Nemožno povedať, že slovenská časť ŠBČS bola pred mojím príchodom totálne nepripravená na rozdelenie štátu i centrálnej banky. Práce najmä na organizačných a vecných podmienkach pre vznik novej centrálnej banky však meškali. Vedenie slovenského ústredia banky na čele so zastupujúcim viceguvernérom Adamom Celušákom bolo zhruba polroka paralyzované, práve na čas intenzívnej prípravy nových štátoprávnych a menových opatrení. A tak, zatiaľ čo „pražská“ ŠBČS sa začala väčšinovo starať o budúce „české veci“ o „slovenské veci“ sa chvíľu naplno nemal kto. Napokon bývalá Štátna banka „československá“ sa správala po „česky“ vlastne vždy, na jej čele nikdy nestál Slovák, starostlivosť o „slovenské veci“ visela vo vzduchu či ležala v kúte.

Vznik slovenskej centrálnej banky sa organizoval po viacerých líniách. Guvernér ŠBČS Josef Tošovský z úradnej povinnosti vymenoval Prípravný výbor ŠBČS – Ústredia pre Slovenskú republiku na založenie Slovenskej národnej banky. Na jeho čele bol do 22. októbra 1992 Adam Celušák, a potom ja vo funkcii viceguvernéra pre Slovensko. Členmi boli Ján Mathes, Rudolf Špalek, Dušan Garay, Helena Kohútiková, Anna Pastuchová, Štefan Adamec, Dušan Holaza a Marián Jusko.

Veci okolo emisnej banky nespali ani na vládnej úrovni. Vláda uznesením č. 768 zo 6. októbra 1992 odsúhlasila zriadenie rozpočtovej organizácie Národná banka ministrom financií Júliusom Tóthom a jej vedením poverila Mariána Juska. Zároveň vyčlenila „nevyhnutné prostriedky zo štátneho rozpočtu na krytie prác súvisiacich s prípravou Národnej banky“ s tým, že sa „využijú i ďalšie možnosti hlavne v rámci delimitácie Štátnej banky česko-slovenskej“. (Žeby o peniaze išlo vždy až na prvom mieste?) Navonok táto „rozpočtovka“ nijakú činnosť nevyvíjala, aspoň ja som ju neevidoval. Nie som však vševedko. Jej predstaviteľ Marián Jusko sa stal čoskoro zamestnancom ŠBČS.

Slovenská vláda sa usilovala mať pod palcom zrod slovenskej centrálnej banky, minister financií mal do 15. októbra predložiť vláde harmonogram na prípravu Národnej banky, ale tým istým uznesením vymenovala Poradný výbor pre zriadenie Slovenskej národnej banky. Jeho predsedom bol štátny tajomník ministerstva financií Vladimír Masár, podpredsedom ja, a vláda ma zároveň splnomocnila plniť úlohy súvisiace s delením majetku ŠBČS. Členmi výboru boli Zdenko Alexy, Vlastimil Bachár, Jozef Kollár, Ivan Zelinka a tajomníkom Štefan Pavúk. Existujú dve zápisnice z rokovania tohto vládneho poradného výboru.

Či to pomohlo, že sme mali tri orgány? Predovšetkým to neuškodilo, pretože sa nehľadelo na to, kto kam patrí. Prakticky, teda „výkonne“ konal najmä „prípravný výbor“ na Štúrovej číslo štyri. Úzko sme však spolupracovali, lebo tri orgány nemali založiť tri nové centrálne banky, ale len jednu.

Pred i po 22. októbri sa na Štúrovej číslo štyri odohrávalo ťažisko konkrétnych prípravných prác. Aj keď deň po dni po mojom príchode odkrojoval jednu sedemdesiatinu času, ktorý sme mali k dispozícii. To, že ten čas sme využili maximálne efektívne dokazuje fakt, že hneď po uplynutí poslednej sedemdesiatiny, začala nová centrálna banka takmer v plnom profile fungovať.

Pritom celkom logicky, čím menej času zostávalo do 1. januára 1993, tým boli práce náročnejšie a vyčerpávajúcejšie. Ľudia okolo mňa v tom nesmierne zložitom, ale aj zaujímavom a neopakovateľnom období, tlačili voz do kopca, a vytlačili ho na kopec celkom úspešne. Posledné týždne a dni roku 1992 boli nesmierne zaujímavým obdobím, robili sme naraz takmer všetko. Po prijatí zákona o NBS bolo treba pripraviť ďalšiu legislatívu, „vymyslieť“ pavúka, teda organizačnú štruktúru banky a zároveň ju naplniť ľuďmi, teda odborníkmi, ktorých bolo na prvý pohľad zúfalo málo. Pri organizačnej schéme NBS sa vychádzalo zo štruktúry ŠBČS, zo schém nemeckej Bundesbanky i rakúskej centrálnej banky.

So založením centrálnej menovej ustanovizne je viac práce, ako s postavením kostola, to mi verte. Lebo nejde len o múry a vnútorné zariadenie, ako je to pri kostole, do ktorého veriaci trafia aj sami. O ľudí ide. Do centrálnej banky sa neprichádza ako do kostola.

Najprv však k tým múrom. Pre veľký počet nových ľudí bolo treba hľadať priestory, aby mali kde sedieť a úradovať. K 1. januáru 1993 bol počet pracovníkov NBS 419, na konci roka 1993 875 (a na konci roka 1994 už 1136). Budova na rohu Štúrovej a Gorkého ulice, kde sídlilo slovenské ústredie ŠBČS a predtým Slovenská národná banka, sa nedala „nafúknuť“. Ostala na určitý čas centrálou NBS a hľadali sa a nachádzali nové priestory. V Prievoze, v budove Slovakopressu na Pribinovej ulici, v Hutnom projekte na Gajovej ulici aj inde. Mali sme záujem získať pre centrálu NBS historickú budovu Tatra banky na bratislavskom Námestí SNP pod číslom 33, postavenú v dvadsiatych rokoch 20. storočia, ktorú vtedy využívala Slovenská televízia, a to redakcie Televíznych novín a Športového spravodajstva. Tam malo byť hlavné reprezentačné sídlo slovenskej centrálnej banky. Napokon aj preto sa do loga NBS vtesnal Biatek. Slovenská televízia opustila túto budovu v posledný deň roka 1992 len vďaka zásahu zo strany vlády. A mňa to stalo basu šampanského.

Napokon sa Tatra banka nestala sídlom centrály NBS z viacerých dôvodov. Jedným z nich bola aj nedohoda v tom čase – v lete 1993 ‒ riadiaceho triumvirátu banky: Vladimíra Masára, Mariána Juska a mňa vo veci hlavného dodávateľa rekonštrukčných prác. Napokon aj priestory Tatra banky by boli pre centrálu NBS primalé. NBS sa preto už čoskoro rozhodla stavať novú vlastnú budovu na vtedajšej tuším Valónskej ulici, dnes ulici Imricha Karvaša oproti Slovenskému rozhlasu. Budovu Tatra banky za jednu slovenskú korunu prepísali na ministerstvo kultúry.

Pracovníkmi novej slovenskej centrálnej banky sa stali ‒ až na doslova jedného-jediného ‒ všetci dovtedajší pracovníci slovenskej časti ŠBČS. Napokon, inak to ani byť nemohlo napriek „najvyšším miestam“. Aj do funkcií sa v prevažnej miere dostali ľudia, ktorí určité funkcie (zväčša však len nižšie, vyšších funkcií tu nebolo) zastávali v ŠBČS. Slovenské ústredie ŠBČS nemalo všetky úseky, odbory a oddelenia tak, ako pražské federálne centrum. Zo 120 pracovníkov, ktorí dovtedy pracovali v slovenskom ústredí, sa netechnickým a neadministratívnym prácam venovalo len okolo 60 ľudí. V Prahe do tisíc. A to ešte mali rezervu, totiž pracovníkov Ústredia ŠBČS pre Českú republiku – čo bol v rámci federalizácie banky partner nášho Ústredia. Ten zanikol. Samotné tieto dve čísla hovoria jasne o tom, že náročnosť na zriadenie novej centrálnej banky v Bratislave a v Prahe bola diametrálne odlišná. Tu siahajúca do neba, tam plus-mínus žiadna. Tak ako vlastne na všetkých ústredných federálnych inštitúciách v Prahe stačilo vymeniť cedule. V našom prípade namiesto Státní banka československá – Česká národní banka. Veď hej, napriek tomu, cenu pre guvernéra za založenie novej centrálnej banky dostal český guvernér Josef Tošovský. Tri bodky.

Okrem pracovníkov Ústredia ŠBČS pre Slovensko (a krajských pobočiek) viacerí pracovníci novovznikajúcej NBS donedávna pracovali na slovenskom ministerstve financií, na Slovenskej plánovacej komisii, v Slovenskej akadémii vied, či na univerzitnej pôde. Z pražského ústredia ŠBČS sa vrátil na Slovensko len jeden pracovník, díler Karol Mrva, neskorší člen bankovej rady. Vymenujem len Jána Mathesa, Adama Celušáka, Ivana Zelinku, Rudolfa Špaleka, Štefana Pavúka, Miroslava Šťavinu, Juraja Jánošíka, Katarínu Krošlákovú, Elenu Kohútikovú, Dušana Holazau, Soňu Babincovú, Andreja Vlačikyho, Štefana Králika, Pavla Boroňa, Pavla Hronca, Jozefa Baču, Tibora Kašiaka, Štefana Adamca, Dušana Garaya, Petra Baláža, Vladimíra Buššu, Jána Sahaja, Petra Ševčovica.

Popri príprave menovej politiky, ktorá v zásade nemohla nevychádzať z menovej politiky ŠBČS a mal ju na starosti Štefan Adamec, dôležitou úlohou bol plynulý štart informačného systému. Bolo šťastím, že sa podarilo dať dokopy nadšencov pod vedením Juraja Ondriša, ktorí v rekordne krátkom čase dokázali upraviť používaný informačný systém v ŠBČS, známy pod skratkou ABO, na podmienky NBS tak, že hneď po Novom roku 1993 začal systém fungovať. Pripravilo sa aj Bankové zúčtovacie centrum pod vedením Rudolfa Požgaya. Všetko sa napokon „stíhalo“, všetko aj fungovalo, aj keď samozrejme, všetko to vlastne mohlo byť urobené aj inak.

Dôležitou úlohou bolo nadväzovanie medzinárodných vzťahov – Slovensko bolo pre svet, vrátane bankového, skutočná „Terra incognita“. V záujme dôstojného vstupu do rodiny centrálnych bánk sveta, sme pripravili ešte pred 1. januárom 1993 skladačku v slovenčine a angličtine o histórii slovenského centrálneho bankovníctva a o minulosti slovenských mincí a bankoviek (pracoval na nej Roman Filistein). Pamätali sme aj na veci pre niekoho možno nepodstatné. Poslali sme do celého sveta prvý novoročný pozdrav od The Jungest Central Bank in The World.

Bolo treba mať logo, symbol, ktorý obviali veky. Možnosti boli vlastne dve: buď sokoliar z obdobia Veľkej Moravy alebo Biatek. Biatek bol jedna z mincí, ktoré razili ešte pred Kristom, v časoch Júliusa Caesara, na území Bratislavy, ako dnes vieme dokonca na hrade. Ľudmila Cvengrošová, autorka kompozície Biateka na koni či archeológ Titus Kolník sa stavali za Biateka aj preto, že sokoliara nech si raz uplatnia Moravania… V prospech Biateka zavážil aj fakt, že jeden z najväčších nálezov biatekovských mincí našli pri kopaní základov budovy Tatra banky na námestí SNP, ktorá vtedy ešte ašpirovala na sídlo centrály NBS. Keď si teda bližšie všimnete logo NBS, zistíte, že nejde o „pravého“ Biateka, ale o jeho kombináciu práve s moravským sokoliarom (dnes je už trochu zmenené, sokoliar z neho vypadol).

Napokon sme sa s Antonom Šulekom, autorom výtvarného riešenia loga, zhodli, že keď už Slovensku chýbajú mýty (to, čo nazývajú slovenskí nežičlivci „mýtmi našimi slovenskými“, mýty nie sú), pokúsime sa o vytvorenie aspoň jedného. „Vsotili“ sme Biatekovi do ruky sokola a lipovú ratolesť umiestnili pod nohami jeho koňa. Šulek je aj autorom vlajky a farieb NBS. Presedeli sme spolu celé hodiny, aby sme napokon umiestnili zlatý biatek v kruhu na parížsky modrý podklad. Farbami banky sa stali modrá, strieborná, zlatá a čierna. Anton Šulek pripravil aj štylizované logo, niečo na spôsob modernej skratky, v ktorej sa prelínali písmená N, malé b a S so štylizovaným sokolom a polovicou lipového listu. Toto malo byť takzvané pracovné logo. Čoskoro sa však ukázalo, že NBS má vlastne dve logá, a tak sa napokon rozhodlo, že zostane iba jedno – „rodinné striebro“.

Aj dnes považujem tieto kroky za užitočné, až oveľa neskôr som si uvedomil, že iní pracovníci banky, najmä tí, ktorí „sedeli“ na Štúrovej číslo štyri už viacej rokov, mohli mať pocit, že sa venujem nepodstatným drobnostiam. „Od tých umelcov sme necítili žiadnu praktickú pomoc… nanajvýš robili politiku a Tkáč denne vykrikoval číslo, koľko dní chýba do Silvestra…“ Dodatočný názor jedného z nich.

V decembri 1992 sa rozhodovalo aj o bankovom časopise. To, že bude vychádzať, o tom nebolo pochybností, išlo o jeho pomenovanie. Návrhy boli všelijaké: Hlas banky, Slovenské banky. Ja som navrhol Biatek, ale väčšine na riaditeľskej rade, ktorej som predsedal, a ktorú som pravidelne zvolával (bankovú radu sme ešte nemali), sa tento názov nepozdával. Povedal som teda, že ide o pracovný návrh, o ktorom sa ešte rozhodne. Ostal už však Biatek. Ján Mathes mal asi pravdu: „Tkáč konal demokraticky s boľševickou ráznosťou.“ Šéfredaktorkou Biateka sa stala pani Soňa Babincová.

A potom pred Vianocami, 22. decembra 1992, vymenovala slovenská vláda uznesením číslo 995 piatich členov bankovej rady a prvých dvoch z nich (mňa a Mariána Juska) poverila výkonom funkcie viceguvernérov. Ďalšími členmi boli Ján Mathes, Jozef Makúch a Vladislav Bachár. V mojom archíve je poverovací list podpísaný ministrom financií Júliusom Tóthom: „Na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky z 22. decembra 1992 Vás poverujem funkciou viceguvernéra Národnej banky Slovenska a súčasne Vás poverujem jej riadením. Toto poverenie nadobúda účinnosť dňom 1. januára 1993“. A poverenie trvalo do leta 1993.

V nadväznosti na funkciu v NBS zriekol som sa 14. januára 1993 členstva v predstavenstve Slovnaftu a 16. februára 1993 aj členstva v dozornej rade VSŽ Košice.

Marián Tkáč

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)