Životopisy svätých: Svätý Polykarp, biskup a mučeník

Bratislava 28. augusta 2016 (HSP/Foto:wikipédia)

V prvom storočí kresťanstva žil muž, ktorý ostatných kresťanov svätosťou svojou tak prevyšoval, ako v obci veža nad ostatné stavania sa vypína. Ten muž bol svätý Polykarp.

Medzi siedmimi biskupmi alebo predstavenými obcí kresťanských v malej Ázii bol svätý Polykarp len jediný, o ktorom Spasiteľ v tajnom zjavení vydáva to najkrajšie svedectvo. Hovorí totiž o ňom, že aj keď je chudobný, je bohatý na cnosti a milosti, a že mu bude daná koruna života. Svätý Polykarp bol žiakom svätého Jána, od ktorého bol vysvätený roku 96 za biskupa Smyrnenského.

Kresťania jeho obce ho milovali nad mieru a ich úcta ich k nemu šla tak ďaleko, že si to za najväčšie šťastie pokladali, keď mu mohli čo i len obuv s nôh vyzuť a pri tom tela jeho sa dotknúť. Svätý Polykarp s najväčšou horlivosťou bdel nad čistotou viery, každé odchýlenie sa od učenia Ježišovho a apoštolov bolo mu najväčšou ohavnosťou. Neúnavne pracoval na obrátení židov a pohanov, a v skutku veľmi mnohých obrátil na kresťanskú vieru, lebo jeho kázanie bolo rýdze Božie slovo, ktoré hlboko do sŕdc neveriacich vnikalo a bludy a temnosti zapudilo.

Svätý Polykarp už bol veľmi staručký, keď roku 166 vypuklo tuhé prenasledovanie kresťanov v Ázii. Pohania zvlášť žiadali, aby bol Polykarp  pred stĺp, lebo ako tvrdili, on je tomu na príčine, že toľko ľudí na kresťanskú vieru prestupuje. Polykarp chcel síce v meste ostať, ale napokon sa podvolil žiadosti veriacich, ktorí ho prosili, aby mesto opustil a odobral sa na vidiecke sídlo, neďaleko od mesta ležiace, a tam sa modlil vo dne i v noci za všetkých kresťanov na zemi. Tu sa mu raz zazdalo, ako keby poduška, na ktorú sklonil svoju hlavu, sa chytila plamom, na čo predpovedal, že bude zaživa spálený plameňom.

Pohania po ňom bedlivo pátrali a napokon ho našli po troch dňoch. Keď sa pohanskí vojaci približovali k jeho bydlisku, Polykarp ešte mohol bočným dvorcom utiecť, on to však neurobil, ale povedal: “nech sa stane vôľa Pána”. Išiel na to vojakom v ústrety, dal im predložiť pokrmu a nápoja a prosil ich, aby sa mu dovolili pomodliť. Modlil sa ešte celé dve hodiny, za všetkých známych, za dobrých i za zlých a za celú cirkev. Na seba myslel najmenej. Mnohí z vojakov vidiac modliť sa svätého, ľutovali, že sa dali nahovoriť na jeho zajatie.

Po skončenej modlitbe vojaci posadili Polykarpa na osla a viedli ho k mestu. Na ceste sa stretli s Herodesom, ktorý s otcom odhodlane kráčal, vedený k štadiónu. Amfiteáter bol veľký, obyčajne do kruhu stavaný, divadlo bez strechy, kde sa dostihy vydržiavali, zápasy ľudí i zvierat odohrávali a kde svätí mučeníci boli mučení. Tu ich naťahovali na škripce, pálili, stínali. Celý priestor tohto divadla posypaný bol pieskom, na prostriedku stála socha modly a okolo nej sedeli na sedadlách pohanské vrchnosti. Keď Polykarp do amfiteátra vchádzal, ozval sa nad ním hlas z neba: „Len smelo a neústupne, Polykarp.“ Tento hlas počuli prítomní kresťnia. Keď ho doviedli pred miestodržiteľa, tento mu povedal: „Potup Krista a prepustím ťa.“

Na čo svätý odpovedal: “Šesťaosemdesiat rokov slúžim Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil?“

Sudca rozhorčený jeho slovami, mu hrozil: „Dám ťa dravým zverom predhodiť, ak sa ináč nerozmyslíš!“

Keď sa Svätý Polykarp viezol na voze, dvaja miestodržiteľovi úradníci pojali starca na voz a nahovárali ho, aby sa zriekol Krista, a tak si zachoval život, on z počiatku neodpovedal na ich reči, keď však i naďalej dorážali na neho, riekol konečne: „Neučiním to, čo mi radíte.“

Na čo sa títo tvrdými slovami oborili na neho a zhodili ho z voza tak, že si nohu poranil. On však, akoby sa mu nič nebolo stalo, povedal: „Daj ich vypustiť,“ odvetil mu svätý, „môj dobrý úmysel na zlý zmeniť nemôže!”

„Ak nepopustíš, dám ťa hodiť do ohňa, tam skrotneš!“, hrozil mu miestodržiteľ.

Svätý mu však pokojne odvetil: „Hrozíš mi ohňom, ktorý len na chvíľu horí a potom zhasne, poznáš však ten večný oheň, ktorý je pre bezbožníkov prichystaný? Čo však čakáš? Rob, čo sa ti ľúbi.“

Zástup pohanov a Židov, ktorí zvlášť nenávideli svätého, vidiac, že Polykarp neustále Krista vyznáva, žiadali, aby bol zaživa spálený. Sudca vyhovel ich žiadosti a odsúdil Polykarpa na smrť skrze oheň. Židia a pohania sa ponáhľali ihneď drevo na hranicu znášať. Keď hranica hotová bola, svätý zložil so seba pás a vrchné rúcho, vyzul si obuv, dal si trpezlivo ruky za chrbtom zviazať, vystúpil na hranicu a pozdvihnúc oči k nebesám, modlil sa: „Bože, Pane všemohúci, Otče milého a požehnaného Syna, Ježiša Krista, skrze ktorého sme obdržali milosť, že Teba známe, Bože anjelov a síl každého stvorenia a všetkého pokolenia spravodlivých, ktorí sú pred tvárou Tvojou: velebím Teba, že si ma hodného učinil tohto dňa a tejto hodiny, kde k počtu mučeníkov Tvojich mám pripočítaný byť a že sa mi dostalo šťastia, podiel mať na kalichu Pomazaného Tvojho, Preto žehnám a blahorečím Tebe, o Bože môj! skrze večného Ježiša Krista, premilého Syna Tvojho, ktorý v jednote Ducha svätého s Tebou kraľuje teraz  i vždycky, až na veky vekov. Amen.“

Sotva skončil svätý reč svoju, zapálili hranicu. Tu sa však udial zázrak podivuhodný. Plameň, do výšky šľahajúci, klenul sa ako oblúk okolo tela svätého, ako plachta vetrom nadutá, on však stál uprostred ohňa bez toho, žeby sa ho plameň bol dotkol. Telo jeho ale vyzeralo ako striebro alebo zlato, v ohni žeravé, pri tom šírila sa ľúbezná vôňa, ako keď sa tymián alebo vzácne korenie páli. Keďže sa oheň svätého nedotýkal, rozkázal sudca katovi, aby ho kopijou prebodol, na čo z tela jeho taký prameň krvi vytryskol, že ním plameň uhasený bol. Kresťania by radi boli mŕtvolu Polykarpa zachránili z ohňa, ale pohania a Židia zo závisti nahovorili miestodržiteľa, aby ju dočista dal spáliť, veriaci teda len neskôr zobrali spálené kosti, a majúc ich za drahocennejšie nad zlato a drahokamy, zložili ich na slušnom mieste, aby tam výročný deň jeho mučeníctva slávili. V meste Smyrne však stojí až po dnes malá kaplnka, v ktorej nachádza sa hrob sv. Polykarpa.

„Šesťaosemdesiat rokov som slúžil Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil ?“ Slová tieto vpísané by mali byť ohnivým písmom do srdca každého kresťana. Kresťanský čitateľ! Boh ti nič zlého neučinil. Alebo povedz, čo ti učinil zlého? „Ľud môj, čo som ti učinil? a čím som ťa obťažoval? vydaj svedectvo proti mne.“ Takto sa ťa pýta sám Pán. Čo Mu odpovieš ? Tvoje svedomie ti samo hovorí, že ti Boh nikdy nič zlého neučinil, ba že ti nesčíselné dobrodenia jak na tele, tak i na duši preukázal. Ako ho teda môžeš tak často a tak veľmi urážať ? Keby si mal človeka, ktorému si mnoho dobrého preukázal, tento však, zabudnúc na tvoje dobrodenie, urážal by ťa bez prestania, to by si sa bez pochyby ponosoval: “Ako som si to od tohto človeka zaslúžil ? Toľko dobrého som mu urobil, a on mi dobré odpláca zlým. Či to nie je neslýchaná nevďačnosť ?“ Avšak povedz: ako si toto Boh od teba zaslúžil? Či ti on menej dobrého preukázal, ako ty onému človeku, na ktorého sa ponosuješ? No hanbi sa pred dobrotivým Bohom a oplakávaj svoju nevďačnosť, ktorú si mu dosiaľ preukazoval, chráň sa však, aby si sa jej vinným nestal. Neurážaj do budúcna najväčšieho dobrodinca svojho, ale chváľ a zvelebuj ho, a ak popudzuje ťa zlý duch, aby si ho urazil hriechom, odpovedaj mu: „ Toľké časy slúžim Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil !“