Rokovanie som otvoril a viedol. Hneď na úvod som musel upozorniť bankovú radu, že podľa zákona jej členom nemôže byť riadiaci pracovník komerčnej banky ‒ vzťahovalo sa to na Vladislava Bachára, ktorý v tom čase bol generálnym riaditeľom Devín banky. Prítomný štátny tajomník ministerstva financií oznámil, že Bachár je kandidátom na guvernéra banky, takže mal by mať „právo“ zostať na rokovaní bankovej rady. Vladislav Bachár na to vyhlásil, že by to bola preňho veľká česť, keby práve on bol nástupcom Imricha Karvaša, ale – privolil by len za podmienky devalvácie slovenskej koruny v deň jej odluky od federálnej meny… Napokon sa to skončilo tak, že Vladislav Bachár sa písomne zriekol hlasovania v prospech mňa, a banková rada mohla začať – na žiadosť štátneho tajomníka s účasťou Bachára ako hosťa.

Na programe boli v tom čase najdôležitejšie otázky: príprava menovej politiky, menových nástrojov a príprava na zasadanie Menového výboru, ktorý sa o dva dni prvý raz zišiel v Brne. Obsah menovej politiky úzko nadväzoval na uskutočňovanú menovú politiku ŠBČS, čo podmieňovala aj dohoda o vytvorení menovej únie medzi Slovenskom a Českom, na čele s Menovým výborom, do ktorého menovali obe banky – NBS a Česká národná banka (ČNB) po troch zástupcoch. Banková rada schválila návrh, aby za NBS boli členmi Menového výboru Marián Tkáč, Marián Jusko a Elena Kohútiková.

Diskutovalo sa najmä o možnosti získať refinančné úvery vo výške šesť miliárd korún na aukčný predaj úverov v nasledujúcom týždni pre slovenské banky.

O dva dni nato – v piatok 8. januára – sme cestovali do Brna. Tento termín sme dohodli s českým guvernérom Tošovským ešte v polovici decembra 1992, keď sa v Prahe na Hradčanoch konala slávnostná rozlúčka členov bankovej rady ŠBČS za prítomnosti predstaviteľov zahraničných bánk, ich pražských reprezentácií a domácich bánk. Tiež sme sa dohodli, že zasadanie bude na polceste z Bratislavy do Prahy, teda v Brne.

Do vily bývalého Juhomoravského Krajského národného výboru, nazývanej podľa jej prvého majiteľa Tugendhata, prišli okrem členov Menového výboru za NBS a za ČNB – novokoncipovanú Českú národnú banku reprezentovala v podstate kompletná špička ŠBČS (Josef Tošovský, Ján Vít a Josef Kerouš) – i viacerí ďalší riadiaci pracovníci. Slovenská delegácia, ktorá sedela za podlhovastým stolom s dverami za chrbtom, vonkoncom necestovala do Brna s úmyslom ukončiť menovú spoluprácu. Išla sa tam dohodnúť, ako v nej pokračovať. Aj preto smela ťahať len za kratší koniec.

Rokovanie viedol podľa dohody domáci guvernér, teda Josef Tošovský. Dohodlo sa na procedurálnych otázkach a na programe a na môj návrh i na tom, že kedykoľvek môže jedna či druhá strana požiadať o prerušenie rokovania, o „time out“ – oddychový čas.

Už z kuloárnych debát sme rýchlo zistili, že „ponuka“ refinančných peňazí pre Slovensko bude oveľa nižšia, ako sme predpokladali, či chceli, a to iba 1,5 miliardy korún. Napriek tomu, že sme napokon vyjednali iba tretinu zo svojich očakávaní, teda dve miliardy korún, považovali sme výsledky rokovania za úspech. Aj preto, že to mohlo byť prvé a zároveň aj posledné rokovanie.

Len dva či tri dni predtým prenikla do českej tlače správa, že v ČNB už kolkujú bankovky, čo bol neklamný znak blížiaceho sa konca menovej únie. Túto správu potvrdil po návrate zo služobnej cesty do Prahy člen bankovej rady Ján Mathes, ktorý takmer skolaboval, keď na otázku pražskému kolegovi: „Tak čo, kolkujete, kolkujete?“ dostal odpoveď, že majú okolkovanú už asi pätinu bankoviek. A tesne pred cestou do Brna mi telefonoval Tošovského hovorca Antonín Švehla: „Pán guvernér sa ospravedlňuje, že správy o kolkovaní vyšli na verejnosť“, teda niežeby neboli pravdivé, ale že vyšli na verejnosť… Neskôr sa potvrdilo, že Česi kolkovali už v decembri 1992. Počas brnianskeho rokovania kolkovanie potvrdili, že majú okolkovaných už naozaj asi 20 percent potrebného množstva – zrejme to bolo viac. My sme v tom čase nemali okolkovanú ani jednu bankovku. Takže akékoľvek „nedohody“ s českou stranou neboli prípustné.

Dohodli sme sa, a ja som mohol na tlačovke patrične zdôrazniť, že druhé zasadanie Menového výboru bude 25. januára na Slovensku. Tým som zároveň oznámil, že spoločná mena sa dožije aj druhého zasadania Menového výboru. Pritom mne i ostatným bolo jasné, že česká strana, ktorá už začala s kolkovaním bankoviek, chce menovú rozluku urýchliť. Z jej pohľadu nebola menová únia „produktívna“. Josef Tošovský jednoznačne poznamenal, že „svet neverí v dlhšiu trvácnosť situácie, ktorá u nás nastala“. A názor „sveta“ má v centrálnom bankovníctve veľmi dôležitý hlas. Je zrejmé, že pre NBS by bolo naopak „produktívne“  čo najdlhšie trvanie menovej únie, lebo slovenská centrálna banka tak získavala čas, stratený na jej založenie.

Na tlačovke som odpovedal aj na otázku, ako sa moje nedávno prezentované názory na potrebu peňažnej injekcie v záujme oživenia slovenskej ekonomiky zhodujú s potrebou reštriktívnej menovej politiky prezentovanej Josefom Tošovským: „Je rozdiel medzi vládnymi a bankovými ekonómami, ja som bol donedávna vládnym ekonómom a dnes som ekonómom bankovým. Mojím hlavným cieľom je teraz stabilná mena a o rozvojové podnety sa musí starať niekto iný.“ A zároveň som spochybnil sumu 30 miliárd korún „dlžôb“ NBS voči ČNB na základe rozdelenia bilancie ŠBČS.

Po tlačovke sme večerali a ja som objavil, že Josef Tošovský má aj inú tvár, ako je tá, ktorú ukazuje na verejnosti. Pochopil som, že guvernér centrálnej banky asi nemôže byť inakší. Že Josef Tošovský v skutočnosti nie je takým „suchárom“, na akého sa hrá. Vypili sme si trochu moravského vína, dokonca sme sa zhodli na tom, že sa na jar alebo v lete stretneme na Menovom výbore vo Vysokých Tatrách. Keď však Josef Tošovský zistil, že my ešte nekolkujeme, navrhol – určite však nie dobromyseľne – aby sme nekolkovali vôbec. Čechmi neokolkovaný zvyšok česko-slovenských peňazí bude jednoducho slovenský. Že federálne bankovky s kolkom by boli české a bez kolku – slovenské. Samozrejme, čo nepovedal, s ich ziskom a slovenskou stratou a s okamžitým tlakom na zníženie hodnoty takého veľkého pretlaku peňazí na trhu. Samozrejme, že Slováci o takomto návrhu nesmeli ani len uvažovať.

Náhle sa však Tošovského nálada zhoršila. Hneval sa, keď sa dozvedel, že na našom rokovaní v Brne bol prítomný vo funkcii poradcu slovenského ministra financií – teda nie ako člen bankovej rady – aj riaditeľ Devín banky Vladislav Bachár. Vyčítal nám, že sme sa o tom nezmienili skôr a oznámil, že písomne bude protestovať u ministra financií Júliusa Tótha voči takýmto praktikám. A ktovie, či aj to trošku neposunulo čas k menovej rozluke. Nezávislosť centrálnej banky je totiž posvätná.

Marián Tkáč

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)