Aká bude budúcnosť slovanstva? Slovanstvo ako prirodzený fenomén – 5. časť

Bratislava 29. septembra 2021 (HSP/Foto:Maroš Puchovský)

Výhľady Slovanstva do budúcnosti sú dnes zahmlenejšie ako kedykoľvek predtým, no závisí to od uhla pohľadu, z ktorého sa chceme pozerať. Ak budeme považovať súčasnú situáciu za nemennú, tak sa dostaneme pravdepodobne najviac tak po heslo typu „so Spojenými štátmi na večné časy a nikdy inak“

Prípadne k pesimistickým predpovediam o konfrontácii Európy s Ruskom s prísľubom apokalyptickej drámy. Ak si ale predstavíme, že sa súčasná situácia začne meniť, dostaneme omnoho zaujímavejšie možnosti.

V prvom rade treba mať na mysli, že hranice a deliace čiary geopolitických blokov, ktoré dnes prebiehajú územiami Slovanov, raz zmiznú. Presne tak, ako vždy v minulosti. Kto si už dnes spomenie, že hranice islamu a Slovanstva viedli okolím Lučenca a Nových Zámkov ešte v relatívne nedávnej dobe tureckých vojen? Kto si s vážnou tvárou pripomenie, že v dvadsiatom storočí sme dvakrát vypochodovali proti Rusku a z toho dvakrát sme skončili vojnu na ruskej strane? A spomeňme si, čo by sme povedali niekomu, kto by nám v roku 1988 tvrdil, že do roka a do dňa skolabuje Sovietsky zväz. Je predstava kolapsu Spojených štátov amerických v 21. storočí tiež taká absurdná?

Zapojme teda imagináciu a skúsme sledovať siločiary svetového vývoja. Už na prvý pohľad je zjavné, že unipolárny svet ustanovený po víťazstve západu v studenej vojne sa chýli ku koncu. V Európe dosiahol svoje maximálne rozšírenie a tam, kde nedosiahol, zanechal zmrazené vojnové konflikty. Príkladom na Balkáne je Bosna, Kosovo a sčasti Macedónsko, príkladom na východe je Ukrajina, Donbas, Podnestersko, Krym, ale aj Kaliningradská oblasť Ruska, ktorá ostala obkrúžená vojenskými silami západu. Vznikli tak mimoriadne poprehýbané línie konfrontácie. Kým tieto línie nezmiznú zo slovanských území, bude veľmi ťažké hľadať spoločnú budúcnosť nielen Slovanov, ale aj celej Európy. Ako teda z toho klbka von?

Tu sa už musíme pozrieť do širšieho sveta, lebo Európa žiaden z týchto konfliktov nie je schopná vyriešiť vlastnými silami. Sú totiž odrazom medzinárodnej geopolitiky, v ktorej je Európa momentálne len jedným z mnohých hracích plánov. Odohráva sa tu prerod sveta smerom k multipolárnemu modelu. Spojené štáty americké začali proces uzatvárania sa do seba a sledovania v prvom rade vlastných národných záujmov. Proces to nie je zďaleka dobrovoľný, je vynútený vojenskou a hospodárskou pozíciou tejto mocnosti. Vo vojenskej oblasti sa im totiž opäť vyrovnalo Rusko a v niektorých zbraňových systémoch ich predstihlo. V hospodárskej oblasti sa im vyrovnala Čína, ktorá ich začína predstihovať aj v technológiách. Na mieste je teda otázka – ako dlho sa ešte môžu hrať Spojené štáty americké na jedinú superveľmoc, keď ich vo vojenskej, hospodárskej a technologickej oblasti dostihli iné štáty?

Dôsledkom je silnejúci americký hospodársky protekcionizmus, hrozby sankciami aj proti spojencom v Európe a vnútorný rozkol v americkej politike. Ďalšími dôsledkami sú postupný ústup z vojenských pozícií na Blízkom východe a v Strednej Ázii a veľmi rozporuplné postoje k NATO. Na jednej strane štrnganie zbraňami v okolí ruských hraníc, na druhej strane ostré spory s európskymi členmi ohľadne financovania tohto vojenského paktu. Ak budú takéto spory narastať, môžu to byť práve Spojené štáty americké, ktoré vystúpia z NATO, pretože už nebudú schopné znášať náklady na obranu Európy – sústredia sa iba na vlastnú obranu. V takom prípade tu máme od základu novú geopolitickú situáciu.

Situáciu podobnú rozpusteniu Varšavskej zmluvy, keď už Sovietsky zväz nebol schopný znášať náklady na obranu stredovýchodnej Európy. Vtedy sa na desať rokov dostala táto časť svetadielu do mocenského vzduchoprázdna, ktoré sa potom začalo zapĺňať smerom zo západu. V prípade rozpustenia NATO by sa do mocenského vzduchoprázdna dostala celá Európa. Z ktorého smeru by sa začalo prázdno zapĺňať tentokrát? Kto by dokázal rozprestrieť nad Európou jadrový dáždnik, bolo by to Francúzsko, Veľká Británia, Rusko alebo Čína? Predpokladajme skôr, že by v takom prípade proklamovaná jednota Európy rýchlo skončila a každý by hľadal vlastné riešenie.

Francúzsko a Nemecko sa môžu oprieť o spojenectvo ešte z čias Franskej ríše, Veľká Británia sa môže oprieť o spojenectvo s USA v rámci anglosaskej tradície, Španielsko sa môže oprieť o krajiny Latinskej Ameriky. O koho sa môžu oprieť slovanské štáty strednej Európy a Balkánu?

Bez ohľadu na to, či sa takýto scenár naplní alebo nie, je zaujímavé sledovať, ako sa v Európe postupne formujú spádové civilizačné oblasti. Veľká Británia vystupuje z Európskej únie, no ostáva v NATO a proklamuje posilnenie vzťahov s USA a s krajinami Britského Commonwealthu. Francúzsko a Nemecko sa svorne vyhlasujú za motor európskej integrácie, za jej jadro. Španielsko rozširuje hospodárske vzťahy a spoluprácu s po španielsky hovoriacimi krajinami Latinskej Ameriky. Severské krajiny ukazujú zaujímavé panoptikum zatriedenia do Európy, keď Nórsko a Island sú v NATO, ale nie sú v EÚ a Švédsko a Fínsko sú v EÚ, ale nie sú v NATO. Stredná Európa sa združuje a koordinuje v spoločenstve krajín Vyšehradskej štvorky s perspektívou pridruženia ďalších štátov oblasti.

Celkovo môžeme vysledovať až sedem civilizačných oblastí v Európe – anglosaskú, iberskú, škandinávsku, franko-nemecko-rímsku, stredoeurópsku, balkánsku a východoeurópsku, z ktorých tri (stredoeurópska, balkánska a východoeurópska) sú väčšinovo slovanské. Zdá sa, že smerujeme k celkom novej architektúre kontinentu.

Základom tej novej architektúry zjavne bude aj vyrovnaný vzťah k Rusku. Ukončenie umelo vyvolaných sporov, ktoré Európe neprospievajú a vzťahy medzi slovanskými národmi priamo ničia, je podmienkou mierového vývoja kontinentu. Ak uvažujeme nad výhľadmi Slovanstva do budúcnosti, vidíme ich v rovnako dobrých vzťahoch smerom na západ, východ, sever aj juh. A iba ak ustane vonkajšie zasahovanie do vnútorných záležitostí slovanských štátov, bude možné urovnať spory v bývalej Juhoslávii a na Ukrajine.

Perspektívy Slovanstva môžeme teda hodnotiť s opatrným optimizmom. Všetci tí, ktorí stavili na nadvládu USA nad svetom na večné časy a nikdy inak, môžu byť onedlho prekvapení. Tak ako už mnohokrát v histórii, svet má vlastnú logiku, ktorá búra staré impériá a stavia nové. My však ostávame stále na svojom mieste, pokiaľ sa držíme svojej podstaty.

Veď parafrázujúc klasika: A tí, čo nad nami vládli, kdeže sú? My stojíme, ale oni padli.

(Koniec)

1. časť – čítajte TU

2. časť- čítajte TU

3. časť – čítajte TU

4. časť – čítajte TU

Maroš Puchovský