Čo však patrí pod pojem slovenské bankovníctvo? Všetky banky so sídlom na slovenskom území alebo len „etnicky“ slovenské banky (slovenskí vlastníci, slovenská úradná reč)? V prvom prípade je najstaršou bankou u nás Prešporská sporiteľňa (PressburgerSparkasse) z roku 1841, v druhom prípade zrejme Makovických Úverná banka v Ružomberku, ktorá vznikla 3. júna 1879 ako Ružomberský úverkový účastinársky spolok a od roku 1919 pôsobila ako Slovenská banka s centrálou v Bratislave na dnešnom Štúrovom námestí. Naše bankovníctvo má teda kratšiu históriu, ako je to zvykom v hospodárskych centrách Európy. Má však svetový unikát – najstaršie peňažné družstvo na svete (založené v Sobotišti 9. februára 1845), čo bol najvýznamnejší predchodca slovenských bánk. A jemu predchádzali „kostolné pokladnice“ z 18. storočia na katolíckych farách, a tým už v 15. storočí bratstvá, pokladnice banícke, cechové…

Prvá čisto slovenská centrálna banka – Slovenská národná banka (SNB) – sa zrodila v roku 1939, po tom, čo 14. marca vznikol Slovenský štát (v ten deň šesť či sedem minút po 12. hodine po hlasovaní snemu, keď všetkých 57 prítomných poslancov povstalo na znak súhlasu, vyhlásil jeho predseda Martin Sokol Slovenskú krajinu za samostatný štát). SNB, ako emisné centrum tohto štátu, vznikla nariadením vlády 4. apríla 1939, teda dvadsať dní po vyhlásení samostatnosti, keď už predtým, vládnym nariadením č. 3 o devízových predpisoch zo 14. marca 1939 a vyhláškou ministerstva financií č. 20 zo 16. marca 1939 poverili na prechodnú dobu vykonávaním úloh, ktoré zvyčajne vykonáva emisný ústav s výnimkou práva vydávať nové platidlá, filiálku Národnej banky česko-slovenskej (NBČS) v Bratislave. Zároveň boli tejto filiálke podriadené všetky slovenské filiálky NBČS. Týmto krokom sa Slovensko stalo z právneho hľadiska samostatnou menovou oblasťou so samostatnou úverovou i devízovou politikou. V ten deň prevzala bratislavská filiálka NBČS aj všetky úverové a devízové obchody NBČS na území Slovenského štátu.

Minister financií Mikuláš Pružinský poveril 14. marca 1939 Jozefa Fundárka funkciou vládneho dôverníka a dozorom nad činnosťou bratislavskej filiálky NBČS a súčasne aj prípravnými prácami na založenie novej centrálnej banky. Koncom marca a začiatkom apríla sa v budove filiálky NBČS uskutočnili rozhodujúce rokovania za účasti zástupcov ministerstva financií Mikuláša Pružinského, Alexandra Hrnčára, Jána Paula, ďalej Jozefa Fundárka, Imricha Karvaša a dvoch riaditeľov nemeckej Ríšskej banky (HermannaWaldhäckera a Dr. Einsiedela). Na rokovaniach prijali osnovu vládneho nariadenia o SNB a osnovu vládneho nariadenia o slovenskej mene.

Ústredie SNB sídlilo v Bratislave na Štúrovej ulici, v tej istej budove, kam som sa nasťahoval po 22. októbri, postavenej v rokoch 1937 – 1938 podľa projektu architekta Emila Belluša pre filiálku NBČS, pôvodne asi pre 30 zamestnancov. SNB bola účastinnou spoločnosťou so šesťdesiatpercentnou účasťou Slovenského štátu, štyridsať percent kapitálu patril Deutsche Golddiskontbank Berlín, a to do konca roku 1943, a potom bol stopercentným vlastníkom štát. Z bývalej NBČS prešlo do SNB 81 zamestnancov. Začiatkom roka 1940 mala SNB 182 zamestnancov, z ktorých 148 pracovalo v centrále. Na konci roka 1944 pracovalo v SNB 317 zamestnancov.

Banku riadil guvernér prof. Imrich Karvaš od jej vzniku do konca augusta 1944, potom ho zastupoval člen bankovej rady Anton Mederly a viceguvernér Jozef Fundárek (do 14. marca 1945). Druhým guvernérom bol Rudolf Kubiš (od 23. októbra 1944 do 5. februára 1945), ďalším (a posledným) viceguvernérom SNB bol Ján Balko (od 14. marca 1945).

SNB dokázala v rámci svojich možností zodpovedne plniť úlohy počas celého nepochybne náročného obdobia svojej existencie. Potvrdil to napokon aj rozsudok Národného súdu v Bratislave v roku1946 pri oslobodzujúcom rozsudku nad guvernérom Imrichom Karvašom: „SNB pri riešení menovo-hospodárskych problémov si počínala odvážne a nekompromisne čelila všetkým výpadom smerujúcim k ožobračovaniu slovenského ľudu“.

Bola to úspešná centrálna banka. Ňou spravovaná slovenská koruna bola na tie časy neuveriteľne pevnou menou, hovorili jej „podunajský dolár“.

SNB zanikla dekrétom Edvarda Beneša č. 139 z 19. októbra 1945 o prechodnej úprave právnych pomerov NBČS, ktorý vstúpil do platnosti 26. novembra 1945. Stala sa súčasťou NBČS a jej bývalé ústredie v Bratislave začalo pôsobiť ako Oblastný ústav pre Slovensko. Po právnej stránke zanikla až zákonom č. 38 z 11. marca 1948, ktorý zrušil vládne nariadenie č. 44 z roku 1939, a zlúčil jej majetkovú podstatu s majetkovou podstatou NBČS.

V roku 1945 slovenské centrálne bankovníctvo fakticky zaniklo. Pre úplnosť uvádzame, že obdobie od roku 1948 až do roku 1990 charakterizuje jednoúrovňové bankovníctvo, keď všetky slovenské (aj české) komerčné banky pohltila ŠBČS. Jej reforma k 1. januáru 1990 bola poslednou bankovou reformou v Česko-Slovensku.

Patrí sa poznamenať, že pri menovej reforme 1. novembra 1945 slovenská koruna splynula s protektorátnou korunou do novej koruny česko-slovenskej v nepriaznivom pomere 1 : 1. Je príznačné, že v deň menovej reformy, a faktického zániku SNB, bol na Slovensku zavedený prídelový systém v takom rozsahu, ako ho poznali od začiatku vojny v Česku, zatiaľ čo na Slovensku takýto systém cez vojnu nebol. Zrušený bol v rámci peňažnej reformy 1.júna 1953 v celom vtedajšom Česko-Slovensku.

Keďže použitie kurzu 1 : 1 obralo slovenský hospodársky potenciál asi o 30 miliárd korún a vrátilo ho do predvojnového stavu 1938/1939.[1] Povojnová industrializácia mala byť z českej strany kompenzáciou. Existujú dokumenty, podľa ktorých si bola česká strana vedomá poškodenia Slovenska, a preto padlo rozhodnutie o zvýhodnení Slovenska pri náhrade vojnových škôd, pri uvoľňovaní viazaných vkladov najmä na sociálne účely a pri industrializácii. Zatiaľ čo po menovej reforme sa uvedené prvé dva prísľuby nesplnili, proces industrializácie – aj keď s problémami – bol súčasťou investovania do slovenského hospodárstva v povojnových rokoch. Nebol to ľahký proces, pretože investovanie na Slovensku v časoch Česko-Slovenska bolo takmer vždy sprevádzané problémami. A navyše bol akýmsi „rukolapným dôkazom“ o doplácaní z Česka na Slovensko. Práve preto sa na chvíľu dotkneme „kauzy doplácanie“, ktorá bola v istomzmysle „hrobárom“ Česko-Slovenska.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

[1]  Vzhľadom na to, že chýbali kompletné a porovnateľné štatistické údaje za obe, nanovo spojené časti štátu, vcelku sa v príslušných komisiách uznával taký postup, pri ktorom by sa pri určovaní kurzu bral do úvahy počet obyvateľstva (tu bol podiel Slovenska 28,6 percent) a stav obeživa. Skupina slovenských ekonómov požadovala vyčleniť pre Slovensko minimálne dvadsaťpercetný „volumen“ na celkovom množstve novej meny, druhá skupina uprednostňovala iný kurz slovenskej a protektorátnej koruny ako 1 : 1 (odborníci SNB navrhovali 1 : 3,33). Napokon na základe Benešovho dekrétu z 19. októbra 1945 použil sa kurz 1 : 1 a podiel Slovenska na novej mene nedosiahol ani len úroveň v starých platidlách (14,73%), nieto už slovenskými expertmi požadovaných dvadsať percent! Dosiahnutý podiel 12,78% z 15. novembra 1945 bol takmer zhodný s podielom Slovenska na obežive ČSR 13. marca 1939: 12,43%. Ako keby výsledky šesťročného pomerne úspešného samostatného hospodárenia Slovenska boli „ocenené“ len hodnotou 0,35 percenta.

Marián Tkáč