Ako dlho bude trvať kolaps sovietskej Ameriky

Washington 22. októbra 2023 (HSP/Foto:TASR/AP-Evan Vucci)

Ak sa vám darí zle a iným dobre, je to pravdepodobne dôsledok sociálnej nespravodlivosti: to znamená, že ide o to, že ste sa narodili na nesprávnom mieste a a nie takí, ako ostatní. Aha, pardon, ide o rasovú nespravodlivosť – keďže hovoríme o USA. Ale koho to zaujíma: sociálna, rasová…

Hlavné je, že treba odstrániť nespravodlivosť a že od človeka s vrodeným privilégiom treba žiadať viac ako od človeka s vrodeným znevýhodnením a že takýto človek by mal byť za prácu menej odmeňovaný. A túto typickú rannosovietsku myšlienku naplno realizuje každá jedna mysliteľná časť Bidenovej administratívy. To znamená, že krajinu čaká degradácia a kolaps, uvádza Dmitrij Kosyrev v svojom článku pre Ria Novosti.

Hovoríme o hodnoteniach a záveroch publikácie na webovej stránke konzervatívnej nadácie Heritage Foundation o deštruktívnom vplyve obľúbeného výmyslu Demokratickej strany – ideológie s názvom DEI, teda “Diverzita, rovnosť a inklúzia”, na krajinu. Týmto posledným slovom sa rozumie potreba začleniť – v prvom rade do pracovného procesu – úplne každého, bez ohľadu na jeho schopnosti. A najmä začleniť tých, ktorých schopnosti nie sú veľmi dobré. To je rovnosť. Táto zásada by mala fungovať všade a pre všetkých, najlepšie aj v štruktúrach mimo vládnej administratívy.

Napríklad, ak sa bavíme o súdnictve, v Kalifornii sa teraz diskutuje o zákone, podľa ktorého by sudcovia mali pri vynášaní rozsudkov zohľadňovať rasu obvineného. Biela osoba by dostala vyšší trest. Už sme to tu mali: na začiatku existencie Sovietskeho zväzu sa od súdnictva vyžadovalo, aby pri rovnakom procese vynášania rozsudkov zohľadňovalo pôvod osoby. Pôvod znamenal triedu – ale opäť: aký je v tom rozdiel? Človek by bol prísnejšie zodpovedný za trestný čin, ak by sa narodil v nesprávnej rodine. Pravda, potom boli prijaté ústavy – Stalinova v roku 1936 a Brežnevova v roku 1977. Tam sa triedny princíp v súdnej sfére uvoľnil, ale v iných sférach to mali roľníci v živote o niečo ťažšie ako robotníci, nehovoriac o všelijakých slúžkach – a to bolo takmer oficiálne.

Ale pri postupe kádrov na vyššie priečky služby – tu sa vrátime k Spojeným štátom – nestačí, aby sa na vrchol dostali nebieli, homosexuáli a určite transrodoví ľudia. Je potrebné uprednostniť aj tých, ktorí vykonávajú únavnú a všadeprítomnú propagandu samotnej myšlienky rovnosti na pracovisku na princípe “ste znechutení, ale mali by ste poslúchnuť”. Indoktrinačné stretnutia a semináre o rovnosti sú dnes nevyhnutné na ministerstve zahraničných vecí, v armáde a všade inde, nehovoriac o univerzitách. Na týchto stretnutiach (a dokonca ani na ulici) nemožno namietať proti svätej pravde: že USA sú nespravodlivý štát a že zdrojom zla sú všetci belosi s ich dlhým zoznamom “vrodených výhod”. Človek si to všetko musí vypočuť a prinajmenšom prikývnuť.

Materiál Nadácie je zaujímavý svojimi jednoduchými a priamymi definíciami o tom, prečo je táto láska k “spravodlivosti” zlá. Konkrétne ide o zámenu: namiesto toho, aby mali všetci ľudia rovnaké možnosti niečo v živote dosiahnuť, je im podsúvaná myšlienka rovnosti v odmeňovaní. A to znamená, že ani jedni ani druhí sa nemusia o nič usilovať, ani sa snažiť. Buď dostanete to isté, čo ostatní, bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíte, alebo dostanete to isté, čo ostatní, ale ako kompenzáciu za svoju úbohosť.

Výsledkom takejto spravodlivosti je všeobecná degradácia všetkých oblastí života. To je to, čo vidíme v USA. Ako dlho to bude trvať? Súdiac podľa skúseností ZSSR, dlho. Okrem iného aj preto, že niektorí ľudia stále robili úžasné veci – jednoducho sa im páčilo, keď sa im darilo robiť to, čo iní nevedeli. Porušovali “spravodlivosť”.

No aj bez čakania na degradáciu sa v takýchto spoločnostiach dostavujú ešte ďalšie problémy. Napríklad, že existuje veľa rás, nielen čierna a biela. A rastúca podráždenosť Ázijcov či Hispáncov v USA je teraz veľmi aktuálna: prečo nedostávame dávky – a aký by mal byť ich percentuálny podiel na dávkach pre čiernych? A takýmto sporom nebude konca kraja.

Mimochodom, aj stavov (alebo tried) je vždy viac ako dva. A boj za spravodlivosť vedie k sociálnej nevôli: ako dlho budú mať títo utláčaní ľudia výhody, prečo by mali mať všetko ľahšie ako my? V ZSSR tento triedny boj určite existoval, hoci oficiálne bolo lepšie o ňom nehovoriť.