Životopisy svätých: Svätá Veronika, panna

Slovensko 5. júna 2016 (HSP/Foto:wikipedia)

Boh nehľadí na osobu, ale prijíma svojich služobníkov zo všetkých stavov, a často si vyvolí, ako vraví apoštol, slabých, aby zahanbil silných, a ako spievala Bohorodička, pyšných zvrháva z trónov a povyšuje ponížených. Toto nám dokazujú príklady Svätých a zvlášť príklad Svätej Veroniky.

Neďaleko mesta Milána, tam, kde niekedy slávny biskup, sv. Ambróz žil a účinkoval, leží dedinka Binasco. Tu sa narodila sv. Veronika. Jej rodičia boli chudobní remeselníci, ktorí sa však skveli Bohu milými cnosťami. Zvlášť jej otec bol nad mieru statočný, klamstvo mu bolo hriechom najviac nenávideným. Keď niečo predával, vždy kupcovi, bez toho, žeby sa ho bol pýtal, úprimne vyznal, aké chyby má jeho tovar. Často sa stávalo, že v celom dome nemali čo jesť, no Veronika sa vtedy nikdy neponosovala. Najviac ak povedala: “Dnes nám Pán opäť na celý deň ustanovil prísny pôst.“

Tak chudobní rodičia v tom čase dieťa do školy posielať nemohli. A tak sa Veronika nemohla naučiť ani čítať ani písať, ale pri tom vedela Bohu slúžiť s celým svojím srdcom. Tomu sa naučila z najkrajšieho príkladu svojich nábožných rodičov, a preto modliť sa bolo jej najmilšou zábavou. S modlitbou a pobožnosťou spojovala i najväčšou pracovitosť, vyhýbala sa lenivosti, počúvala rodičov a predstavených i v tých najmenších veciach. So svojim kamarátkami žila vždy svorne, kde len mohla, preukazovala im dobré a seba vždy považovala za najmenšiu a najposlednejšiu medzi nimi. Jej myšlienky boli smerované stále k Bohu, na ktorého nezabúdala ani uprostred práce a medzi ľud’mi. Najmilšie jej bolo, keď sa od rodičov alebo od známych mohla utiahnuť, ak ale prišla medzi ľudí, bola vždy veselej mysli a dobrého rozmaru. Keď sa mnohokrát stávalo, že sa jej oči slzami zalievali, boli to slzy vrúcnej modlitby.

Láska k samote bola príčinou, že si Veronika zaumienila vstúpiť do kláštora. Už v jedenástom roku roku svojho života sa chcela s týmto svetom rozlúčiť a stať sa rehoľníčkou. Nevedela však ani čítať, ani písať, a preto nemohla tento svoj úmysel zrealizovať. Nezúfala si však pri tom. Myslela si, že pevná vôľa všetko zdolá, ak  ju podporuje Božia milosť, a odhodlala sa aj bez pomoci učiteľa naučiť sa písať a čítať. Ale keďže vo dne musela pracovať, vynaložila časť noci k učeniu sa. Spočiatku jej to išlo veľmi ťažko a robila len nepatrné pokroky, avšak Panna Mária, ktorú detinskou láskou vzývala a ctila, ju potešovala a dodávala jej vnútorným vnuknutím a napomínaním chuti. Raz sa jej zjavila a prehovorila k nej: “Uspokoj sa a nerob si toľko starostí, dosť, keď sa len tri písmená naučíš. Prvé písmeno je čistota srdca, ktorá spočíva v tom, aby sme Boha nadovšetko milovali a tiež stvorenia len v ňom a pre neho milovali. Druhé písmeno je trpezlivosť, aby sme nikdy nereptali a vidiac chyby blížneho, osobou jeho preto neopovrhovali, ale s ním trpezlivosť mali, krehkosti jeho znášali a zaň sa modlili. Tretie písmeno toľko znamená, aby sme každý deň o umučení Kristovom rozjímali.“

Konečne po trojročnej príprave sv. Veronika bola prijatá do kláštora Augustíniánok u sv. Marty v Miláne. Tu strávila život skrytý a svätý, odumrúc úplne svetu. Žila jedine pre Ježiša Krista, ktorému sa celkom venovala. Odrieknuc sa vlastnej vôle, poslušná ako dobré dieťa, so všetkým spokojná, čo Boh na ňu dopustil, dala sa bez váhania viesť svojimi predstavenými. Za celý svet by nebola vzala iného pokrmu, než chleba a iného nápoja, než čistej vody. Najväčšou jej radosťou bolo slúžiť druhým mníškam. Pán však, aby skúsil služobnicu svoju, dopustil na ňu ťažkú chorobu. Celé tri roky trpela neustále bolesťami, a akokoľvek ju jej družky prosili, aby brala ohľad na svoje nalomené zdravie, predsa na vlas zachovávala rehoľné pravidlá, hovoriac: “Musím pracovať, kým mám čas.“ Jej srdce bolo stále spojené s Bohom v modlitbe, jej reči vždy pravdivé a preto aj plné povzbudenia, tak že nimi aj najzaťatejších hriešnikov pohla.

Napokon dosiahla, po čom ustavične túžila, a spojila sa na večnosť so Spasiteľom. Jej svätá duša opustila panenskú schránku v r. 1497, v hodinu od nej predpovedanú, vo veku 52 rokov. Boh oslávil svoju služobnicu zázrakmi a pápež Benedikt XVI. dal vpísať jej meno do radu božích svätých. Sv. Veronika vo svojich prácach, namáhaniach a túžbach hľadala útočište v modlitbe. A práve v pobožnej modlitbe spočíva zázračná sila.

Dobre hovorí preto sv. Bonaventura: “Nesmierna je moc modlitby, ona nám môže zaobstarať všetko osožné a odstrániť od nás všetko škodné. Lebo ak chceš trpezlivo znášať neresti svojho života, odovzdaj sa modlitbe! Ak chceš premôcť pokušenia a všetko, čo ti v dobrom zavadzia, odovzdaj sa modlitbe. Ak chceš prekonať svoje zlé sklony, odovzdaj sa modlitbe. Ak sa chceš vyhnúť úkladom satana, odovzdaj sa modlitbe. Ak chceš radostne v Božích službách žiť a spokojne cestami cnosti stúpať, oddaj sa modlitbe. Ak chceš zosilnieť v duševnom živote a pozbaviť sa žiadostí telesných, oddaj sa modlitbe. Ak chceš napokon dušu svoju naplniť dobrými, svätými myšlienkami a túžbami, oddaj sa modlitbe.

Svätá Veronika prejavovala zázračnú horlivosť v službe Božej aj počas svojej tri roky trvajúcej choroby! Keď ju jej spolusestry napomínali, aby šetrila svojho zdravia, odpovedala im: “Musím pracovať, kým mám čas, dovoľte len, aby som čas svoj venovala Bohu.” Tak aj ty, drahý čitateľu, využi čas, ktorý ti Pán ešte prežiť dá dopustí, a nedaj mu bez úžitku pre teba uplynúť. Naše dni letia rýchlo ako strela. Počet hodín určených k nášmu žitiu nikto nemôže prekročiť a zmrhanú minútu nikto nemôže povolať k novému zážitku. Môže teda byť pre nás vážnejšej veci, než použiť pominuteľné okamihy k večnosti? Čokoľvek stratíme, dá sa vynahradiť, len naše stratené hodiny života sú stratené na večnosť. Rýchlo plynúce dni života sú dni sejby pre večnosť, a čo sejeme v tých dňoch, z toho budeme žať vo večnosti.

Karol Jerguš