Zo Štúrovej 4 prišli Ján Mathes, Rudolf Špalek, Soňa Bielková, a možno aj ďalší, ktorí už mali svoje predstavy, dokonca alternatívne, čo má byť na slovenských bankovkách a minciach. Na porade sme to už len trochu „učesali“. Vychádzajúc z toho, že mena je symbolom štátnosti rovnako ako vlajka, hymna, štátny znak, jazyk, územie, a možno ešte väčším, prijali sme „filozofiu slovenskej meny“, ktorá sa verejnosti zapáčila, Roman Kaliský ma dokonca nazval „filozofom slovenskej meny“. Rozhodlo sa, že na slovenské bankovky sa dostanú najdôležitejšie osobnosti a obdobia slovenskej politickej a kultúrnej histórie.

Ďalej sme prijali záver, že sa využijú námety, ktoré mali byť na poslednej federálnej emisii za Slovensko (Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Pribina) a za Moravu (sv. Cyril a Metod) a k nim pridajú nové chýbajúce námety do počtu sedem. Tým sa zároveň vyriešila aj otázka, kto bude bankovky kresliť: akademický maliar Jozef Bubák, autor námetov, ktoré v poslednej federálnej súťaži obsadili druhé miesto. Šetril sa tým čas – a aj peniaze.

Určili sme rad siedmich slovenských bankoviek: 20, 50, 100, 200, 500, 1000 a 5000 slovenských korún.

Začali sme pri prvej historicky neanonymnej osobnosti, o ktorej sa dá tvrdiť, že bol Slovákom – pri Pribinovi. Isteže, mohli ísť až k Samovi do 7. storočia, či ku kráľovi Vanniovi do 1. storočia (mimochodom v roku 2021 uplynie dvetisíc rokov od jeho panovania nad našimi predkami), ale vo vzduchu už visel posmech: akíže to boli Slováci? A tak sa na najnižšiu bankovku dostal Pribina a na rub starodávna Nitra.

Na päťdesiatkorunáčku sa celkom prirodzene – i časovo – dostali sv. Cyril a Metod, vierozvestcovia, spolupatróni Európy. Na druhú stranu nakreslil Jozef Bubák sedem prvých staroslovenských písmen, ktoré k nám priniesli práve oni.

Keď som potom na Zelený štvrtok roku 1993 mal príležitosť byť na bohoslužbách a potom i na večeri s kardinálom Jozefom Tomkom vo Večnom meste, konkrétne v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, ten si poprezeral výtvarné návrhy na nové slovenské bankovky a pri pohľade na sv. Cyrila a Metoda akosi krútil hlavou, akoby ich nepoznával. Vtedy som mu povedal:

„Pán kardinál, sú to oni, nedávno som ich stretol pod Michalskou bránou, podobajú sa…”

Niektorí mali pocit, žeby bolo treba za každú cenu mať aspoň na jednej bankovke ženu. Lenže ktorú! Veď len hľadajme, milí čitatelia, dámu slovenských dejín a politiky, ktorá by mohla byť zaradená medzi Pribinu až Hlinku či Štefánika.

Išli sme teda na to inak. Významným, a to najmä obchodno-kultúrnym strediskom stredovekého Slovenska bola Levoča. Tu pôsobil v 15. – 16. storočí slávny rezbár Majster Pavol, autor najvyššieho dreveného gotického oltára na celom svete. Keďže jeho podoba je neznáma, stala sa ozdobou stokorunáčky žena – jeho Madona zo zadného levočského oltára v Kostole sv. Jakuba, naozajstný skvost. No a na druhú stranu mesto Levoča.

Na bankovku o hodnote päťsto korún – medzi Majstra Pavla a „osobnosť prelomu 19. a 20. storočia“ sa prirodzene dostal Ľudovít Štúr, vodca národného pohybu v rokoch meruôsmych 19. storočia. Bez ohľadu na to, že už bol aj na bankovkách Slovenského štátu, aj na červenej päťdesiatkorunáčke z federálnych čias. Jeho zástoj v slovenských dejinách si zaslúžil miesto aj v prvej sérii slovenských bankoviek. K Štúrovi logicky patrí Bratislava.

V druhej polovici 19. storočia a na prelome storočí malo Slovensko celý rad významných osobností politického i verejného života (napríklad prvý predseda Matice Štefan Moyses, Andrej Radlinský, Jozef Miloslav Hurban i jeho syn Vajanský, Milan Hodža), ktorí by prichádzali do úvahy. Návrh i definitívne rozhodnutie padlo napokon na „otca národa“ Andreja Hlinku. Ten svojou odvahou a činmi vyoral asi najhlbšiu brázdu v ťažkom období slovenských dejín, a za komunizmu bol až neuveriteľne zaznávaný.

Okrem toho bol „bankárom“, šéfom ružomberskej Ľudovej banky. Keď sa však toto rozhodnutie zverejnilo, prišiel na moju adresu viac-menej anonymný list, nabádajúci k tomu, aby sa Andrej Hlinka nedostal na slovenskú bankovku, lebo veď jeho meno niesli fašistické komandá – Hlinkova garda, Hlinka bol fašista! Anonymovi sa ťažko odpovedá.

Odhliadnuc od faktu, že Andrej Hlinka, ktorý umrel v auguste 1938, nikdy nebojoval proti iným národom, jednoducho a obetavo bránil len záujmy vlastného národa. Chcel z červeného Slovenska Slovensko biele, vyhlásil, že „nám nebude vládnuť ulica!“ A poznámka nijako nie na okraj: keby bol Hlinka „fašista“, vyšiel by v bratislavských Židovských novinách po jeho smrti nekrológ plný úcty? Na druhú stranu tisícky sa dostalo jeho pôsobisko, mesto Ružomberok. Zároveň mesto, kde vznikla prvá slovenská banka.

Ale s Andrejom Hlinkom sa to ešte neskončilo. Keď ma na jar roku 1994 parlament na návrh Mečiarovej vlády odvolával z postu viceguvernéra, predseda postkomunistickej Strany demokratickej ľavice (SDĽ) Peter Weiss (v súčasnosti veľvyslanec Slovenska v Prahe) ma označil za nekompetentného. A na otázku „prečo?“ odpovedal takto: „Veď si dal na tisíckorunáčku Hlinku!“ Zmohol som sa len na protiotázku: „A čo, mal som tam dať Saddáma Husajna?“

Na päťtisíckorunáčke dostal prednosť pred Alexandrom Dubčekom (na rokovaní predsedníctva vlády o slovenských peniazoch sa na adresu Dubčeka vyslovil predseda Vladimír Mečiar asi takto: „Toho ešte treba prehodnotiť!“) Milan Rastislav Štefánik. Muž, ktorý mal významný podiel na oslobodení Slovenska spod Uhorska a na vzniku Česko-Slovenska, a ktorý zahynul pri tragickom páde (zostrelení?) lietadla počas pristávania na ivanskom letisku v máji 1919. Skutočný tvorca česko-slovenskej štátnosti a ochranca Slovenska. Na rubovej strane bankovky je Bradlo.

Rad slovenských bankoviek doplnila napokon aj dvestokorunáčka s kňazom a našim prvým jazykovedcom Antonom Bernolákom, významným príslušníkom prvej slovenskej obrodzovacej generácie, na rube s Trnavou. V nej ustanovil Bernolák v roku 1972 Slovenské učené tovarišstvo, vlastne predchodcu všetkých slovenských inštitúcii. Do úvahy prichádzal aj Matej Bel, „Ozdoba Uhorska“. Pri rozhodovaní sme napokon brali do úvahy aj konfesný pomer medzi slovenskými katolíkmi a luteránmi.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč