Západná neúcta k Číne a návšteva Si Tin-pchinga v Prahe

Bratislava, 4. apríla 2016 (HSP/Foto: TASR/AP-Petr David Josek)

V pondelok 28. marca 2016 prišiel na návštevu Českej republiky významný hosť, prezident Čínskej ľudovej republiky Si Tin-pching. Pre malé Česko išlo o dôležitú udalosť, pretože nech si o Číne myslíme čokoľvek, ide o najväčšiu a asi aj najvýznamnejšiu krajinu sveta.

Na celej návšteve však bola najzaujímavejšia agresívna reakcia tzv. mienkotvorných médií, určitých politikov a mimovládnych organizácií. Na protičínskej kampani sa pritom zúčastnili nielen české médiá, ale aj tie slovenské, vrátane RTVS.

Útoky na čínsku vlajku

Počas návštevy sa objavilo množstvo rôznych protestov. Niektoré mimovládne organizácie a jednotlivci organizovali zhromaždenia, vyvesovanie tibetských vlajok, vylepovanie rôznych bildbordov, atď. Najostrejším protestným prejavom však boli určite útoky na čínsku vlajku. Niektorí protestujúci sa pokúšali vymeniť čínske vlajky za tibetské a objavilo sa dokonca aj strhávanie a poškodzovanie čínskych vlajok v centre Prahy. Čínska vlajka je pritom oficiálnym symbolom, s ktorým sa identifikuje obrovská väčšina obyvateľov Číny a tí to môžu pokladať za prejav hrubej neúcty voči nim. Pražské útoky na tento symbol tak boli veľmi pochybným prejavom nesúhlasu, pri ktorom určite nešlo len o formu radikálneho protestu a zrejme sa jednalo i o priestupok.

Skúšam si spomenúť, aká bola reakcia médií a politikov, keď niekto pri protestoch voči vojnám USA na Blízkom Východe začal útočiť na štátne symboly USA. Pamätám si, že napr. v roku 2005 boli za útok na americkú vlajku v Bratislave počas návštevy G. Busha zadržaní a vyhostení dvaja Česi. Mnohí dnešní kritici čínskej návštevy Prahy uvádzajú ako problém aj množstvo sprievodných aktov a opatrení, ale tu si stačí opäť iba spomenúť na množstvo opatrení pri zmienenej návšteve prezidenta USA v Bratislave – vtedy dokonca zakazovali občanom otvárať okná a ukazovať sa na balkóne. Pamätám si aj intenzívnu kampaň ministerstva zahraničia a mimovládnych organizácií, ktoré vtedy naháňali publikum pre vítanie G. Busha: tí, čo nepoznali moje postoje k vojne v Iraku, pozývali dokonca aj mňa…

V súčasnej Číne existuje určite veľa javov, ktoré si zaslúžia kritiku. Patrí medzi ne nespravodlivý sociálny model, porušovanie základných práv a slobôd, obmedzovanie náboženskej slobody a mnohé iné. Rozumiem dokonca aj dôvodom, prečo niektoré skupiny nesúhlasia so súčasnou čínskou politikou, ale nemyslím si, že podobné útoky na štátne symboly pri návšteve predstaviteľa Číny napomôžu riešeniu problémov. Navyše, táto kritika zaznieva nepresvedčivo od oligarchických krajín ako ČR, ktoré v 21. storočí patrili k hlavným podporovateľov zločinov Západu na Blízkom Východe…

Čínska návšteva a verejná diskusia

Veľmi nevhodné boli aj analógie, ktoré sa v médiách objavovali počas návštevy čínskeho prezidenta. Porovnávať túto návštevu s návštevami sovietskych politikov pred rokom 1989 je nepatričné. Čína nechce Česku predpisovať jeho ekonomickú ani vnútornú politiku. Naopak, s podobnými ambíciami voči Pekingu vystupujú skôr niektoré české politické subjekty a navrhujú riešiť pri návšteve čínskeho prezidenta otázku ľudských práv v Číne. Podobné úvahy o riešení porušovania práv by neboli pri nejakej návšteve z Moskvy pred rokom 1989 možné.

Veľmi podivné boli i niektoré výroky, najmä K. Schwarzenberga či M. Kalouska. Ešte pri návšteve prezidenta M. Zemana v Číne v minulom roku sa K. Schwarzenberg vyjadril: „Mocným lezeme do prdele.“ Toto je jedna z vecí, kde sa dá súhlasiť, akurát, že ten výrok platí vo vzťahu k iným veľmociam a nie k Číne. V marci 2016 K. Schwarzenberg zase povedal: „Netušil jsem, že pětadvacet let po slavném listopadu se tady budeme klanět diktátorovi.” Lenže K. Schwarzenberg s diktátormi žiaden problém nemá. Ako minister zahraničia v roku 2012 navštívil Bahrajn napriek tomu, že tam rok predtým režim surovo potlačil protesty obyvateľov. Najväčším príkladom dvojitého metra však bol jeho ústretový vzťah k Saudskej Arábii.

Veľké otázniky vyvolal aj fakt, že na Hradčanské námestie sa nedostali skupiny demonštrantov, ktorí tvrdili, že si zhromaždenie riadne ohlásili. Demonštrácia bola síce ohlásená, ale existujú dôvody, pre ktoré môže polícia rozhodnúť o uzavretí Hradčanského námestia. Najmä pri súčasnej zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii sú tieto dôvody aktuálne. Podľa polície sa o uzavretí sa rozhodlo už v pondelok, týždeň pred demonštráciou. Aj tak však treba uviesť, že napriek problematickým cieľom demonštrantov je dôležité, aby dôvody toho obmedzenia boli naozaj presvedčivo vysvetlené.

Tibet a ľudské práva

Za veľmi problematické považujem aj postoje kritikov Číny k otázke Tibetu. Ak totiž niekto proti návšteve čínskych predstaviteľov protestuje kvôli porušovanie ľudských práv, nemal by sa pritom oháňať tibetskou vlajkou alebo obrazom dalajlámu. Nevolený dalajláma a jeho autoritárska vláda totiž nikdy neboli a ani nie sú žiadnym vzorom v oblasti ľudských práv. Aj pred rokom 1949 panoval v Tibete stredoveký teokratický režim s nevoľníckym systémom. Stredoveké vzory však vládnu i podľa exilovej tibetskej ústavy. Tibetská ústava umožňuje totiž nevolenému dalajlámovi, aby kontroloval všetky tri zložky moci a označuje ho za „jeho svätosť“.

Ani pri samotnej otázke právneho statusu Tibetu nie sú západní politici najvhodnejšími kritikmi. Tí, ktorí volajú po nezávislosti Tibetu, by mali vedieť, že hoci v roku 1912 vyhlásili Tibeťania nezávislosť od Číny, Tibet sa nezávislým nestal. Tibet bol najneskôr od britskej okupácie z roku 1904 v podstate britskou polokolóniou a to i napriek formálnej suverenite Číny. Jeho “nezávislosť” po roku 1912 bola viac ako pochybná: Peking ju neuznával a neuznávali ju ani medzivojnová Spoločnosť národov či povojnová OSN. Pre Čínu bolo preto znovuobsadenie Tibetu, akokoľvek kruto uskutočnené, vysporiadaním sa s koloniálnou minulosťou. Navyše, nezávislosť Tibetu odmietajú nielen vládnuci komunisti v Pekingu, ale aj ich odporcovia na Taiwane. Keby po Druhej svetovej vojne ovládol Čínu Čankajšek, tak by obsadil Tibet on…

Západné zločiny v Číne

Pre mnohých Číňanov je otázka Tibetu naozaj spojená aj s bolestnou témou s koloniálneho dedičstva. Západ od 19. storočia Čínu intenzívne vykorisťoval a svojim vykorisťovaním spôsobil desiatky miliónov mŕtvych v Číne. V mene voľného obchodu britské a ďalšie západné obchodné spoločnosti vnútili Číne voľný predaj ópia s katastrofálnymi následkami pre spoločnosť. To bola pre Číňanov veľmi ponižujúca a bolestivá skúsenosť. Avšak celý systém nerovných zmlúv a vykorisťovania garantoval Západu obrovské zisky a z Číny za sto rokov urobil chudobnú krajinu. Tento systém pretrval až do roku 1945 a najstarší Číňania si ešte stále pamätajú vykorisťovateľské koncesie Západu na čínskom území.

Číňania si tiež pamätajú, že všetky agresívne akcie Západu voči Číne v minulosti sa diali pod zástavou vznešených ideálov. Do Číny smerovali už portugalskí kresťanskí misionári v mene vznešených kresťanských ideí. S nimi však prišli i obchodníci, ktorí založili Macao (1557). Briti a Francúzi v 19. storočí vsádzali skôr na liberálne idey voľného obchodu a v záujme tejto vznešenej hodnoty viedli tri tzv. ópiové vojny za voľný predaj britsko-indického ópia v Číne. Preto keď dnes americkí a ďalší západní predstavitelia hlásajú demokraciu a ľudské práva, sú Číňania veľmi podozrievaví a obávajú sa, aby sa s humanistickou ideou západnej „demokracie“ do Číny neprihnalo to, čo si v 90-tych rokoch 20. storočia zažilo Rusko.

Čína má so západnými hrozbami dlhú skúsenosť súčasnosti, napriek tomu západné médiá poukazujú na čínsku hrozbu. Hrozbou je však stále skôr Západ, ktorý bráni Číne, aby obnovila svoju územnú suverenitu nad Taiwanom, formálnou súčasťou jej územia. Na doterajšie snahy Číny o obnovenie územnej celistvosti Číny však reagovali odmietavo USA a podporovali separatistov. Počas čínskych vojenských cvičení v rokoch 1996-97 v Taiwanskej úžine tam dokonca poslali lode s jadrovými zbraňami. Čína čelí reálnym vojenským výzvam zo strany Západu a vyvolávanie ďalších rozporov s Čínou môže viesť k nebezpečným konfrontáciám.

Západ a Čína v 21. storočí

Opatrnosť pri poučovaní Číny je na mieste aj preto, lebo mnoho západných politických vzorov v Číne nesplnilo očakávania. Ani Západom inšpirovaná Sunjatsenova republika z roku 1911, ani socialistický model za Mao Ce-Tunga nenaplnili očakávania más. V 21. storočí ale už Čína nie je krajinou, ktorá by bola ochotná prijímať bezvýhradne všetky vzory zo Západu. Číňania si sami hľadajú cestu k osvietenej vláde i v súčasnosti. Pri svojich ekonomických reformách sa dokázali vyhnúť mnohým neduhom, ktoré sužovali východnú Európu po roku 1989. K ideálnej vláde však majú v Číne stále ďaleko…

Čína používa odlišné vzory nielen vo vnútornej politike, ale aj v medzinárodných vzťahoch. Na rozdiel od Západu Peking berie ostatné krajiny sveta ako partnerov a rešpektuje ich politický systém. Čína sa nesnaží misionársky rozširovať svoje hodnoty, tak ako USA. Čína neorganizuje vojenské intervencie v zahraničí, ani politické prevraty a nechce sa stať súčasťou vnútropolitických bojov v krajinách, kde investuje. Pekingu vyhovuje model vzájomne výhodných zmlúv, pri ktorom môže ekonomicky profitovať zo spolupráce, ale nemusí niesť zodpovednosť za politickú organizáciu štátov. Čas hrá pritom v prospech Číny, pretože pri jej ekonomickom raste sa čoskoro stane vedúcou silou i vo svetovej politike. Tento vývoj možno odvrátiť azda len novými ozbrojenými konfliktami.

Učiť sa od Číny?

Za prorocké možno považovať i slová M. Zemana ešte pred jeho minulou návštevou Číny. Hovoril, že sa ide do Číny učiť, nie však iba v oblasti ekonomiky. Číňania sa učili celé minulé storočie od Európanov a Američanov, dnes sa však musí začať učiť i Západ. Západ by sa mohol naučiť veľa napr. v otázke riešenia vnútorných konfliktov. Obrovská Čína pripomína skôr zjednotený kontinent než národný štát a čínska jednota sa udržala po celé stáročia napriek tomu, že Číňania z rôznych častí krajiny sa medzi sebou nedokázali dohovoriť. To je niečo, po čom mnohí túžia i v EÚ, ale chýbajú im idey ako sa k tomu dopracovať.

Zaujímavé je napr. to, ako sa v tradičnej Číne stavali k predstaviteľom profesií, ktoré riešili konflikty. Konfuciánska ideológia sa veľmi nepriaznivo pozerala napr. na vojakov a advokátov. V minulosti prebiehal v Číne spor medzi konfucianizmom a školou tzv. legistov (fa-tia) o to, čo má byť hlavným regulátorom spoločenských vzťahov a aké je miesto práva v spoločnosti. Víťazstvo konfucianizmu prispelo k tomu, že profesie právnikov a vojakov nemali tak vysokú prestíž ako v Európe, ktorá sa opierala o rímske vzory. Dokonca v Číne dlho neexistovali ani klasickí advokáti a určitú obdobu tejto profesie predstavovali neúspešní kandidáti na miesta úradníkov – profesionálni pisatelia žiadostí. Možno práve vďaka tomuto modelu sa vytvorila kultúra kompromisu, ktorá umožnila, aby Čína zostala jednotná.

Niet pochýb, že klasický čínsky model mal mnoho nedostatkov a v 20. storočí prešiel zásadnými zmenami. Nízka prestíž vojakov oslabovala obranyschopnosť Číny, ktorá sa niekoľkokrát stala obeťou nájazdníkov (Mongoli, Mandžudi). Čínska ľudovo-oslobodenecká armáda sa z toho poučila. V 20. storočí sa však Čína učila od Západu nielen o spôsoboch vedenia vojny. Zreformovala aj svoj právny systém, najmä podľa nemeckých vzorov. Vytvoril sa model regulácie spoločenských vzťahov, ktorý kombinuje výhody tradičných čínskych cností a západnej koncepcie vlády práva. Napriek tomu, že má stále veľké množstvo nedostatkov, je zaujímavý.

V 21. storočí sa však s novými výzvami vysporiadava nielen Čína, ale i Západ. Predstava o západnej výnimočnosti naráža na neustály pokles významu a vplyvu. EÚ a USA by preto mali opustiť ideológiu svojho kultúrneho imperializmu a začať viac rešpektovať iné kultúry, najmä silnejúcu Čínu.

Branislav Fábry