Amerika zhŕňa výsledky veľkej vojny: milión zabitých ľudí, ukradnuté bilióny dolárov

USA 7. septembra 2021 (HSP/Sputnik/Foto:Sputnik/Public domain/U.S. Navy/Eric J. Tilford)

Spojené štáty sa pripravujú na smutné výročie – 20 rokov od teroristického útoku z 11. septembra. Táto apokalyptická udalosť, režírovaná neznámymi scenáristami podľa všetkých kánonov hollywoodského katastrofického filmu, sa stala dôvodom, prečo americká vláda vyhlásila vojnu medzinárodnému terorizmu a začala ozbrojenú intervenciu v iných krajinách

Dielo okamihu – lietadlá narážajú do dvojičiek, ľudia skáču z horných poschodí, len aby nezhoreli zaživa, padajú súčasne tri mrakodrapy (aj keď sa zdalo, že do tretieho nikto nenarazil) – a medzinárodné spoločenstvo dalo Američanom mandát k boju proti teroristom po celom svete. Odvtedy uplynulo takmer dvadsať rokov. Môžeme zhrnúť výsledky.

Na slávnej Brownovej univerzite v Spojených štátoch spočítali, že počas tejto doby bolo v krajinách okupovaných Američanmi zabitých najmenej milión ľudí. Nita Crawfordová, spoluzakladateľka univerzitného projektu Cena vojny, zdôrazňuje, že ide o “obrovské podhodnotenie“.

Počet obetí zahŕňa iba tých, ktorí boli zabití priamo počas stretov. Nie sú tu započítaní ľudia, ktorí zomreli v dôsledku rôznych vojnových pohrôm, ako sú hlad, smäd, choroby a nedostatok lekárskej starostlivosti spôsobený úplným zničením infraštruktúry.

Podľa odhadov iných aktivistov za ľudské práva bolo obetí na životoch oveľa viac. Lekári pre sociálnu zodpovednosť napríklad spočítali, že len v Afganistane, Iraku a Pakistane bolo v rokoch 2001 až 2015 zabitých približne milión ľudí.

Zaujímavá je štruktúra úmrtí, ktorá sa odráža v správe Brownovej univerzity: 387 tisíc mŕtvych ľudí boli civilisti, asi 200 tisíc miestnych vojakov bojujúcich na strane Američanov a viac ako 300 tisíc miestnych partizánov, ktorých Američania nazývali “teroristami“. Nita Crawfordová pripúšťa, že väčšina ľudí, ktorí boli posmrtne považovaní za teroristov, boli obyčajní civilisti.

Stojí za zmienku, že v priebehu “vojny proti teroru” padlo asi sedem tisíc amerických vojakov a asi osem tisíc žoldnierov. Teda takmer stokrát menej ako obyvateľov okupovaných krajín. Ponúka sa otázka: a na čo dalo medzinárodné spoločenstvo vo svojej dobe Američanom mandát?

Nie, prezident George Bush vôbec nehovoril, že jeho armáda bude vykonávať genocídu civilistov. Prisahal, že Američania vybudujú v Iraku, Afganistane a všade inde “národné demokratické štáty“. Všetkým sa zdalo, že najbohatšie krajiny sveta k tomu majú všetky možnosti. Keď Štáty chcú byť svetovým policajtom, tak nech sú.

Predpokladalo sa, že Američania vstúpia na územie problémových krajín, zlikvidujú skutočné teroristické skupiny a začnú priťahovať k spolupráci silných miestnych politikov, aby s ich pomocou pomaly reformovali štáty. Napríklad očividným krokom by bolo pozvať do Afganistanu bývalého kráľa Záhira Šáha. Bol veľmi populárny a mohol by zjednotiť krajinu.

Ale nie, Američania to neurobili. Zahájili negatívny výber medzi miestnymi politikmi. K moci, samozrejme veľmi relatívnej, sa mohli dostať len tí najskorumpovanejší, najmenej nadaní a najnenávidenejší ľudia. Zjednodušene povedané národní zradcovia.

Hlavnou starosťou posledného prezidenta Afganistanu Ašrafa Ghaního bolo v auguste dostať sa zo zeme čo najrýchlejšie. Jeho ochranka rýchlo napchala vrecia dolárov do štyroch áut a helikoptéry. Z helikoptéry sa doláre vysypali. Historický okamih národného vodcu, fakt super.

V skutočnosti jedinou starosťou amerických partnerov bolo uvrhnúť okupované územie do totálneho chaosu a potom profitovať z akejkoľvek nezákonnej činnosti – obchodovať s drogami, predávať tam svoje zbrane.

Tá istá Brownova univerzita spočítala, že Spojené štáty vynaložili na “vojnu proti terorizmu” viac ako osem biliónov dolárov. To je veľmi veľké číslo. Formálne išli peniaze na rozvoj okupovaných území. Ale ako vidíme, nedostali sa tam. Irak a Líbya sa topia v biede. V Afganistane hladuje tretina obyvateľov. Veľké krádeže z rozpočtu by mohli byť predmetom zaujímavých kriminálnych prípadov.

A nielen to – po tom, čo tam vstúpili Američania, sa Afganistan premenil v obrovské drogové laboratórium. Zaisťuje 90 percent svetovej produkcie heroínu. Afganci predpokladajú, že leví podiel zisku z obchodu s drogami ide práve americkým bezpečnostným silám. To znamená, že bilióny investícií boli jednoducho strčené do súkromných vreciek a vrátené do USA so ziskom.

Áno, ale čo terorizmus? Veď všetko začalo kvôli boju s ním. Ale počet teroristických útokov v Afganistane, Iraku a Líbyi počas tejto doby rádovo stúpol a jednoducho sa zmenil v občiansku vojnu všetkých proti všetkým. Namiesto sľubovaných národných štátov vznikli územia, kde medzi sebou bojujú jednotlivé kmene, klany a banditské formácie. Miesto západnej demokracie je tam čistý stredovek s mučením, mimosúdnymi popravami, masovými čistkami, šikanovaním žien, detí a menšín.

S vodcami organizácií, ktoré boli vyhlásené za teroristické, udržujú americkí vojaci pomerne komplikovaný vzťah. Najprv uväznili vodcu Talibanu. Potom ho náhle prepustili z väzenia a dnes títo ľudia vchádzajú do Kábulu a stoja na čele afganskej vlády.

Banditov z IS kryla americká armáda počas stretov v Sýrii. Ruskí vojaci a diplomati o tom neraz hovorili. Skrátka “vzťahy na vysokej, vysokej úrovni“.

Celá “vojna proti terorizmu” sa scvrkla na fakt, že Američania rozdelili krajinu na dve polovice a poštvávali svojich stúpencov proti miestnym partizánom. Vybrané miestne “elity” starostlivo kontrolovali proces. V tomto krvavom chaose americký biznis, ozbrojené sily a vojenský priemysel vytvárali zisky po celé desaťročia. Obyčajní Američania tiež niečo získali: vojenské továrne fungovali ako hodinky, rozvíjal sa obranný priemysel, po amerických zbraniach bol na svetovom trhu veľký dopyt.

Stálo to životy nevinných ľudí. Americká ekonomika doslova menila krv na doláre a žila z drancovania územia. Americkí politici si toho všetkého boli dobre vedomí. V roku 1996 sa moderátorka CBS spýtala Madeleine Albrightovej:

“V Iraku (v dôsledku amerických sankcií – pozn. red.) podľa údajov UNICEF zomrelo asi pol milióna detí. To je viac ako v Hirošime. Naozaj to stálo za to?” ” Ťažká voľba,” odpovedala Albrightová. “Ale áno, stálo to za to.”

Pred niekoľkými rokmi už neboli iracké deti zabíjané americkými sankciami, ale americkými guľkami. A doslova v týchto dňoch americká bomba vyhodila do vzduchu auto v Kábule. Pravdepodobne bolo zamínované. Explózia zabila až dvadsať obyvateľov Kábulu, ktorí boli blízko. Bolo medzi nimi šesť detí. Najmladšie dievčatko malo dva roky.

“Svetový policajt” čoraz viac pripomína hrdinu knihy “Beznádej” od Stephena Kinga – policajta posadnutého démonom, ktorý zabíja všetkých okolo. Američania považujú spisovateľa za fantastu, ale v skutočnosti je absolútne realistický.

Zločiny spáchané americkou armádou v priebehu takzvanej vojny proti terorizmu si samozrejme zaslúžia dôkladné medzinárodné vyšetrovanie. Spojené štáty sa vo svojej dobe veľmi obozretne vyhýbali účasti v práci Medzinárodného trestného súdu. Organizácie pre ľudské práva a mimovládne organizácie po celom svete však naďalej píšu hroznú kroniku americkej okupácie. To je naša spoločná povinnosť voči obetiam.

A je na čase, aby bol svetový policajt urýchlene poslaný do výslužby. Momentálne je Rusko jediným záchrancom národov pred demokratizáciou prostredníctvom amerických Tomahawkov. Ruská armáda zastavila “riadený chaos” v Sýrii. Ruskí diplomati zabránili vypuknutia občianskej vojny na Ukrajine. Rusko zastavilo krviprelievanie medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Rusko vyváža mier a bezpečnosť, Američania krvavý chaos.

Zvlášť tvrdohlavým fanúšikom americkej hegemónie, ktorí sa neboja krvi detí na rukách svojich patrónov, treba pripomenúť, že aktivity Washingtonu v poslednej dobe desia dokonca aj samotných Američanov.

“Americká ríša, ponížená v Afganistane, Iraku, Sýrii, rovnako ako predtým vo Vietname a na Kube, zostáva voči svojmu úpadku, impotencii a divokosti slepá,” napísal slávny americký novinár Chris Hedges. “Tí, ktorí zostávajú v tieni a manipulujú ríšou <…>, sa môžu radovať zo smrti Afgancov a presviedčať sa, že, to stálo za to’, bez toho aby si uvedomovali, že šibenice, ktoré stavajú, sú určené práve pre nich.”

Viktoria Nikiforova