Chvíľami som sedel v tráve na Hostihore a podpisoval knihu Národ bez peňazí. O niekoľko dní, v auguste, ma potom v mojej neprítomnosti zvolili za člena Výboru a Predsedníctva Matice slovenskej. Dozvedel som sa o tom z novín.

Keď sme zistili, že na bratislavskom Župnom námestí sa oslavuje schválenie deklarácie o zvrchovanosti, radosti a šampanského bolo toľko, že kvapkalo z plafónov matičnej budovy. A Vašek Havel to neuniesol. Odišiel z Hradčian podobne, ako v októbri roku 1938 reagoval na slovenskú autonómiu Edvard Beneš.

Ony tie Hradčany vždy reagovali na slovenské pohyby smerom hore a dopredu a vždy robili všetko pre spomalenie slovenského napredovania. Ktovie, či tam niekde nevykvasila aj myšlienka na prekazenie pristátia dvojplošníka talianskej výroby značky Caproni na palube s Milanom Rastislavom Štefánikom 4. mája 1919 v Ivanke pri Bratislave. Veď si len domyslíme, ako by sa vyvíjali udalosti v roku 1938 a 1939 u nás i v Európe, keby Štefánik, francúzsky generál a náš viceprezident žil. Bol by mal iba 58 či 59 rokov. Ktovie a kto povie…?

Večer 17. júla 1992 horela na Krahuliach v strede Európy prvá „vatra zvrchovanosti“ a Ľudovít Černák prečítal vlastný text, ktorý označil za pozdrav od Mečiara. Ten tam nebol, bola tam však jeho mama, ktorá sa skamarátila s mojím príbuzenstvom. A „mladistvý“ Žigo Pálffy sa domáhal tanca s mojou dcérou Luciou. Tá nechcela, lebo sa jej nepáčil Žigov účes. Vo funkcii otca som ho oslovil: „Ty si kto?“ Keď som počul, že hokejista Pálffy, siahol som mu na pravý biceps a tanec som Lucke odporučil. Ani tak nechcela.

Aj prijatie slovenskej ústavy som oslavoval ešte stále ako poradca ministra financií. Ako vieme, ústavu slávnostne podpísali Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič 1. septembra 1992, a dnes je ten deň štátnym sviatkom. Patril som vtedy ku skupine, ktorá chcela, aby sa tento akt udial až 19. septembra, vo výročný deň vyhlásenia slovenskej neodvislosti na Maďarsku Ľudovítom Štúrom z chrbta bieleho koňa na Myjave 19. septembra 1848. Mohol to byť vskutku slovenský Deň nezávislosti ako hrom. Spojila by sa v ňom slovenská prítomnosť s minulosťou tak mocne, že by pretrvala do budúcnosti. Najdôležitejší slovenský štátny sviatok by tak nebol cez školské prázdniny, ale v devätnástom septembrovom dni! Nie, my Slováci sme sa nenaučili spoznať význam symbolov.

Zápas o nový štát, o rozdelenie Česko-Slovenska, vyvrcholil v pražskom Federálnom zhromaždení pri hlasovaní o ústavnom zákone o rozdelení federácie. Zo slovenských poslancov „za“ nezahlasovali slovenskí Maďari: „Nás sa to netýka!“ Proti boli všetci kádeháci – podľa svedectva Matúša Kučeru jeden z nich, Ivan Šimko, budúci slovenský minister(!) po odhlasovaní rozdelenia štátu behal po parlamente a vykrikoval: „To je Mníchov, to je zrada, vešať vás budeme!“ (Len na okraj, tomuto Šimkovi bol príbuzným povstalecký generál Rudolf Viest.)

Slovenské bankovníctvo nemalo v týchto zlomových časoch na čele najvyššieho šéfa. Do konca mája 1992 bol viceguvernérom ŠBČS – ústredia pre Slovensko – Egon Hlavatý.  Po ňom ku koncu pôsobenia vo funkcii podpredsedu slovenskej vlády vymenoval prezident Václav Havel do tejto funkcie Antona Vavra, ten však po voľbách, po jednom či dvoch dňoch úradovania na Štúrovej ulici, konkrétne 15. júna z funkcie odstúpil. Čas bežal, ba utekal. V Ústave Slovenskej republiky bol článok 56:

„Slovenská republika zriaďuje emisnú banku. Podrobnosti ustanoví zákon“, len práce na zákone a na príprave slovenskej centrálnej banky nebežali tak, ako mali, teda s plným stavom mužstva na čele s veliteľom.

.

A „za dvermi“ bol 1. január 1993. Miesto viceguvernéra ŠBČS pre Slovenskú republiku bolo voľné, ale aj jedno z troch „slovenských“ miest v sedemčlennej Bankovej rade ŠBČS bolo neobsadené. Tento stav v čase, keď v Česku vrcholili praktické prípravné práce na oddelenie meny, nebol priaznivý.

Z niektorých rozhovorov Egona Hlavatého, napríklad v denníku Práca z 2. apríla 1993, sa dá usúdiť, že už začiatkom decembra 1990 sa v Česku začali konkrétne práce na rozdelení federácie, do ktorých sa aktívne zapájali aj federálni, prakticky českí bankári (napríklad Josef Kerouš, vtedajší viceguvernér ŠBČS, poverený riadením českého ústredia), čo sa zrejme nemohlo diať bez vedomia guvernéra ŠBČS Josefa Tošovského.

Začali sa napríklad už vtedy pripravovať kolky na oddelenie českej meny, čo neskôr potvrdil aj Josef Tošovský. Podľa Egona Hlavatého sa „príprava menovej odluky z českej strany realizovala v dvoch smeroch. Na jednej strane išlo o všestrannú organizačnú, technickú a kádrovú prípravu oddelenia“ a na druhej strane „českí funkcionári banky v tom čase cestovali po Európe, navštevovali ústredné banky mnohých krajín“, čo Slováci nemohli, „slovenskej strane sa zamedzil prístup k informáciám, čím sa pre Českú republiku vytvorili nielen priaznivejšie podmienky na rozdelenie meny a štátu, ale aj jej lepšia východisková pozícia na rokovaniach so Slovenskom o rozdelení federácie.“

Zámer brániť kontaktom slovenských predstaviteľov so zahraničím sa oficiálne odôvodňoval tým, že slovenské ústredie nie je legislatívno-právne kompetentné rokovať s ústrednými bankami a medzinárodnými finančnými inštitúciami. Pretože to bolo v pôsobnosti federálneho ústredia. V tom však sedeli takmer výlučne len Česi.

Vtedajšia slovenská vláda pod vedením Jána Čarnogurského akoby s rozdelením štátu nepočítala. Sem-tam odzneli Čarnogurského vyhlásenia o „samostatnej stoličke a hviezdičke na vlajke Európy“, ale prakticky sa vôbec nič, čo i len na alternatívu rozdelenia štátu a meny nechystalo. Jediným dokumentom, o ktorom ťažko hovoriť, že bol prípravou na oddelenie, lebo v ňom skôr išlo o zbieranie argumentov, prečo sa nerozdeliť, bol Vavrov „katastrofálny“ scenár z roku 1991. Tím pod vedením Antona Vavra v ňom vyčíslil negatívne dopady rozdelenia spoločného štátu na 15 miliárd korún s evidentnou snahou zamedziť tomu.

Po voľbách v júni 1992 sa veci rýchlo pohli dopredu. Pokiaľ ide o šéfa slovenského bankovníctva okolností sa zbehli tak, ako sa zbehli. Dostal som ponuku stať sa viceguvernérom ŠBČS a vo funkcii šéfa slovenského bankovníctva pracovať na zriadení slovenskej emisnej banky a slovenskej meny.

Výzva, aj prekvapenie, a aj pocta, možno naplnenie životného poslania: zobrať do vlastných rúk vec slovenskej meny a docieliť to, o čom som sníval, ale aj hovoril a písal. A tak v čase, keď mnohí mysleli len na vlastnú budúcnosť, privatizovali a inak sa zabezpečovali, vekslovali, špekulovali, bohatli, ja som dostal neopakovateľnú šancu byť pri zakladaní druhej slovenskej centrálnej banky a druhom vzniku slovenskej meny v histórii.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč