Bratislava 15. septembra 2019 (HSP/Foto:Kresba Milan Tkáč)
Po skončení dobrovoľníckej epopeje svitalo v našich dejinách na lepšiu budúcnosť. Ale len svitalo, väčšie svetlo zasvieti Slovákom až o necelé storočie, lebo rodiaci sa liberálny svet nemal záujem o národ, ktorý pretrval aj bez toho, aby štát, v ktorom žil, čo i len „pamätal“ na neho. Nanajvýš pamätal vtedy, ak išlo o dane „misera plebs contribuens“ – úbohého spoplatneného ľudu
No nielen to, čoskoro prídu časy, keď svet sa akoby po stáročiach nanovo naľaká Slovákov, ak tí aj bez vlastnej peňaženky, teda štátnej kasy, dokázali to, čo dokázali. A ich južní susedia dostanú zelenú trebárs už citovaným vyznaním Engelsa, že „zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môžu v dejinách pochlúbiť.“
To preto sa Slováci tak ťažko predierali na mapu sveta ešte celé nasledujúce takmer storočie. Budú musieť prísť roky 1861, 1863, 1907, 1918, 1938, 1939… (Napokon prečo by tieto letopočty, ako aj roky 863, 880, 1381, 1608, 1711, 1848 a všetky ďalšie nemali byť vyznačené na práve vztýčenom pylóne s vlajkou medzi Bratislavským hradom a parlamentom?)
Ešte pred vystúpením dobrovoľníkov sa v dňoch 8. a 9. augusta 1847 na katolíckej fare Jozefa Urbanovského v Čachticiach zišlo 58 vzdelaných Slovákov, chceli si najmä ujasnili postup, ako kodifikovať novú slovenčinu, aby bola prijateľná vo všetkých kútoch Slovenska. Prítomný Štúr naznačil, že Slovákov čakajú v dohľadnej dobe veľmi ťažké roky a jednotnú reč bytostne potrebujú. Mal pravdu, po ozbrojenom vystúpení v rokoch 1848 a 1849 sa ešte viac ukázala potreba ustáliť podobu spisovnej slovenčiny, základu pre udržanie a rozvoj národa. Lebo na škodu slovenskej veci Alexander Bach uveril Čechobratovi Protištúrskemu, alias Jánovi Kollárovi, že Slováci všeobecne používajú staroslovenčinu (češtinu), a tak Viedeň ju uznala za oficiálny jazyk Slovákov. Mala to byť cesta k splynutiu Slovákov s Čechmi, a tak vlastne cez Čechov aj k posilneniu Rakúšanov? Po tomto rozhodnutí zaplavili Slovensko nie posledný raz českí úradníci, ktorí nevedeli ani po slovensky, ani po maďarsky, iba po česky a nemecky. A svojím odstupom slovenské city priateľstva voči Čechom nijako neposilnili.
Na boji o slovenčinu a jej búrlivom vývoji v tých rokoch vidieť zložitosť postavenia Slovákov v monarchii, ktoré si spôsobovali sami svojou nejednotou. Na rozdiel od Čechobrata Radlinský, Palárik, Závodník, Hattala z bernolákovskej strany a štúrovci na čele s Ľudovítom patrili medzi tých prezieravých Slovákov, ktorí videli v jednotnej spisovnej slovenčine nenahraditeľný prostriedok na zachovanie národa.
Po množstve slovenských deputácií za uznanie Slovenska ako korunnej krajiny, a po rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru pred arcibiskupským palácom, dnes úradom vlády na Námestí slobody v Bratislave 21. novembra 1849 – po ktorom prijal Francisciho a spol. mladý František Jozef a prisľúbil, že „po úplnom zavedení pokoja a verejného poriadku budú aj vaše záležitosti vyriešené na všeobecnú spokojnosť,“ – museli prísť zásadné rozhodnutia o slovenčine. Napokon vyprovokoval ich Alexander Bach, ktorý 21. decembra 1849 vyhlásil za jazyk zákonov a vládnych nariadení pre Slovákov „staroslovenčinu“.
Skutoční Slováci nesúhlasili a čoskoro (v roku 1850) Martin Hattala navrhol nový slovenský pravopis, odchylný od češtiny, aj bernolákovčiny, aj štúrovčiny. Keď Štúr s ním v podstate súhlasil, v októbri 1851 sa dosiahla v Bratislave zhoda medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom na jednej strane a Radlinským, Palárikom, Závodníkom a Hattalom na druhej strane dohoda o jazykovej reforme.
Hattalova Krátka mluvnica slovenská z roku 1852 dala slovenčine podobu, ktorá jej už zostala. Aj s ypsilonom, čím sa predsa len pridržala češtiny. Chcel ho v Prahe zamestnaný Hattala i Michal M. Hodža, jediný Slovák poctený Rádom Františka Jozefa, ktorému ako evanjelikovi predsa len bola čeština blízka. A tak dodnes sa trápia naši školáci „vybranými slovami“ a aj dospelí spomedzi Slovákov čoraz väčšmi nevedia, či správne je napísať „blízky“ a či „blízki“ ľudia. (Neveríte? Pozorne čítajte texty aj našich „známych“ ľudí.) K vyznamenaniam a poctám ešte dodajme, že ruské vyznamenania v roku 1862 pri príležitosti osláv milénia Ruskej ríše dostali aj druhý jazykovedec Martin Hattala a Karol Kuzmány a (Rad svätej Anny II. triedy) a Janko Francisci Rad svätej Anny III. triedy. Cudzí ich ocenili a my? Kde je Námestie Janka Francisciho s majestátnou sochou?
Slováci ešte žili pod deravým, ale predsa ochranným dáždnikom Viedne. Okrem zopár vyšších štátnych funkcií sa Slovák Ján Scitovský stal ostrihomským arcibiskupom v roku 1849 (a kardinálom v roku 1853), v roku 1850 banskobystrickým biskupom Štefan Moyses, spišským Ladislav Zábojský, rožňavským Štefan Kolárčik, jágerským arcibiskupom Vojtech Bartakovič, arcibiskupom v Záhrebe Juraj Haulík. Evanjelickými superintendentmi už od 17. storočia boli Slováci.
Diskutovanou otázkou vtedy bolo, či severovýchodné stolice Uhorska sú slovenské, alebo nie. Úrady spochybňovali, že ľudia žijúci v Šarišskej, Abovsko-turnianskej a Zemplínskej župe sú Slováci, a usilovali sa tieto kraje čo najrýchlejšie maďarizovať. A tu sa vyznamenal Andrej Radlinský. Keď vo Viedni vyšli 8. júla 1850 jeho „Nábožné výlevy srdca katolíckeho kresťana obojího pohlaví, modlícího se k Bohu. Kniha modlitebná, poučná, obradná a spevácka pre katolíckeho kresťana duchovného tak jako svetského, každého stavu, veku a obojeho pohlavia k upotrebovaniu v kostole i dome“, táto encyklopédia náboženských vedomostí, ktorá následne vychádzala každých päť až desať rokov a do zániku Rakúsko-Uhorska vyšla dvanásťkrát, prispela k zachovaniu viery i reči slovenského národa. Boha totiž oslavovala v zakazovanej slovenčine.
Andrej Radlinský sa s touto knihou pustil na namáhavú púť po dedinách a mestečkách východného Slovenska. Z jej textov predčítaval sám, alebo dal čítať kňazom, notárom, richtárom, učiteľom, ale i pospolitému ľudu s otázkou, či rozumejú, čo čítajú. Keď rozumeli, Radlinský si od miestnej vrchnosti vyžiadal potvrdenie o tom, že miestni obyvatelia rozumejú slovenskému jazyku. Takto prešiel 116 obcí a mestečiek a dokázal pred viedenskou vládou obhájiť, že na východe žije slovenské obyvateľstvo. Na tom základe bola slovenčina vo vtedajšej podobe zavedená ako úradný jazyk vo východoných župách až po Užhorod. Radlinský takto pomohol zaradiť do takzvaného Slovenského okolia aj tie územia, ktorých slovenskosť sa popierala. Keby za nič iné, za tento čin si Andrej Radlinský veru zaslúži sochu v hlavnom meste!
Jeho aktivity neustávali. V júni 1850 podal vládnym úradom žiadosť o povolenie Matice slovenskej – a tie ju ešte v tom istom roku zamietli. V nasledujúcom roku predložil vládnym úradom návrh matičných stanov i s finančnými zárukami Daniel Lichard a 9. marca 1852 sa tiež dočkal zamietavej odpovede. Pokusy založiť Maticu slovenskú siahajú do roku 1827, keď Šafárik, inšpirovaný práve založenou Maticou srbskou nabádal k činu Kollára a Hamuljaka; no založili v roku 1834 v Budíne „iba“ Spolok milovníkov rečí a literatúry slovenskej. Koncept Matice ako osvetového a vydavateľského ústavu a verejnej predstaviteľky slovenského národa vypracovali Ľudovít Štúr a Alexander Vrchlický; no 27. septembra 1844 zrodil Liptovský Mikuláš „iba“ literárny spolok Tatrín. V rokoch 1856 a 1857 sa o Maticu usilovali Štefan Moyses, Karol Kuzmány, Ján Palárik, nanovo Daniel Lichard; Martin Hamuljak venoval budúcej Matici svoju knižnicu.
Prichádza čas Francisciho. Má 39 rokov, a po tom, čo jedenásť mesiacov „vládol“ ako „Osvietený pán župan“ na Liptove, úraduje v Pešti, a tam 19. marca 1861 začne vydávať Pešťbudínske vedomosti, noviny, aké vtedy bolo treba. Aj dnes potrebujeme našské médiá, a ako! Slováci, nie je nám hanba, že ak v roku 1898 sme mali celkove 21 časopisov (a do roku 1909 vzrástol ich počet na 41), dnes toľko slovensky orientovaných médií ani zďaleka nenarátame? A okrem toho, tak ako vtedy, chýbajú nám dnes (slovenským!) štátom financované proštátne a proslovenské médiá, a to veľmi!
Marián Tkáč