Životopisy svätých: Simeon

Bratislava 21. februára 2016 (HSP/Foto:Wikipedia)

Prinášame vám životopisy svätých, ktoré vyšli pravdepodobne niekedy na začiatku 20-teho storočia. Kniha napísaná v starej slovenčine, z ktorej čerpáme, a jednotlivé životopisy svätých prepisujeme do súčasného jazyka, nemá uvedeného vydavateľa ani rok vydania. Nemohli sme preto zistiť komu patria autorské práva a požiadať o súhlas na opätovné zverejnenie textov. Veríme však, že autor tejto knihy by rád udelil súhlas na publikovanie týchto životopisov na povzbudenie dnešných kresťanov, ktorí často strácajú nádej vidiac dnešný svet. Budeme sa snažiť priniesť vám každú nedeľu jeden príbeh –  dnes je to príbeh svätého Simeona. Ponorte sa do dramatického príbehu tohto svätca a čerpajte silu z jeho nezlomnej viery

Svätý Simeon bol blízkym príbuzným Ježiša Krista a svedkom jeho skutkov, jeho života, zmŕtvychvstania a vystúpenia do neba. U Židov bol vo veľkej vážnosti. Keď títo v 62. roku ukameňovali jeho brata Jakuba, prvého jeruzalemského biskupa pre jeho veľkú horlivosť, Simeon ostro pokarhal ich nezmyselnú krutosť a zatvrdnutosť srdca a oni ani ruky nezdvihli na neho, lebo sa báli pomsty ľudu, ktorý si Simeona veľmi vážil. Po smrti sv. Jakuba sa stal jeho nástupcom na biskupskej stolici v Jeruzaleme. Tento úrad zastával s požehnaním plnou horlivosťou, tak že Kristova cirkev v hlavnom židovskom meste utešene kvitla a darilo sa jej.

V tom čase židovskí horlivci chystali povstanie proti Rimanom, chceli sa totiž striasť pohanského jarma a navrátiť židovskému štátu slobodu a samostatnosť. Kresťanov považovali pritom za osobitú židovskú sektu a neprenasledovali ich, nazdávajúc sa, že ich dobre použijú v odboji proti Rimanom. Keď to povstanie vskutku vypuklo a rímski úradníci boli zahnaní, Simeon mal v čerstvej pamäti Kristovo proroctvo o spustošení  Jeruzalema,  zhromaždil svoju obec a vyviedol ju na druhý breh Jordánu a usadil ju v roku 64 pri mestečku Pella. O nejaký čas pritiahol rímsky vodca Vespasian s veľkým vojskom a podmanil si bez ťažkostí Júdeu a Galileu. Jeho syn Titus udrel s celou silou na mesto a nastala hrozná bitka. Titus chcel zachovať od záhuby aspoň Jeruzalemský chrám a vydal vojsku rozkaz o jeho zachovaní. Jeden z jeho vojakov však v zlosti hodil horiacu pochodeň do chrámu, a tak najbohatší, najslávnejší a najkrajší chrám zhorel a bol spustošený aj s celým mestom, v ktorom podľa Kristovho proroctva neostal kameň na kameni, a bol zrovnaný zo zemou.

Simeon bol potom prvý, ktorý sa so svojou obcou vrátil do spustošeného mesta, aby na mieste starého Jeruzalema vystaval nový, ktorý by na základnom kameni Kristovho učenia hlásal svetu novú dobu. Za jeho spravovania rýchlo vykvitla kresťanská obec a stala sa najdôstojnejšou v Júdei.  Ale jeho roky boli spočítané, a ako 120 ročný starec chodil medzi zrúcaninami starej slávy ako starý stĺp najväčšej dokonalosti, v očakávaní víchrice, ktorá aj jeho zvalí.

Rimania sa totiž zasadzovali o to, aby potomkovia Dávidovho rodu, boli vyhubení, lebo Židia očakávali kráľa a vykupiteľa. S vyhubením Dávidovho rodu pominie aj očakávanie Mesiáša a aj chuť k vydobytiu samostatnosti židovstva.

Aj Simeonovi hrozilo toto nebezpečie, pretože tiež pochádzal z rodu kráľa Dávida, ale šťastne sa tomu vyhýbal. Neskôr sa však našiel podliak, ktorý svätého biskupa zažaloval u vladára Attika. Attikus mal milosť so Simeonom pre jeho vysoký vek, a chcel mu darovať život, ak sa zriekne Krista a bude obetovať ríšskym bohom, ale Simenon priznávajúc sa k svojmu kráľovskému rodu odvetil na vladárovu ponuku: „ Nie, naveky sa Krista neodrieknem, nikdy nebudem obetovať modlám. Tvoji bohovia boli najbezbožnejší ľudia na svete a horia zaiste v pekle. Ježiš Kristus je pravý Boh.“

Táto reč spôsobila pohnutie v ľude, k utíšeniu dal Attikus svätého biskupa bičovať. Krv z jeho údov tiekla na zem, ale na svätom nebolo badať malomyseľnosti, z jeho tváre žiarila nesmierna radosť srdca. Na druhý deň ho opäť mučili, ešte hroznejšie, ale aj vtedy videli na ňom tú istú radosť a neohrozenosť.

Attikus a všetci prítomní nevedeli pochopiť, ako môže byť 120 ročný muž schopný zniesť tie najhoršie muky, ktorým by aj najsilnejší obor musel podľahnúť.  Pán Boh, ktorý pohanom zjavil mnohé príklady kresťanskej hrdosti na útlych deťoch a slabých pannách, chcel im ukázať aké muky vládze znášať starý, telesných síl zbavený kresťan, vďaka jeho pomoci, pre vyznanie pravej viery.

Vladár, ktorý chcel všetko ukončiť, odsúdil Simeona k smrti ukrižovaním, ktorú podstúpil roku 107 zvolaním „Ja chcem s Kristom umrieť, aby som tiež mohol vstať s Kristom“, s podivnou trpezlivosťou, posilnený a potešený pomyslením na budúce slávne vzkriesenie.