Adela Vinczeová o modlitbe v živote človeka: “Otec náš nie je až tak ďaleko na nebesiach. Je hádam aj oveľa bližšie, len čaká na našu vedomejšiu spoluprácu”

Bratislava 26. apríla 2019 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)

Televízna a rozhlasová moderátorka Adela Vinczeová sa v blogu zamyslela nad úprimnosťou, hĺbkou a významom modlitby v živote človeka.

V článku uviedla, že počas nedávnych veľkonočných sviatkov si zopakovala “otčenáša“ a po hlbšom rozmýšľaní začala hľadať odpoveď na otázky o pravdivosti jeho žitia. “Či sa v laviciach omieľa vedome, alebo rovnako mechanicky ako pohanské „šibi-ryby“? Či naozaj chceme, aby sa diala vôľa Božia? Či skutočne odpúšťame našim vinníkom a či sa vieme nechať zbaviť „zlého“?”

Priznala, že na nastolené otázky je veľmi náročné odpovedať, avšak z vlastnej skúsenosti sa jej dlhodobo ukazuje, že “ako neobíditeľný kompas v hľadaní nejakého životného princípu, je pozorovanie, že to, čo hľadáme vonku, sa nám ukáže až vtedy, keď to nájdeme najprv v sebe”.

“Dostávame len toľko rešpektu, koľko ho máme voči sebe, dostávame toľko lásky, koľko jej cítime pre seba a vidíme toľko pravdy, koľko jej vieme v sebe vidieť. A tak sa dostávame k tomu, že aj odpustiť vieme iným až vtedy, keď odpustíme sebe.”

Vinczeová dodala, že ľuďom sa stáva, že sa sťažujú na život, na štát, na veci, na ľudí, na situácie – na vôľu Božiu, napriek tomu, že si ju pri rannej modlitbe želajú, aby sa stala. Z ľudí a situácií, ktoré nám niekedy ukazujú pravdu o nás ,hoc aj tvrdo, si podľa nej často sami robíme spomínaných vinníkov.

“A vôbec – dá sa „zlého“ zbaviť? Einstein povedal, že neexistuje zlo, ale len nedostatok dobra. Dá sa teda zmeniť, pokiaľ ho naplníme láskou, pochopením, prijatím a následnou aktivitou. My však radšej niečo označíme ako „zlo“, snažíme sa ho „zbaviť“, no nedostatok dobra naším odporom pretrváva a rastie. Platí to aj pre „zlo“, ktoré je v nás samých. (Dôležité upozornenie pre neskúsených užívateľov prijatia! Prijatie neznamená pasivitu!!! Znamená, naopak, aktivitu prameniacu z pochopenia. Tá aktivita môže byť aj veľmi jednoznačná, no kvalitu jej výsledku určuje práve to, či sa deje v hneve alebo láske. Bez prijatia zväčša len roztáčame opakujúce sa koleso našich osobných dejín.).” vysvetľuje.

Adela ďalej napísala, že zbaviť sa „svojho zlého“ môže znamenať naplniť sa láskou, a naplniť sa láskou znamená vedieť si odpustiť, vedieť si odpustiť znamená vedieť odpustiť iným, vedieť odpustiť iným znamená, že vieme prijať Božiu vôľu. A až prijatie je moment, keď dokážeme pochopiť a meniť svet. Nie v odpore a hneve. “Dokonca si myslím, že otec náš nie je až tak ďaleko na nebesiach. Že je hádam aj oveľa bližšie a len čaká na našu vedomejšiu spoluprácu.”