Paríž 6. decembra 2015 (HSP/Eurazia/Foto:TASR – AP Photo/Christophe Ena)

Prinášame vám analýzu ruského mysliteľa Alexandra Dugina, ktorú sa určite oplatí prečítať celú. Dugin rozoberá dôvody teroristických útokov v Paríži 13. novembra 2015 v širších súvislostiach.

Séria teroristických útokov v Paríži, ku ktorým došlo 13. novembra 2015 spĺňa všetky podmienky na to, aby sa stala východiskovým bodom pre novú kapitolu súčasných európskych dejín. Či sa ňou stane, alebo nie, je otvorená otázka. Všetko závisí od toho, ako tieto útoky budú interpretované francúzskou a európskou spoločnosťou a aké závery z nich budú urobené.

Priebeh udalostí samotných je známy: súčasne na niekoľkých miestach Paríža bola zorganizovaná a koordinovaná skupina ľudí vykrikujúcich islamskú modlitebnú formulu – „Allahu akbar“ alebo inú – ktorá začala paľbu na civilné osoby v baroch a kaviarňach večerného Paríža začínajúceho tráviť víkend. Súčasne došlo k odpáleniu samovražedných atentátnikov pri štadióne Stade de France, kde prebiehal zápas medzi futbalovými družstvami Francúzska a Nemecka. V tú istú dobu skupina teroristov vtrhla do koncertnej sály Bataclan, kde začínal koncert americkej skupiny Eagles of Death Metal a začala paľbu do davu divákov, ktorých si vzala ako rukojemníkov. Celkovo zahynulo asi 200 ľudí a ešte väčšie množstvo ich utrpelo zranenia rôzneho stupňa závažnosti. Zodpovednosť za vykonanie teroristického útoku na seba vzala v Rusku zakázaná teroristická organizácia „Islamský štát“. Detaily a verzie toho, čo sa vlastne stalo, sa budú postupne upresňovať, ale dôležité nie je len poznať podrobnosti, ale hlavne objasniť zmysel toho, čo prebehlo.

„Islam Spoločnosti spektáklov“: vitajte v hororovej šou

Teroristická organizácia „Islamský štát“ sa líši od iných smerov súčasného islamského fundamentalizmu nielen rozsahom pôsobenia, úspechmi pri ovládnutí rozsiahlych území Iraku a Sýrie, rozvetvenými sieťami v ďalších islamských krajinách a efektívnou organizáciou, ale v prvom rade organizáciou predvádzaných teatrálnych podujatí, takmer vždy teroristického charakteru. Popravy rukojemníkov členmi IS zachytávajú teatrálne: obliekajú obeť do oranžovej uniformy, podrezávajú hlavy a škeria sa nad telami pred kamerami. Pri tom na seba obracia pozornosť hlavne profesionalita točiacich tímov, starostlivo vybrané nasvietenie, vybrúsená dramaturgia srdcervúcich scén, ktoré prekonávajú svojou brutalitou scény hollywoodskych filmov typu Hostel (filmový horor s množstvom násilných scén) alebo zakázaných snuff videí, v ktorých je násilie reálne.

Kresťanov členovia IS verejne ukrižovávajú. Starobylé, neoceniteľné pamiatky archaických kultúr Blízkeho východu, ktoré majú obrovskú hodnotu pre celú civilizáciu, neľútostne ničia. Homosexuálov zhadzujú zo striech a starostlivo zachytávajú pád. Zajaté ženy a dievčatá brutálne znásilňujú a zotročujú. Deti od najútlejšieho veku učia podrezávať nožom hrdlá plyšových hračiek. A opäť toto všetko natáčajú na kameru a metodicky umiestňujú na sociálnych sieťach. Svoje videá predstavitelia IS sprevádzajú poburujúcimi hrozbami všetkým svojim protivníkom, keď sa im vyhrážajú zabitím, znásilnením, rozštvrtením, zotročením, ponížením a pošliapaním a obrátením ich hodnôt v prach. Všetko je realizované na základe klasickej islamistickej rétoriky krajne saláfistického smeru, ale teológia nie je pre „Islamský štát“ hlavnou vecou – je to už niečo iné než klasický islamský fundamentalizmus. Je to postmoderná verzia „islamu“ „Spoločnosti spektáklov,“ tvrdá islamistická snuff-show.

Žiadni nudní kazatelia, ale besniaci saláfistickí teológovia v „akcii buldozér,“ čierny zábavný priemysel plne preberá tie vzorce, ktoré vytvorila súčasná hollywoodska kultúra s dominanciou hororov a tvrdého porna so všetkými atribútmi reality show. To, čo charakterizuje štýl IS, je plne prestúpené duchom postmodernizmu, je to fundamentalistický postmoderný terorizmus.

Takýto fenomén má oveľa bližšie k západnej vizuálnej kultúre, než k tradičným náboženským spoločnostiam, menom ktorých IS údajne bojuje. Náboženstvo tu hrá úlohu nástroja slúžiaceho politike a ešte viac „zábave.“ „Islamský štát“ je predovšetkým show, aj keď obludná. Zdá sa, že ho Západ očakával aj privolal. Posledné teroristické útoky sú realizované presne podľa takéhoto kľúča. „Piatok 13.-teho“ je bežná povera vyskytujúca sa v súčasnej západnej kultúre, je to zlovestný dátum prinášajúci smolu. V USA vysielaný seriál „Piatok 13“ o maniackom zabijakovi v hokejovej maske veľmi rozšíril povedomie o tejto povere medzi širokým publikom, čo viedlo k vytvoreniu určitej psychiatrickej diagnózy – „fóbie z piatku trinásteho.“

Ale „piatku trinásteho“ sa boja iba ľudia v USA a v Európe. V islamskej kultúre žiadna podobná tradícia nie je. To, že si „Islamský štát“ vybral práve tento dátum pre okamih realizácie teatrálnych teroristických útokov, je plne v súlade so stratégiou „Spoločnosti spektáklov.“ „Chcete sa báť? My to zariadime!“ – to je logika každého hororu, ktorý má byť maximálne pôsobivý. Je ťažké si predstaviť niečo presvedčivejšieho než teroristov v maskách pobehujúcich nočným Parížom v „piatok trinásteho“ a začínajúcich svoj obludný víkend strieľaním prvých naskytnuvších sa návštevníkov kaviarní a barov. To k vám prišiel seriálový maniak Jason Voorhees (z vyššie spomínaného seriálu, pozn. prekl.), ten istý, ktorý sa utopil v tábore v Krištáľovom jazere. Maniak a utopenec, ktorí sa pridali k saláfizmu.

Čo tým chcela teroristická skupina „Islamský štát“ dokázať? To isté, čo aj všetkými svojimi predchádzajúcimi akciami. A čo nimi bolo povedané? To isté, čo chce deklarovať celá „Spoločnosť spektáklov“: postmoderna už nedáva žiadny zmysel. Obsahuje len emócie a ak sa masy oddávajú len najsilnejším, najhrubším a najradikálnejším emóciám – zvieraciemu strachu, hrôze z nevyhnutnej smrti, náhlemu ocitnutiu sa v situácii úplného poníženia a bezmocnosti a tak ďalej, tým horšie pre tieto masy – nie je to nič osobného, ​​len showbiznis. Že krvavý? Ale čo robiť, ak čokoľvek miernejšie už na nikoho nemá vplyv a nikoho nepresvedčí? Aký vzťah má táto krvavá public relation, zvrátený snuff, k islamu? Prakticky žiadny. V teroristických útokoch v Paríži nie je ani náznak náboženského konfliktu alebo stretu civilizácií. IS má taký vzťah k islamu ako Freddie Krugger alebo Jeepers Creepers. Je to čisté „Made in Hollywood.“ V bezchybnom prevedení. Hororová reality šou novej generácie.

Enantiodromia Blízkeho východu

Parížska nočná mora je však zapísaná v geopolitickom systéme koordinátov, pretože je to kapitola tých udalostí, ktoré sa odohrávajú na Blízkom východe. Tam pokračuje krvavý chaos rozpútaný za podpory USA a krajín Európy, vrátane Francúzska, s cieľom zvrhnutia režimov, ktoré sa tam udržali po predchádzajúce desaťročia. Toto zhadzovanie režimov a ním vyvolané občianskej vojny, ktoré oficiálne prebiehajú ako súčasť „šírenia demokracie“ a amerického plánu „Veľkého blízkeho východu,“ ktorý vyhlásila otvorene ministerka zahraničia Spojených štátov amerických Condoleeza Riceová v Tel Avive v roku 2006, začalo arabskou jarou v roku 2010 a pokračuje do dnešnej doby. Počas tohto procesu, do značnej miery vyvolaného Američanmi a v niektorých prípadoch sprevádzaného priamymi intervenciami vojsk NATO alebo USA v krajinách Blízkeho východu, začala v arabskom svete séria krvavých politických náboženských konfliktov – najmä v Iraku, Líbyi, Jemene, Egypte, Bahrajne, Sýrii a ďalších .

V tejto zložitej regionálnej mozaike USA však stavili nie na liberálno-demokratické sily, ktoré sa v tomto regióne nikde neobjavili, ale na islamských fundamentalistov, s ktorými úzko spolupracovala už od čias studenej vojny CIA a ďalšie americké špeciálne služby vrátane Defence Intelligence Agency. Vtedy tieto sily boli využívané ku konfrontácii s prosovietskými socialistickými alebo sekulárne-nacionalistickými režimami a politickými stranami (typu strany BAAS, ktorá vládla do začiatku posledných udalostí v Iraku, Líbyi a Sýrii – práve tam, kde došlo k rozpútaniu krvavých vojen). Hlavnými centrami islamského fundamentalizmu sú Saudská Arábia a Katar, kde sú pri moci plne proamerické elity vyznávajúce krajne saláfistické verzie fundamentalistického sunnitského islamu. Analogické sily sú veľmi silné v Pakistane a Afganistane.

Washington týmto spôsobom využíva islamský fundamentalizmus k svojim cieľom „šírenia demokracie,“ v čom nemožno prehliadnuť vážny konceptuálny rozpor, ktorý však v epoche postmoderny možno zanedbať. Zároveň núti svojich európskych „partnerov“ (vazalov), ktorí sú slabej vôle (niekedy sa zdá, že slabého ducha), aby konali rovnako. Ale pri všetkých logických nezrovnalostiach takejto politiky je zrejmé, že cieľom USA nemôže byť privedenie k moci radikálnych islamistov v celom arabskom a širšie v islamskom svete. Tu sa prejavuje efekt postmoderny v geopolitike Blízkeho východu. Američania na jednej strane podporujú a vyzbrojujú islamských extrémistov, aby rozbili súčasné vládne systémy a z druhej strany ich aktívne démonizujú, vykresľujú ich ako „stelesnenie diabla“ a zlovestnú karikatúru (tomu zodpovedá public relation kampaň islamského štátu).

Takáto stratégia môže byť nazvaná vedeckým termínom „enantiodromia,“ keď sú súčasne rozvíjané dva aktívne a intenzívne procesy presne opačného smeru. Oporou a nástrojom USA na Blízkom východe je to isté, čo v ich vlastných očiach predstavuje „absolútne zlo.“ Vzniká zákonitá otázka: Prečo to robia? Aký konečný cieľ sledujú Američania? Pre Paríž, ktorý podstúpil súčasné teroristické útoky (alebo aspoň pre tých pár ľudí, ktorí si vo Francúzsku a v súčasnej Európe ešte plne uchovali schopnosť triezvo a racionálne uvažovať), to má dôležitý význam. Teraz ich zabíjajú bezohľadne a nemilosrdne na ich vlastnom území. Je možné sa pýtať prečo?

Odpovedať na to však nie je jednoduché. Racionálna analýza vedie nevyhnutne k záveru, že Washingtonu, ktorý vytrvalo a dôsledne používa vlastnú geopolitickú enantiodromiu (náchylnosť prevádzať polarizované javy do ich opaku), chýba pozitívny cieľ. Režimy, ktoré boli za podpory Američanov zvrhnuté, celkovo nepredstavovali pre USA veľkú hrozbu, boli viac-menej ochotné s Washingtonom sa dohodnúť. Odstrániť ich za takú cenu nebolo nijako naliehavo potrebné. Tým skôr, že podľa mnohých parametrov Asadova Sýria alebo Kaddáfího Líbya boli spoločensky, kultúrno a hodnotovo bližšie USA a Európe, než extrémistickým saláfistom.

Zostáva si priznať iba jedno: USA už nemajú žiadny pozitívny cieľ a nemôžu ponúknuť nič svetu, v ktorom sú stále centrom moci a jeho hlavnou osou – začínajú exportovať chaos, masakry a občianske vojny ako cieľ sám o sebe. Nezaujíma ich, čo bude potom, zaujíma ich len to, čo je teraz. To znamená, že ich uspokojuje samotný proces enantiodromie, že nesmerujú k prekonaniu rozporov, ale sú ochotné ich zhoršovať, vytvárať chaos ako prirodzené kontinuálne prostredie. A v tomto prostredí, je braná ako norma možnosť určovať rôzne lokálne ciele, úlohy atď. Ako trockisti s „permanentnou revolúciou,“ aj súčasní stratégovia Washingtonu prijali koncepciu „permanentnej chaotizácie.“ Víťazné ciele v tejto novej vojne, niekedy nazývanej hybridná, nie sú. Cieľom je samotný proces vedenia tejto vojny.

USA bojujú proti Islamskému štátu rovnako intenzívne, ako bojujú za neho a s ním. Rusko pokračuje v uplatňovaní „zastaraných“ metód: Buď – alebo, buď proti niečomu, alebo pre niečo. To objasňuje aj našu politiku v Sýrii. Sme tam preto, aby sme premohli nepriateľa. Moskva nerozumie, alebo neprijíma enantiodromiu. Zostáva mimo postmoderny, na poli klasickej logiky. Vrátane logiky vojnovej a politickej. Európa vrátane Francúzska sa vo vzťahu k americkej geopolitike ukazuje byť v polohe uprostred. Na jednej strane Washington zaväzuje Európu nasledovať americkú politiku, na strane druhej príklad Ruska, ktoré sleduje klasické modely, spôsobuje vytriezvenie a vrátenie vedomia európskych lídrov k obvyklým otázkam: ciele, prostriedky, príčiny, následky, vyváženosť síl, záujmy a hodnoty.

Teroristické útoky v Paríži 13. novembra 2015 sú momentom prudkého zostrenia týchto rozporov. Francúzi dostali výzvu, s ktorou sa jednoducho nemôžu vysporiadať, ak konajú v podmienkach pôsobenia enantiodromie. Navyše ju v podmienkach politickej korektnosti nie sú spôsobilí ani adekvátne popísať. To znamená, že tieto teroristické útoky nie sú posledné. Takže sa ide podľa pravidiel IS. Veď to nikto nemôže a ani nechce zastaviť. Preto bude všetko pokračovať.

„Spoločnosť spektáklov“ má svoju vlastnú logiku – zvrátenú logiku predstavenia. Vo vnútornej francúzskej politike máme čo robiť s tou istou postmodernou enantiodromiou, ako v prípade geopolitiky Blízkeho východu. Iba tú má ešte aj ideologický rozmer zviazaný s liberálnymi dogmami. Sloboda jednania teroristov IS, ktorí spáchali teroristické útoky v „piatok trinásteho,“ je v mnohom previazaná s tou situáciou, ktorá sa vytvorila vo francúzskej spoločnosti v spojení s masovou imigráciou, ktorej hlavnú časť tvoria utečenci z Blízkeho východu a Magrebu (prevažne moslimovia) a v poslednej dobe tiež vysídlenci utekajúci z najkrvavejších vojnových zón Sýrie, Iraku, Jemenu atď. Propagačná kampaň Islamského štátu prilieva olej do ohňa a aj, keď nie všetci moslimovia vidia v tejto parodickej extrémistickej sekte niečo sebe vlastné, ​​všetci poznajú hypnotický účinok štokholmského syndrómu, keď rukojemníci rázne vystupovali na strane teroristov.

Umožniť imigrantom nekontrolovane prenikať na územie Francúzska a organizovať tam svoje sociálne enklávy (často nemajúce nič spoločné so životnými normami a hodnotami rodených Francúzov) si vyžaduje ideológie liberalizmu, „ľudských práv,“ „občianskej spoločnosti,“ ktoré sú v súčasnej spoločnosti vládnucou a oficiálnou v nemenšej miere, než bol komunizmus v Sovietskom zväze. Preto pri zachovaní súčasného stavu vecí v oblasti liberálnej demokracie (ktorú sa v Európe nikto nechystá odmietať, ani o tom uvažovať) sú rast imigrácie a s tým súvisiace rozširovanie ohnísk islamskej kultúry garantované.

Ak k tomu pridáme skutočnosť, že rodení Európania (najmä Francúzi), nemajú z hľadiska vládnuceho liberalizmu právo utvrdzovať svoju vlastnú identitu a vyžadovať rešpekt k európskym hodnotám zo strany prisťahovalcov (čo je dnes prirovnávané k „fašizmu“), potom je asimilácia prisťahovalcov z definície jednoducho vylúčená. Táto európska spoločnosť má v podmienkach liberalizmu čisto negatívnu identitu – súčasná Európa nechce mať nič spoločné s predchádzajúcou Európou, s kresťanstvom, národmi, držbou pôdy, patriarchátom, tradičnou morálkou atď. A oproti tomu sa za „európske“ vyhlasuje všetko to, čo maximálne vzďaľuje Európu jej koreňom.

Za tejto situácie, tj. nielen slabnúcej, ale z ideologických dôvodov zakazovanej európskej identity (identít), sa prisťahovalectvo (predovšetkým islamské) automaticky hlási k formulácii vlastného politického a náboženského programu. Tento program nemôže byť organický a historicky kontinuálny, v neposlednom rade preto, že radikálny islam bol prinesený do Európy umelo z rôznych regiónov, často s úplne odlišnými etnickými, kultúrnymi a náboženskými tradíciami. Preto sú islamskí imigranti odsúdení na to, aby sformovali náhradnú ideológiu – nie islamskú, ale islamistickú, nie tradičnú, ale modernistickú a dokonca postmodernistickú, nie prirodzenú, ale umelú.

Týmto spôsobom je „islam Spoločnosti spektáklov“ pri dominancii liberálov v Európe neodvratný, môže sa jedine rozširovať. Je to zaručené: imigrantov bude pribúdať, európska identita sa bude iba oslabovať a nárast postmoderného islamizmu urýchľovať. Parížské teroristické útoky by boli úplne nemožné bez už stabilne sformovaného prostredia islamistického Francúzska, ktoré sa vytvorilo už pred imigrantskou vlnou posledných rokov. Samozrejme, vo vlne utečencov mohli byť aj aktivisti IS a nemožno vylúčiť, že oni boli priamymi páchateľovi útokov. Ale živná pôda pre to bola pripravená už oveľa skôr, v prvom rade ideologicky. Liberalizmus povzbudzujúci imigráciu (o tom sa otvorene vyjadril jeden z najdôslednejších agentov a stúpencov rozširovania liberalizmu vo svete G. Sorosz) dôsledným narúšaním európskej identity pre to vytvoril nevyhnutné predpoklady. Je realistické očakávať, že po krvavej tragédii v Paríži sa situácia v tejto otázke zmení?

Kvôli tomu musia francúzske mocenské orgány vážne preskúmať svoj vzťah k dominujúcej ideológii – len to poskytne základ na kontrolu migrácie a konsolidáciu Francúzov. Ale je to jednoducho nemožné. Ani Hollande, ani hlavné politické sily Francúzska (okrem otvorene neliberálneho Národného frontu Marine Lepenovej) sa za žiadnych okolností nevzdajú liberálnej ideológie. Preto až do finálneho krachu liberalizmu v Európe všetky tieto procesy, ktoré viedli k teroristickým útokom, budú aj naďalej narastať. S tým sa budú zvyšovať aj riziká. Liberalizmus Európu nevyhnutne privedie do situácie, ktorá panuje na Blízkom východe.

USA sa učia žiť v podmienkach kontrolovaného simulovaného chaosu. Už im nestačí mať pre Washington lojálnych guvernérov na čele jednotlivých štátov. Potrebujú „prehĺbenie demokracie.“ Je to enantiodromická potreba. A zdá sa, že je teraz prezentovaná Európe.

Vzhľadom k tomu, že liberáli budú zaručene zostávať v Európe pri moci, je zaručené, že bude narastať imigrácia a eskalácie etnických a kultúrnych konfliktov. Tým je tiež zaručený vzostup terorizmu a popularita postmoderného Islamského štátu. K určitému dátumu budeme mať v Európe občiansku vojnu, ku ktorej prebieha plným prúdom príprava. Teroristické útoky v Paríži ukazujú, ako to bude prebiehať. Bašár Asad správne poznamenal, že to, čo Francúzi prežili 13. novembra 2015, je to isté, čo Sýrčania prežívajú počas posledných rokov, len v neporovnateľne väčšom meradle.

V „piatok trinásteho“ sme videli skúšku európskej budúcnosti: v baroch cez víkend odpočívajúci a popíjajúci Francúzi a skupina ozbrojených islamských teroristov bez akýchkoľvek zábran, ktorá strieľa do bezmocného davu. A nielenže nikto nerobí žiadne závery, ale neodvažuje sa dokonca ani korektne zhodnotiť situáciu. V takom prípade to, čo je dnes hŕstkou maniakov, islamistických Freddie Kruggerov, sa zajtra stane európskou „umiernenou opozíciou“ a bojovníkmi za práva menšín, čiže za demokraciu. Nedá sa vylúčiť, že sa do ich rúk dostanú celé európske oblasti a možno aj celé štáty, pokiaľ politicko-korektní Európania budú ďalej pokračovať v popíjaní kokteilov, navštevovaní štadiónov, chodení na koncerty heavy metalu. Najťažším „heavy metalom“ je totiž strela, ktorá s výkrikom „Allahu akbar!“ letí z pódia namiesto srdce drásajúceho kriku amerických rockových degenerátov. Ťažší nenájdete.

Skoncovať s liberalizmom – inak nás čaká to isté

Aký záver môže urobiť Rusko? Po prvé: Nie je potrebné sa príliš ponáhľať s prechodom od moderny k postmoderne. V určitých okamihoch sa pokrok stáva nepriateľom spoločnosti. Ak prijmeme zákony enantiodromie, ktorým USA a Západ všeobecne podliehajú, potom sa občianska vojna zo Stredného východu (teraz je už celkom dobre možné, že z Európy, ak to takto pôjde ďalej) rozšíri k nám. Pokusy o to budú aj naďalej pokračovať. Je potrebné si uchovať jasnú logiku „priateľ – nepriateľ.“ Priateľovi rešpekt a podporu, nepriateľovi to, čo je nevyhnutné v závislosti od závažnosti jeho zločinov. Žiadne nuansy. Ten, kto ohrozuje náš život, zabíja našich priateľov, zostreľuje naše civilné lietadlá, organizuje teroristické útoky, si zaslúži byť vymazaný zo zemského povrchu. Bulavy, Iskandery, Kalibre a ďalšie efektívne komplexy sú plne presvedčivými argumentmi aj pre tých najdivokejších z nich.

Po druhé: hlavná línia boja neprechádza medzi Ruskom a islamskou republikou (a inými islamskými formáciami), ale medzi Ruskom a USA (a ich vazalov v NATO). Bez aktívnej vojenskej, finančnej, informačnej, politickej a diplomatickej podpory Washingtonu by súčasný islamistický terorizmus nemohol existovať (alebo by bol okrajovým periférnym javom na úrovni sekt a teologických sporov). Kým bude prebiehať boj s americkou hegemóniou, s islamskou republikou a jej obdobami sa nevysporiadame. USA nabrali kurz riadeného chaosu a politiky enantiodormie. Práve to USA použili plnou mierou na Blízkom východe, Ukrajine, v Gruzínsku a predtým proti Srbsku (farebné revolúcie) a začínajú používať proti Európe a neraz sa snažili použiť aj proti nám (Rusku). USA v tom budú pokračovať aj naďalej: anglosaský štýl – udržať si svoju konzistentnosť aj v chaose. Zatiaľ, čo sa USA cítia pomerne spokojne, všetci ostatní (a predovšetkým my) sa nijako zvlášť dobre cítiť nebudeme, veď to nie je veľmi príjemné, keď po tebe v tvojom vlastnom meste strieľajú zo samopalu pre to, že si sa tu narodil a toto je tvoja krajina. Strieľajú na Sýrčanov a strieľajú už aj na Francúzov. Zajtra môžu začať strieľať do Rusov. Nie je lepšie vystreliť ako prvý, keď už je boj neodvratný?

Po tretie: je potrebné raz a navždy skoncovať s liberalizmom. Všetka rétorika o „občianskej spoločnosti,“ „tolerancii“ a „ľudských právach“ je propagandistická príprava pre občiansku vojnu. Európu to už prišlo draho a príde ešte drahšie. V Rusku je na čase s tým skoncovať úplne. Normy politickej korektnosti nie sú zlučiteľné so životom národov a spoločnosti, s uchovaním našej identity. Liberalizmus je niečo, čoho by sme sa mali úplne a definitívne zbaviť. Musíme obnoviť náš tradičný organický ruský pohľad na svet na základe našich hodnôt, zdrojov, autorov a nášho náboženstva.

Pri všetkej úcte ku všetkým ostatným: Ten kto žije v Rusku, musí byť Rusom – kultúrno, jazykovo, duchovne, na úrovni vedomia. Krv tu nie je to hlavné, Rus, to je duch. A náš ruský duch od nás žiada, aby sme s našou krajinou nedovolili urobiť to, čo Európania urobili so svojimi krajinami, či už sami, alebo to dovolili urobiť iným.

Alexander Dugin