prvým krokom, ako sa učí samostatne jesť lyžicou, ako sa dáva na prieskum sveta, spočiatku len izby, dvora, záhrady, ako sa mu otvára tajuplný svet otcovej dielne, ako sa učí čo sú to domáce zvieratá, že sa nemusí báť kohúta, ani syčiaceho gunára. Smiech, plač, radosť, smútok, očakávanie, prekvapenie, sklamanie … celá škála pocitov sa mieša na palete ľudskej duše, ktorá rozvíja prejavy svojich schopností v učiacom sa dieťati. Aj my si môžeme predstaviť Ježiša, ako spoznáva tváre príbuzných, ako sa hrá s prvými priateľmi, ako oslavuje rodinné sviatky, ako mu Jozef vysvetľuje účel a fungovanie vecí, či domácich nástrojov,  a neskôr … čo preňho znamenala chuť obľúbených domácich pokrmov z Máriinej kuchyne, posedenie s priateľmi pri ohni, prvá rybačka, lozenie po stromoch, vinobranie, prvé ochutnanie vína, chlad rosy na nohách, keď za úsvitu, kým je ešte čerstvo začína sa práca na poli, posedenie na lavičke po celodennej práci s pohľadom objímajúcim okolitý kraj pozlátený  poslednými lúčmi zapadajúceho slnka, pohľad upretý na plný mesiac alebo na hviezdnu oblohu počas letnej noci keď horúčosť nedá spať vnútri  domu a človek hľadá trochu sviežosti ukladajúc sa k spánku na terase, či  plochej streche nazaretského domu, kde počúva  neustále cvrlikanie cikád … a takto by sme mohli pokračovať, cez všetky tie stovky a tisíce drobných detailov, udalostí, zážitkov, stretnutí, chutí, vôní, zvukov, cez tú myriadu skúseností, z ktorých sa skladá ľudská formácia, rast, dospievanie …

Nazaret – tridsať rokov skrytosti a mlčania – v sebe skrýva najvýrečnejšie Božie tajomstvo. Nazaret je tajomstvom, v ktorom sa stvorenstvo z jeho obmedzenosti a bezvýznamnosti, v porovnaní s Božou nekonečnosťou, pozdvihuje na úroveň Boha, tým, že  Boh sa v Ježišovi Kristovi ponižuje na úroveň človeka.

„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“  (KKC 470)

Toto tajomstvo prekvapovalo od začiatku a je prekvapujúce dodnes, pretože naozaj máme nesmiernu ťažkosť pochopiť so všetkými dôsledkami, čo naozaj znamená, to čo o Ježišovi hovorí sv. Pavol, že  „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,  ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. (Flp 2, 6-7)

Pán stvorenstva, ten, skrze ktorého všetko povstalo a bez ktorého nepovstalo nič z toho, čo povstalo, (porov. Jn 1,3) sa dobrovoľne podriadil aj fyzickým zákonom tohto sveta.

Ježiš Kristus kráčal po prašných i kamenitých cestách svojej rodnej zeme, dýchal tak isto vzduch, ako ho dýchame my, ponáral sa do vôd Jordánu pri krste, ale aj občerstvil sa dúškom pramenitej vody, ktorú si vyžiadal od ženy Samaritánky. Jeho kroky ho priviedli až na Kalváriu, kde po krutom bičovaní, bol pribitý na kríž –  s rozpätými rukami, akoby chcel do svojej náruče objať celý svet, – kde bol vystavený páleniu rán i judejského slnka, trpel smädom, keď volal “Žíznim!”, keď sa v kŕčoch bolesti chcel nadýchnuť, keď sa  poslednými slovami  prihováral svojej matke, kde pohľadom z kríža objímal svoju milovanú zem až kým nevydýchol ducha.

Kristus vždy s láskou hovoril o svojej rodnej zemi o jej poliach o jej vtáctve o oblohe zapálenej jasom zapadajúceho slnka, rovnako túžil po dúšku pramenitej vody a po čistom, čerstvom vzduchu ako ktokoľvek z nás. Ježiš Kristus, Boží Syn, vstúpil do tohto sveta a tak tento svet posvätil. Toto je dôvod aj našej úcty a rešpektu k stvorenému svetu, ktorý nám bol daný, aby sme ho používali, ale nie ako jeho ničitelia a predátori, ale ako dobrí správcovia, vedomí si svojej zodpovednosti pred Bohom i pred celým ľudstvom.

Pri jeho vstupe, ponorení sa do vôd Jordánu sa vo vzduchu, ako znak Božieho Svätého Ducha vznášala holubica. Vzduch i voda, prirodzený predpoklad i symbol života sa stávajú znamením duchovného života. Pri dnešnom svätení vody, ale aj pri posviacke krstnej vody kňaz trikrát v podobe kríža dýcha na vodu, trikrát do nej v znamení kríža ponára prsty, zvolávajúc posvätiteľskú moc Svätého Ducha. Voda sa stáva prostriedkom, matériou sviatosti krstu, teda základnej sviatosti, viditeľného vonkajšieho znaku, skrze ktorý nás Boh prijíma za svoje duchovné deti. Svätená voda, získava duchovnú moc ochrany od  účinkov Zlého a silu požehnania.

Duchovná úcta k takto posvätenej vode sa spája s úctou k prirodzenej vode ako Božiemu daru pre náš život. A z tohto konštatovania môžeme tiež vyvodzovať nejaké konkrétne závery pre náš život.

Napríklad aj ten, že aj ochrana vody v prirodzenom poriadku vecí by mala byť našou najvyššou spoločenskou prioritou, a to pre celú spoločnosť a bez ohľadu na prípadné periodické striedanie nejakých vlád či politických zoskupení. Vzduch, voda, zdravé životné prostredie nemajú predsa žiadne stranícke tričko, vzťah k nim nesmie byť zaťažený ideologickými preferenciami, či krátkozrakými ekonomickými záujmami. Predstavujú univerzálne hodnoty potrebné pre náš fyzický život. Žiaden profit, žiadna priemyselná produkcia nesmú byť nikdy a nikým považované za dôležitejšie, ako ochrana vodných zdrojov, správne vodohospodárstvo i správne pôdohospodárske využívanie vody, ochrana ovzdušia i lesov, ktoré sú pľúcami planéty a  rezervoármi prirodzene zadržiavanej vody. Ide pritom o takú samozrejmú vec, že zdanlivo je zbytočné ju ďalej rozvádzať. Ale iba zdanlivo. A iste nie celkom zbytočné – pretože niekedy je potrebné pripomínať si aj samozrejmé veci, ak sa na ne zabúda.  A my na ne zabúdame.

Stačí sa pozrieť pozornejšie okolo nás.

Čo vidíme?

Nelegálne výruby až holoruby na našich kopcoch, v mene rýchleho zisku, za cenu straty biodiverzity, za cenu erózie pôdy, za cenu strát vody, ktorú by mohli lesy zadržiavať. Hovorí sa o tom desaťročia a situácia je stále taká aká je. Za cenu ktorú zaplatíme všetci.

Vidíme naše vodné toky znečistené priemyslom. Hovorí sa o tom desaťročia a situácia je stále taká aká je. Cenu za to zaplatíme všetci.

Vidíme nerozumnou chemizáciou poľnohospodárstva ohrozené zásoby spodnej vody. Hovorí sa o tom desaťročia a situácia je taká aká je. Cenu za to zaplatíme všetci.

Vidíme mnohé ďalšie alarmujúce skutočnosti – to všetko dosvedčuje, že na tieto samozrejmosti príliš často zabúdame, alebo nedbáme, alebo o nich neradi hovoríme, aby sme nenarúšali zabehnutý “systém”.

V podstate tento systém neúcty a nedostatočnej ochrany zvereného stvoreného sveta predstavuje smrtonosný kolobeh, v ktorom nezáujem väčšiny, využíva podnikavá menšina, na to, aby zabezpečila nemorálne obohatenie niektorých jedincov. Za akú cenu? Za cenu ohrozenia kvality života všetkých.

Toto všetko nám pripomína aj pápež František v encyklike Laudato sí, – keď upozorňuje na tieto skutočnosti na celosvetovej úrovni. A prečo to pripomínam  aj ja a práve dnes? Pretože je aj úlohou pastierov Cirkvi na miestnej úrovni byť hlasom, ktorý rezonuje a reprodukuje aj túto časť učenia Cirkvi o ľudskej zodpovednosti voči stvorenstvu, ktorá osobitným spôsobom leží na srdci rímskeho biskupa a Veľkňaza celej Cirkvi.

A to, čo platí v tejto materiálnej rovine, platí aj v duchovnej rovine. Je dobré pripomínať si aj niektoré samozrejmé veci a pri ich pripomenutí v sebe obnovovať aj rozhodnutia, ktoré z takéhoto pripomenutého poznania plynú.

Pred ôsmimi dňami sme v košickej katedrále – podobne ako v iných katedrálach celého katolíckeho sveta – začali slávenie jubilejného roku. Obrad otvorenia jubilejného roku sme začali obnovením našich krstných sľubov. Dnes, pri spomienke na Pánov krst, pripomeňme si tieto krstné sľuby.

Prvým krokom obnovy krstných sľubov je zrieknutie sa zla. Pri tomto obrade nám bola trikrát nám položená otázka: “Zriekaš sa Satana, všetkých jeho skutkov, všetkých jeho poslov, všetkej jeho služby a všetkej jeho pýchy?” A my sme trojnásobne, opakovane odpovedali: “Zriekam sa!” Potom nasledovala ďalšia trojnásobná séria otázok: “Zjednocuješ sa s Kristom?”. “Zjednocujem sa!”, odpovedali sme. A na úplné zavŕšenie tohto vyznania nám bola položená každému otázka: “A veríš mu?”, na ktorú sme odpovedali: “Verím mu, lebo je Kráľ a Boh!” Po vyznaní viery nasledovala posledná výzva: “Pokloň sa mu!”  A my sme sklonili svoje hlavy so slovami: “Klaniam sa Otcu i Synu i Svätému Duchu, Trojici jednopodstatnej a nedeliteľnej.”

Tento obrad ma privádza k zamysleniu sa nad tým, či okrem jeho formálneho zopakovania si naozaj uvedomujeme dosah našich krstných sľubov i zodpovednosť, ktorá nám z nich vyplýva. Odpoveď si musí dať každý sám, po dôkladnom skúmaní svojho svedomia.

Zodpovednosť za krstný sľub zrieknutia sa Satana a  zjednotenia sa s Kristom je príliš veľká, než by sme to všetko mohli ľahkovážne odfajknúť v štatistike či dotazníku do kolónky “pokrstený, ale nepraktizujúci”. Odškrtli by sme s rovnakou ľahkosťou vari aj kolónku – “občan, ale neuznávajúci spoločnosť ani jej zákony”, prípadne “syn, dcéra, ale zapierajúci svojich rodičov”?!  Môžeme tu hovoriť o osobnej zodpovednosti jednotlivca za krst, ale v akomsi  širšom vnímaní by sme mohli hovoriť aj o kolektívnej zodpovednosti celého spoločenstva, ktoré prijalo krst.

V západnej Európe sa za prvorodenú dcéru rímskej cirkvi považovala Galia, dnešné Francúzsko. Pred 45 rokmi, pri návšteve Paríža Svätý otec Ján Pavol II. sa obrátil na Francúzov s  priamou, takmer provokačnou otázkou. “Francúzsko, prvorodená dcéra Cirkvi, si verná svojim krstným sľubom?” Ktovie, aká odpoveď by z Francúzska zaznela dnes – či mohutné a presvedčivé “áno”, alebo to pestrofarebné olympijské “vive la laicité”- nech žije laicizmus, alebo skôr by k nám dorazil ozvena  silnejúceho pokriku Allahu akbar, keďže to posledné sa neozýva len z nemeckých vianočných trhov ale ako ozvena aj z predmestí francúzskych veľkomiest.

Naši predkovia sa pred viac ako jedenásť a pol storočiami pripojili ku kresťanskému svetu, stali sme sa tak spolu s Moravanmi prvým  slovanským národom, ktorý prijal krst. Možno pre nás by dnes mohla zaznieť rovnaká otázka: “Slovensko, prvorodená slovanská zem, ktorá si prijala krst – si verná  svojmu krstnému sľubu?” Jedna odpoveď by tu bola.

Nuž, hlásime sa – občas, teda aspoň 5. júla – k cyrilometodskému dedičstvu. Dokonca aj v ústave.  To je chvályhodné. Ale ako to s nami vyzerá 6., 7. 8. júla a všetky ostatné dni?

Má skutočnosť, že sme boli pokrstení, relevantné miesto vo verejnom živote? Formuje napríklad aj našu lásku k vlasti a k službe blížnemu? Od prvého dňa tohto roka sa napríklad hádame o kvalite alebo aj samotnej potrebe nového aranžmánu štátnej hymny. Ale milujeme našu vlasť natoľko, aby sme dokázali aj nezištne pracovať pre jej dobro?

Kristus miloval svoj národ, plakal nad osudom, do ktorého sa rútil Jeruzalem. A svojich učeníkov vysielal so slovami: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte. Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.” (Mt 10, 6-7)

Ako sme na tom my? Záleží nám naozaj na dobre našej krajiny, našej vlasti? Alebo sa so zanietením pokúšame riešiť falošné dilemy, či budeme väčšími vlastencami vtedy keď si v hymne zahráme na fujare, alebo práve naopak budeme viac „cool“ a lepšími svetoobčanmi keď budeme všetko vlastné hanobiť, odhaľujúc tak len našu malosť a zakomplexovanosť? Budeme sa ďalej utápať v pohrdlivom vzájomnom osočovaní, kto viacej škodí vlasti, či tzv. bratislavská kaviareň zapredaná vraj nejakému americkému kozmopolitnému oligarchovi, alebo tzv. rurálni voliči štátostrany, nazývaní občas aj dezoláti – aby som použil bežné pejoratívne mediálne nálepky, či myšlienkové skratky, ktorými sa v posledných rokoch častujeme. A kde pri tejto falošnej dileme ostala skutočnosť, že ak sme pokrstení, ak sme kresťania, tak máme všetci pracovať pre dobro našej vlasti, pamätajúc súčasne ale na to, že skutočnú vlasť máme v nebi a o jej dosiahnutie sa máme najviac snažiť?

Pri našich krátkodobých i strategických preferenciách sa otáčame raz doprava raz doľava, ako vlajočka na streche – podľa vetra, alebo skôr podľa toho, kto nám viacej sľúbi – niekedy dokonca skúšame byť otočení a otvorení súčasne na všetky svetové strany,  čo je teoreticky a marketigovo geniálne, ale prakticky dosť ťažké. A keby to aj bolo možné, tak to stále znamená, že ak sa budeme otáčať len do strán, ostaneme stále pohľadom, mysľou i srdcom len pri zemi. Ale my sme predsa ako kresťania povolaní k tomu, aby sme náš pohľad, naše myslenie i naše srdce nasmerovali aj do výšok, nielen do strán, popri zemi.  Len ak uznáme, že to čo je dôležité je v skutočnosti “nad nami”, tak sa vymaníme z nebezpečenstva “prízemnosti”.

Aj tieto súvislosti sa nám vynárajú pri spomienke na Pánov krst a na náš krst. Vidíme Krista, ako sa ponára do vôd Jordánu a posväcuje celý stvorený svet svojou prítomnosťou.

Aj my sme vstúpili do tých istých posvätných  jordánskych vôd vo chvíli nášho krstu. Zriekli sme sa Satana, všetkých jeho skutkov, všetkých jeho poslov, všetkej jeho služby a všetkej jeho pýchy. Zjednotili sme sa s Kristom. Keďže sme boli v Krista pokrstení, v Krista sme sa obliekli. Nuž obnovme dnes naše krstné zasvätenie vedomí si dôležitej zodpovednosti, ktorá nám z neho vyplýva. Zodpovednosti za stvorený svet, ktorý nám bol zverený do správy i za vzťahy, ktorými formujeme naše ľudské, národné, občianske i cirkevné spoločenstvo.

TSKE

Foto: Samuel Bombár

Článok pôvodne vyšiel na portáli Gréckokatolíckej košickej eparchie.