83. časť neznámych slovenských dejín: Strojcovia hospodárskej prosperity

Bratislava 8. marca 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Na slovenskej prosperite po roku 1939 sa podieľalo viacero faktorov. Na tie časy pomerne výhodná štruktúra slovenského priemyslu, zbrojovky, chemické a drevárske závody, nachádzali odbyt na európskych trhoch. Pozitívny vplyv na priemyselnú výrobu mal aj fakt, že Slovensko až do leta 1944 (teda do vypuknutia povstania) nezasiahlo letecké bombardovanie, ani priame vojenské operácie. Pôsobila aj vojnová konjunktúra, aj zákony o podpore priemyslu a niektorých daňových úľavách (19. novembra 1940 bol prijatý zákon o podpore výstavby priemyslu – obdoba uhorských industrializačných zákonov)

Ale predovšetkým Slovensko malo šťastie na národohospodárov, ako boli guvernér Imrich Karvaš, minister financií Mikuláš Pružinský, minister hospodárstva Gejza Medrický, či šéf Ústredne pre hospodárstvo surovinové a priemyslové Peter Zaťko. Išlo často aj o bývalých čechoslovákov, ktorí mali lepšiu odbornú prípravu, ako dovtedy odstrkovaná národne cítiaca slovenská inteligencia, napokon aj teraz je tak. Vplyvná skupina okolo Jozefa Tisa skutočne otvorila bývalým prívržencom česko-slovenských strán nielen dvere vlastnej politickej strany, ale v záujme naplnenia tézy o národnom zmierení pribrala ich aj do nového štátneho aparátu a výdatne ich využívala pri budovaní hospodárskeho života štátu. Totiž budovanie nového štátu, ak má byť naozaj úspešné, vždy vyžaduje odborníkov bez ohľadu na ich politické farby. Len rozum pohýna veci dopredu.

Peter Zaťko v Trenčianskych Tepliciach 28. júna 1940 hovoril o príčinách slovenského úspechu. Pripomenul, že Slovensko okrem iného môže ďakovať najmä „elánu, odhodlaniu a veľkému pracovnému výkonu mnohých jednotlivcov, že sme na tejto ťažkej skúške obstáli tak, že to niekde vzbudilo i prekvapenie a obdiv. Slovák, ktorý sa už dlhé desaťročia v rôznych častiach sveta ukazoval ako obyčajný alebo kvalifikovaný robotník, ukázal sa v týchto časoch aj ako organizátor, ktorý stojí na výške svojich úloh.“ Ďalšou príčinou slovenského úspechu boli „vhodné prirodzené a hospodárske predpoklady“. Tam patrila aj nízka spotreba obyvateľstva, a z toho vyplývajúcu samozásobiteľskú schopnosť vidieka a také „zloženie našej priemyselnej výroby“, ktoré nielenže pokrylo domácu spotrebu, ale produkovalo aj prebytky, ktorých vývoz umožnil dovoz surovín a potrebných tovarov: „Už dnes na poli hospodárskom sme vstave dať svetu viacej, ako od neho chceme, už dnes stávame sa veriteľmi cudziny.“

Hospodárska politika prvej Slovenskej republiky sa vyznačovala obrannou taktikou proti expanzívnej a agresívnej hospodárskej politike Nemeckej ríše. Prijímali sa opatrenia, ktorých účelom bola obrana slovenských záujmov, či už išlo o zavedenie rozličných klíringových účtov s rôznymi výmennými kurzami marky, o zavedenie „skladačiek“ v slovensko-nemeckom tovarovom styku, o povinné registrovanie účastín podnikov na Slovensku, alebo o zachovanie bezcolného styku medzi Slovenskom a Protektorátom. „Obranné“ princípy boli základom relatívne silnej slovenskej koruny, nazývanej aj „podunajským dolárom“.

Keď slovenská vláda zriadila 4. apríla 1939 Slovenskú národnú banku (SNB) a Slovensko sa stalo samostatnou menovou oblasťou s novou menou, korunou slovenskou (Ks), ktorej oficiálny výmenný kurz bol určený na 1 ríšska marka = 11,6 Ks, no na voľnom a čiernom trhu bol oveľa výhodnejší (ako uviedli Husák a Novomeský 1 RM = 2 Ks), Tiso múdro a rozvážne vymenoval za guvernéra SNB Imricha Karvaša. Ten mal nastúpiť na miesto profesora na pražskej Karlovej univerzite, a keď sa po okupácii Prahy vrátil, Tiso ho vyzval na spoluprácu. Karvaš váhal, či je vhodnou osobou: „Mám všetky možné nedostatky. Som posledný česko-slovenský minister obchodu, slobodomurár, manželka je Češka a evanjelička a napokon som socialistického presvedčenia“. Tiso o všetkom vedel, prevážila odborná zdatnosť Karvaša, čo je aj z dnešného pohľadu pozoruhodná vec.

Karvaš bol pri organizovaní zbierky na zlaté krytie meny, keďže Nemecko zo zhabaného česko-slovenského menového zlata neuvoľnilo Slovensku nič a v slovenských bankách bolo len 126 tisíc devízových korún. Už v máji 1939 darovali Slováci zlato, striebro či iný vzácny kov alebo cenný papier, umelecký predmet či platné peniaze SNB, kde sa hodnota darov evidovala vo Fonde hospodárskej samostatnosti. Pamätníci hovorili o nadšení, s akým prispelo vyše 90-tisíc darcov, aby sa mohlo pochváliť oceľovou obrúčkou s nápisom „Slovenský štát ďakuje“. Celkove 7107 kíl zlata bolo deponovaných v švajčiarskych bankách. Časť zlata vyťažili kremnickí a štiavnickí baníci a dve tony kúpila SNB za franky získané za tovary ako cukor, textil, petrolejové výrobky, dodávané do Švajčiarska. „Slováci odvážne a bystro obhajovali pred nemeckými úradmi svoje veľké exporty do Švajčiarska, medziiným poukazujúc na zaobstarávanie nedostatkového tovaru, na ktorom iste musela mať záujem aj vojnu vedúca tretia ríša. Švajčiarsko malo zvláštny záujem Slovensku dodávať nedostatkový tovar. Takýmto spôsobom Slovensko sa stalo jedným z našich najdôležitejších obchodných partnerov tých čias,“ napísal švajčiarsky vyslanec Keller.

Keďže Karvaš bol aj šéfom Najvyššieho úradu pre zásobovanie, ktorý vznikol na nemecký nátlak 15. júna 1942, banku zväčša riadil viceguvernér Jozef Fundárek. Aby nemecký „radca“ (berater) nemal dostatok informácií, na rokovaniach bankovej rady sa nepísali záznamy. A keď sa objavili informácie o záujme Nemcov o slovenské striebro, deponované v Kremnici, SNB urýchlene dala z neho vyraziť pamätné mince a striebro sa „rozkotúľalo“ po Slovensku. Karvaš sa pričinil o to, že na Slovensku počas vojny nebol zavedený prídelový lístkový systém. Taký systém platil v Nemeckej ríši, v Protektoráte od 15. marca 1939, vlastne všade okrem Slovenska, Švajčiarska a Švédska. Slovenská koruna až do 1. novembra 1945 nepotrebovala „barličku“ v podobe prídelových lístkov.

„Gestapo tvrdilo,“ spomínal Karvaš, ktorý koniec vojny prežil v nemeckom zajatí, „že som preto nezaviedol lístkový systém a povinné dodávky potravín, lebo som chcel zabrániť vývozu prebytkov do Nemecka. Samozrejme som im nepovedal, že naozaj majú pravdu, že sme vedome nevykazovali – ani slovenským orgánom – prebytky.“ Relatívne dobré zásobovanie využívali aj Nemci, ktorí často chodievali na Slovensko dobre nakúpiť. Z októbra 1944 pochádza okrídlený Himmlerov výrok: „Z toho, čo sa povaľuje na uliciach Bratislavy, by ríša žila dva týždne“.

Karvaš obdivoval Šrobára, ten ho v roku 1933 uviedol do slobodomurárskej lóže. Neskôr svoj postoj k českej centralistickej politike zmenil, založil politicko-hospodárske hnutie „regionalizmus“: na jednej strane čo najviac decentralizovať silne zbyrokratizovanú štátnu výkonnú moc, ale pritom zachovať pevnú jednotu štátu. Aj keď pomáhal dokazovať, že samostatná slovenská štátnosť môže byť ekonomicky prosperujúca, v lete roku 1944 sa vrátil k spolupráci so Šrobárom, pripravujúcim povstanie. Presunul tri miliardy korún na stredné Slovensko, rovnako i pohonné látky a nariadil rozdanie zásob obyvateľstvu na tri mesiace vopred.

Spolutvorcom hospodárskeho zázraku bol Mikuláš Pružinský, výnimočný minister financií. V tom čase každý, kto prichádzal do Bratislavy s potravinami, musel za ne zaplatiť daň na čiare. Keď financ zastavil jeho auto, spoznal ho a len zasalutoval, Pružinský mu podal súpis potravín, ktoré vezie, aby teda konal. A urobil aj inú, v dnešných časoch nevídanú vec, sám sebe podpísal príkaz na uhradenie nedoplatku na dani. Umrel v roku 1953 tesne po tom, ako ho komunisti prepustili z väzenia, čo poznačilo aj život jeho syna Juraja. Ten počas základnej vojenskej služby bol až taký „nespoľahlivý“, že mu nedali do rúk ani len lopatu. Robil šoféra pri „pétépákoch“, možnosť navštíviť umierajúceho otca dostal už neskoro.

Pravda, reálny slovenský hospodársky úspech cez vojnu do veľkej miery degraduje režim štátu, kooperujúci s hitlerovským Nemeckom, ktorého čiernym tieňom zostane osud slovenských Židov.

Marián Tkáč