Životopisy svätých: Svätý Felix z Noly, kňaz a vyznávač

Taliansko 12. júna 2016 (HSP/Foto: wikipedia)

V Nole, v krásnom meste utešenej Kampánie, asi dve míle od Neapolu, žil na začiatku tretieho storočia starý, v službách vojenských zošedivelý muž, menom Hermias, ktorý dlhé roky slúžil v Sýrii a potom, odhodiac krvavý meč, na svojom dosť rozsiahlom statku hospodáril. Mal dvoch synov, jeden z nich, hnaný vojenským duchom, nasledoval cisárske orly, druhý, ktorého meno bolo Felix, bol zasa preniknutý citom zbožnosti a venoval sa práporom Krista, kráľa kráľov

Keď mu smrť odňala otca, rozdelil Felix všetky statky medzi chudobných a vstúpil do služby Cirkvi. Už ako mladík zastával lektorskú službu, čo predstavovalo veriacim pri Božích službách čítať sväté písma apoštolov a starať sa o posvätné knihy. Staručký biskup Maximus ho neskôr vysvätil za kňaza a pre jeho nevinnosť a zbožnosť ho mal rád ako svojho syna a ustanovil ho za svojho nástupcu v biskupskom úrade. V roku 250, za cisára Decia, vypuklo ukrutné prenasledovanie kresťanov. Felix prosil s plačom staručkého biskupa, aby sa vyhol búrke, zachoval svoju, pre celú obec vzácnu, hlavu a skryl sa v blízkych horách. A tak, hoci nerád, odhodlal sa ctihodný starec zadosťučiniť všestranným prosbám.

Felix ale ostal na mieste a prevzal v tých ťažkých časoch správu nolánskej cirkvi. Zlostní  služobníci falošných bohov sa dozvedeli o biskupovom úteku a jeho nástupcu vydali súdu. Rozličnými mukami nútili Felixa obetovať bohom a zradiť sídlo biskupa Maxima. Felix však vytrval a ostal neohrozeným a verným svojej svätej viere a svojmu biskupovi až ho napokon strýzneného vhodili do žalára. Spánok, najväčšia blaženosť človeka na zemi, zostúpil na skrvácaného Felixa, uvoľnil jeho stiahnuté údy, uľavil bolesti a občerstvil ho blaženými snami. Tu v žalári sa mu v noci ukázal anjel a povedal, aby ho nasledoval. Ihneď odpadli putá z jeho rúk a nôh, dvere sa otvorili a svätý Felix vyšiel bez všetkej prekážky von zo žalára a prešiel po neznámych cestách práve na to miesto, kde svätý starec Maximus blízko smrti ležal. Felix ho hneď poznal a obsypal ho bozkami, avšak zhliadol, že už je studený a bez reči, a aj jeho dych bol už krátky. Chcel chorému niečo na posilnenie podať, ale kde tu vziať trochu vina, alebo aspoň vody? Hľadal a modlil sa a konečne s nevýslovnou bolesťou pozdvihol svoje oči k nebesiam, a zbadal nad svojou hlavou visieť hrozno. Ihneď ho utrhol a vpustil šťavu do úst umierajúceho starca, ktorý zas k sebe prišiel a Felix ho mohol na svojich pleciach do Noly odniesť a istej ctihodnej žene do opatery odovzdať.

Onedlho, keď sa utíšila búrka prenasledovania, Felix opäť zhromaždil obec okolo seba, vyučoval a vysluhoval prostriedky spasenia. To ticho však bolo len zdanlivé, lebo čoskoro sa zdvihol víchor, ktorý chcel svojím prúdom všetok kresťanský život v Nole vykynožiť. Pohanské čaty sa zbehli pred sídlom kňaza, vrazili s divým revom do vnútra, no Felixa nenašli. Hľadali ho na všetky strany, kým on len stál na verejnom námestí medzi veriacimi. Azda bol zakalený zrak pohanov, alebo jeho postava sa tak premenila, dosť na tom, nepoznali ho. Jede pohan sa dokonca pýtal jeho samého, či nevidel niekde kňaza Felixa. Felix odpovedal: „Vidieť som ho nevidel“,  a stratil sa v dave ľudu, hľadajúc miesta, kde by sa mohol skryť. Už počul za sebou krik prenasledovateľov, už cítil, že nie sú ďaleko za ním, a ukryl sa chytro do diery starého múru. „Som tu v bezpečí pred skúmavým okom protivníkov?“, myslel si a dodal: „Nech sa stane svätá vôľa Božia!“,  Tu vyšli zo škáry zosutého kamenia dva veľké pavúky a v okamihu zaplietli dieru, kde stál Felix, od vrchu do spodku hustou pavučinou. Za chvíľu prišli pohanskí prenasledovatelia, prehľadali všetky kúty, ale Felixa nenašli. „Za touto starou pavučinou“, domnievali sa zaslepenci, „určite nebude“.

O pár mesiacov na to sa zdržoval v starej studni bez toho, žeby niekto vedel, kde sa podel. Len jedna stará ženička mu každý večer nosila kúsok chleba, nevediac však, že by to bol Felix. Konečne zasvietilo nad nolanskými kresťanmi slnce želaného pokoja a v jeho svetle sa zjavil aj Felix k nevysloviteľnej radosti kresťanov. Staručký Maximus už zomrel a Felix ho mal na biskupskej stolici nasledovať, avšak on sa zdráhal stále naplniť jednohlasnú žiadosť nolanských veriacich a obrátil ich pozornosť na druhého staršieho kňaza. Sám však slúžil ako jednoduchý kňaz verne až do smrti svojmu Pánu Bohu.

Počas prenasledovania prišli mnohí kresťania o svoj majetok a požadovali ho v čas pokoja právnou cestou naspäť. Felix však nie. Podľa rady Spasiteľa svojho nechcel sa zaujímať o časné statky.  Z celého majetku mu ostal len domček s malou záhradkou, k tomuto vzal do prenájmu niekoľko honov zeme a obrábal v pokoji záhradu a pole vlastnými rukami, z potu svojej tváre jedol svoj chlieb, až kým sa nezaľúbilo Pánu, povolať ho do svojej záhrady, v ktorej kvitne strom života večného a zreje ovocie spasenia. Usnul v Pánovi r. 256, zanechajúc po sebe požehnanie široko v okolí nolanskom.

Nolanskí veriaci nolanskí pochovali ctihodnú mŕtvolu na šírom poli, postavili mu pomník z červeného mramoru a napísali naň: “Tu spočíva muž Boží.“

Bodaj by sa tieto slová skveli niekedy v pravde aj na našom hrobe! Svätý Felix vo všetkých nebezpečiach skladal svoju dôveru v Boha a nikdy sa nesklamal. Na jeho tichú modlitbu ukázal mu Pán na tŕňovom kriaku hrozno. Možno z tŕnia oberať hrozno? Áno! Kde je bieda najväčšia, tam je pomoc Božia najbližšia. Drahý čitateľu! Pohliadni skúmavým okom na svoj život a na prežité časy, či sme často neboli sužovaní tu tam, takto alebo inak, mnohokrát v takej miere, že sa nám každá pomoc zdala byť nemožnou, a predsa nám ju Pán Boh poslal v čase najvyššom a vhodnom… Slabá pavučina ochránila svätého Felixa pred rukami nepriateľov. Podivné sú prostriedky a cesty, ktorými Pán chráni svojich sluhov pred nebezpečím. Koho On ochraňuje, tomu je aj pavučina pevným múrom, koho nechráni, tomu aj pevný múr je slabou pavučinou. Skladaj preto, drahý kresťan, nádej svoju v Bohu vždy a v každej veci, ktorá ťa stretne , či je dobrá alebo zlá, a aby si konal dobré a znášal trpezlivo zlé, zvolaj vždy úprimne zo srdca: „Pane, ponáhľaj sa mi k pomoci“,  lebo požehnaný je ten muž, ktorý sa spolieha na Pána a jeho nádejou je Pán!

Karol Jerguš