„Slovenská republika zriaďuje emisnú banku. Podrobnosti ustanoví zákon“.

(V súčasnosti má tento článok tri odseky:

„(1) Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska môže v rámci svojej pôsobnosti vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom. (2) Najvyšším riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je Banková rada Národnej banky Slovenska. (3) Podrobnosti podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.“)

.

Takže bolo treba zákon.

Do trenčianskoteplickej vládnej vily som nazrel už rok predtým. Vtedajší predseda vlády Ján Čarnogurský ma tam prizval na rokovanie s „Nemcami“ o ich pomoci Slovensku. Na výsledky si nespomínam, len na cestu tam. Čarnogurský ma naložil do auta v Hliníku nad Hronom cestou z Banskej Bystrice z osláv SNP. (Pokiaľ ide o oslavy SNP, ja som zblízka zažil posledné „socialistické“, keď som bol v kategórii VIP „B“ po celý deň účastníkom „častovania a zábavy“, zatiaľ čo na dôležitejšiu kategóriu VIP „A“ pražilo slnko na tribúne v Banskej Bystrici. V „béčku“ sedel aj dovtedy jediný česko-slovenský kozmonaut Vladimír Remek a jeho sovietsky kolega Alexej Alexandrovič Gubarev.

A takmer z toho bol medzinárodný škandál; sovietskemu generálovi som nahlas oznámil, že príchod vojsk piatich štátov v auguste 1968 bol okupáciou. Gaštany z ohňa potom ťahal vtedy banskobystrický mestský funkcionár, dnes predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Pavol Sečkár.) Cestou do Trenčianskych Teplíc sa Čarnogurský zastavil pri lesíku medzi Žarnovicou a Novou Baňou. Pán predseda vlády si potreboval odľahčiť, lebo v spomenutom Hliníku bol z jeho návštevy neorganizovaný chaos a musel si raz a možno aj dva razy pripiť „na Slovensko!“ V Hliníku vždy žili dobrí Slováci.

Septembrové rokovania o návrhu zákona o slovenskej emisnej banke viedol predseda vlády Vladimír Mečiar. Návrh pripravila skupina v zložení Vladislav Bachár, Jozef Kollár a Milan Zelinka. Predlohou im bol zákon o nemeckej Bundesbanke, a samozrejme, aj platný zákon o ŠBČS. Na rokovaní boli prítomní predkladatelia a ďalej politici aj odborníci ako Michal Kováč, Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch, Sergej Kozlík, Július Tóth, Vladimír Masár a ja.

V nedeľu 27. septembra 1992, presne o tretej popoludní objednal Vladimír Mečiar pre všetkých prítomných koňak a pripil na meno novej slovenskej meny, na slovenskú korunu. V tej chvíli sa totiž všetci prítomní mali vyjadriť k názvu meny. Ja som ako prvý skraja navrhol „slovenský dukát“. Dukát bol predsa najslávnejším peniazom, stáročia razeným na Slovensku, v Kremnici, a žiadaným v celej Európe. Keďže návrh nikto nepodporil, stiahol som ho.

(Je zaujímavé, že o niekoľko dní na to som kupoval melóny cestou z Bratislavy za Sereďou, a v dobrej nálade mi predavač melónov prezradil, že on vie, že kto bol  za „slovenský dukát“, a aj on je zaň tiež.) Netrval som na svojom aj preto, že pre menovú úniu s Českom, o ktorej sa vtedy myslelo, že potrvá dlhší čas, je výhodnejšie, ak budú mať obe meny (teda slovenská i česká) korunový základ.

Mečiarova pomocníčka Anna Nagyová prikázala priniesť toľko pohárov s povestnou „kábéeškou“, koľko bolo prítomných chlapov. A keďže Michalovi Kováčovi posunul svoj koňak abstinujúci predseda vlády, a mne svoj pohárik posunul na spôsob predsedu vlády (v živote neabstinujúci) minister financií Július Tóth, tak som zdupľoval oslavu prichádzajúcej slovenskej koruny vedno s budúcim prezidentom Kováčom.

Parlament schválil návrh zákona 18. novembra 1992 s účinnosťou od 1. januára 1993 pod číslom 556. Pred názvom Slovenská národná banka, totožným s Karvašovou bankou (v skratke SNB, istý čas táto skratka patrila Sboru národnej bezpečnosti, teda žandárom) dostal prednosť názov Národná banka Slovenska (NBS), čo viacej symbolizuje priestorovosť a „štátnosť“ tejto banky. Darmo, nielen slovenčinári nechápavo krútili hlavami: „Ak Česi môžu mať Českú národnú banku, prečo nemôžu mať Slováci Slovenskú národnú banku?“

Do zákona sa dostal aj paragraf o štátnom bankovom dozore popri paragrafe o bankovom dohľade, čo je prinajmenšom duplicita. Ako sa to stalo? Po návšteve predsedu vlády a ministra financií v Nemecku, kde sa podľa novinových správ presúvali na ozbrojenom transportéri, presadili títo dvaja muži zaradenie paragrafu o štátnom dozore, ktorý sa však našťastie neuplatňoval.

Parlament rozhodol, že členov bankovej rady bude osem a že guvernéra a viceguvernérov menuje prezident na návrh vlády a po odsúhlasení parlamentom. No na konci roku 1992 bola prvá banková rada kreovaná inak.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč