Vychovávame k (ne)vzdelanosti a (ne)kultúrnosti?

Bratislava 3. februára 2016 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

V súčasnom období sa neustále stretávame s konštatovaním, že nám rastie značne hlúpa a nevzdelaná generácia. Pripomíname, že aj nekultúrna. Vinníkov možno jasne pomenovať, spoločnosť, žiaľ, vytvorila podmienky, aby im takéto pôsobenie umožnila. (Neodvážime sa tvrdiť, že cielene, hoci tomu veľa skutočností napovedá.)

Keď hovoríme o vinníkoch, máme na mysli predovšetkým internet a súkromné televízne masmédiá. Informácia politikov, predhodená davu, o rozpočte na školstvo, v rámci zdrojov rozdelených medzi jednotlivé ministerstvá najvyššom, nie je celkom férová. Pri sledovaní výdavkov určených na výchovu a vzdelávanie mládeže v posledných rokoch môžeme konštatovať, že sa minuli obrovské sumy na zavádzanie internetu do škôl a školských zariadení. Zbohatli na tom hlavne vybrané firmy, ktoré sa dostali k zákazkám, nie školy.

Internetizácia má, prirodzene, svoje pozitíva, hlavne o nich sa na verejnosti hovorí a prostredníctvom nich sa propaguje a pretláča takmer do všetkých oblastí spoločenského Jej negatíva sú skryté, zámerne zamlčiavané, bagatelizované, ale o to nebezpečnejšie.

Prínos internetizácie do kapitoly vzdelávania sa môže, ak použijeme širšie kritériá (ale tiež zdravý rozum), javiť aj ako diskutabilný. Internet študenta nenápadne presviedča, že vlastne nemusí nič vedieť. „Všetko je na nete“, stačí len kliknúť a budeš múdry. Ak potrebuješ názor na nejaký problém, udalosť a dianie, môžeš si ho stiahnuť a prezentovať ako vlastný, prípadne ako dôkaz, že sa „vyznáš“. Internet ponúka získanie informácie bez námahy, oberá žiaka o túžbu po iniciatívnom vzdelávaní sa, o aktivitu a radosť z objavovania poznatkov. Nenúti ho, aby zapojil mozog, „naštartoval“ premýšľanie, aby hľadal súvislosti medzi faktami, sám prichádzal na ich využitie a vyvodzoval vlastné uzávery. Robí z neho pasívneho prijímateľa informácií bez fantázie. Nenapovie mu, ktorá z nich je užitočná pre život, ktorá z neho robí eticky a s prehľadom konajúceho vzdelanca, a ktorá má nulovú hodnotu, prípadne prijímateľa dezorientuje alebo deformuje. Mieša nekultúrny a často nebezpečný brak a bulvár s nadčasovými pravdami. Prívržencovi internetu našepkáva, že čítať knihy, kvalitnú beletriu je vlastne zbytočnosť a mrhanie času. (Stará známa pravda – kto veľa číta, veľa vie, sa v styku s čitateľom a nečitateľom umelecky hodnotnej beletrie potvrdzuje v súčasnosti až príliš okato.)

Kto nečíta, je nielenže nevzdelaný, navyše neovláda pravopis – ten sa, keďže v tomto prípade zohráva prioritnú rolu naša vizuálna pamäť, naučí bez potreby znalostí gramatických poučiek prakticky každý aspoň priemerný čitateľ. V porovnaní s ním má „nečitateľ“ obmedzenú slovnú zásobu a chýba mu primeraná štylistická a komunikačná zručnosť. Obyčajne sa spolieha na internet i pri riešení vážnych životných situácií. Tam hľadá odpovede, hoci počítač nepripravuje človeka na život tak ako dobrá kniha.

Internet sa vďaka sponzorom začína zavádzať už do materských škôl. Deti sa s ním môžu oboznámiť zanedlho potom, ako prestali prijímať materské mlieko. Taktika, ktorá sa tu rozvíja, je veľmi premyslená a dávno osvedčená. Podobný postup volia díleri chytajúci svoje obete do pasce závislosti na drogách. Začínajú školákmi, pokiaľ možno tými mladšími, svoj tovar ponúkajú zo začiatku zadarmo. Rozvíjajúci sa mladý organizmus si vzápätí takmer okamžite na drogu privykne a vyžaduje ju. Stále častejšie a stále väčšie dávky. Záujem o vzdelávanie, o školu, rodinu, kamarátov, spoločenské kontakty postupne u závislého mizne a v ďalšej fáze ide o tvrdý biznis končiaci zničenou existenciou a často aj smrťou mladého človeka. Podobne ako na tvrdú drogu si dieťa rýchlo zvykne aj na internet a potrebuje čoraz väčšiu „dávku“, čoraz viac hodín trávi pred obrazovkou. Vyučujúce ustanovizne mu v mene svojho programu výchovy a vzdelávania vychádzajú masívne v ústrety. Knihu, najlepšieho priateľa človeka, nahradila vysvietená plocha počítača a podobne aj učebnicu, priateľa vzdelanosti. Učiteľ, posunutý na spodok spoločenského rebríčka, sa aj v škole pomaly stáva nevýznamným aktérom výchovno-vyučovacieho procesu, osobnosť pedagóga, ktorá by mala byť pre žiaka vzorom, jeho ľudské kvality, zatláča technika. Osobné interaktívne pôsobenie, ničím nenahraditeľné, supluje prístroj vydávajúci pokyny a vyhodnocujúci plnenie úloh.

Konzumentom internetu nestačia vyučovacie hodiny, ďalší nekonečný čas strávia pred obrazovkou aj doma, vo svojom voľnom čase. Pohybové hry, ktoré vyvíjajúci sa mladý organizmus naliehavo potrebuje, nahrádzajú počítačovými, skutočných kamarátov virtuálnymi.

Pomedzi prsty na klávesnici im uniká život založený na prirodzených kontaktoch človeka s človekom, na citových vzťahoch, nenásilnom absorbovaní etických a estetických hodnôt, stretaní sa naživo s osobami, pri ktorých sa tríbi rozum, vlastný názor, cit a reč. Hneď po príchode zo školy zapínajú deti počítač a sedia pred ním často až do noci. Stávajú sa závislými, internetová droga ich pevne drží vo svojej moci. (Tu už nemusíme pripomínať, že za presedené hodiny treba platiť, takže prevádzkovatelia internetu, podobne ako drogoví díleri môžu v pokoji sledovať svoje narastajúce bankové kontá.) Skutočné vzdelávanie sa hlavne doma nahrádza klikaním na informácie zväčša nepodstatné, „zábavného“ charakteru, ktorých prioritným poslaním je udržať konzumenta pred obrazovkou čo najdlhšie, nahovoriť ho, aby nerozmýšľal, len aby sa „bavil“, aby pohodlne a bez premýšľania absorboval naservírované.

Aj vďaka internetu sa proces simulácie vzdelávania ťahá celým naším základným a stredným školstvom. Množstvo slovenských maturantov prichádzajúcich v súčasnosti na vysoké školy nedokáže bez ťažkostí čítať a písať, absolventi skúšok dospelosti neovládajú základné počtové úkony. Správne pochopiť prečítaný text, preformulovať ho, vybrať hlavnú myšlienku, zostaviť pár jednoduchých logických viet je pre študentov problém, a ešte väčší, keď ich majú položiť na papier bez chyby. Spoliehajú sa na počítačový program, ktorý by mal ich gramatické „prešľapy“ korigovať. Nie vždy to ale funguje bez toho, aby program nevyzradil handicapujúcu neznalosť gramatiky toho, kto sa pri oprave textu spolieha iba na techniku. A tak nám skutočne rastú „počítačové“ generácie, ktoré sú nielen nevzdelané, ale v podstate aj negramotné. (V prípade, že by bol súčasťou prijímacieho procesu na vysoké školy obyčajný diktát, bol by problém zaplniť úspešnými uchádzačmi aspoň jednu univerzitu na Slovensku.) Nadužívanie internetizácie, ktoré sa v súčasnosti tak mohutne v spoločnosti a v školstve presadzuje, automaticky teda neznamená vzdelávanie, ale často jeho pravý opak.

Mnohí naši učitelia, zaťažovaní nezmyselnými nariadeniami a predpismi meniacimi sa pri každej politickej výmene ministerských úradníkov, papierovaním, hláseniami, výkazmi, nepremyslenými školskými reformami, nedostatkom kvalitných učebníc väčšinou už dávno rezignovali a výsledky výchovno-vyučovacieho procesu požadované „zhora“ iba kamuflujú. Keďže aj oni majú rodiny, sú nútení privyrábať si k ponižujúcemu platu – o voľný čas ich oberá prebyrokratizovaná a „preschôdzovaná“ škola, mimoškolské povinnosti, ďalšie zamestnanie. Uvedomujú si len fingovaný záujem vládnucich politikov o výchovu mladej generácie a kopiace sa problémy v trvalo podfinancovanom rezorte – tie všetky im spoločnosť hodila na plecia. Keďže sa obmedzuje počet vyučovacích hodín materinského jazyka a najmä literatúry, začali školy produkovať absolventov, ktorí síce možno hovoria anglicky, dokážu zručne „esemeskovať“, ale čo sa týka slovenčiny, prakticky zostali analfabetmi. Keďže v živote neprečítali žiadnu knihu, nepoznajú gramatiku, nedokážu sa vyjadrovať, bezchybne štylizovať.

Žiaka a študenta musia učitelia „posúvať“ z ročníka do ročníka, hoci ten prakticky učivo ignoruje, ale škola si nedovolí prísť o peniaze, ktoré za neho dostáva. Mládež dávno zistila, že pripravovať sa na vyučovanie vôbec nemusí, keďže vzdelávacia inštitúcia každého jedinca potrebuje a nedovolí si vyhodiť ani tých najväčších nespratníkov a ignorantov, vťahujúcich aj ostatných spolužiakov do suterénu nevzdelanosti. V opačnom prípade by učitelia a ostatní zamestnanci prišli o prácu. V školskej inštitúcii, keďže táto chce oficiálne obstáť pred nadriadenými orgánmi a rodičmi, sa pri písaní hodnotiacich testov mohutne pomáha a podvádza, potajomky aj verejne, a to na príkaz alebo aj bez príkazu riaditeľa. Pri ústnych maturitných skúškach (ide hlavne o stredné odborné školy a učilištia s maturitou – výnimky bývajú dokázateľne vzácnosťou) stačí povedať niekoľko odporučených fráz, ostatné za kandidáta dorozpráva komisia. Takto získané „vysvedčenie dospelosti“ má rovnakú platnosť ako vysvedčenie toho, kto sa poctivo učil a poctivo dokazoval naučené. Zmaturovaný následne plynulo prejde na vysokú školu bez prijímacích skúšok. Výsledkom je, že máme tisíce vysokoškolsky vzdelaných absolventov, no v tom najzákladnejšom vlastne negramotných. Sú síce magistrami, inžiniermi, doktormi, ale nevedia čítať a písať, a že im chýba základné vzdelanie, širší rozhľad a solídna maturita, to poznať.

Šíriteľom a propagátorom ďalšieho spoločenského zla, a to je nekultúrnosť, sú u nás hlavne súkromné televízne stanice. Názov kanál im skutočne prináleží. V starom Ríme Maxima cloaca vypúšťala odpad do rieky Tiber, na Slovensku všetky fekálie chrlia televízne kanály národu rovno do tváre. Ich seriálové „panelákoviny, susedovčiny, kutylovčiny, mafiánčiny“ a ostatný „zábavne“ sa tváriaci vysielaný paškvil presviedčajú diváka, že normálnym a moderným spoločenským štandardom je kradnúť, podvádzať, ubližovať druhým, byť drzý a bezočivý, viesť promiskuitný spôsob života, obracať na posmech čestne konajúcich občanov, vysmievať sa z poctivo pracujúcich, zarábať peniaze za každú cenu bez akýchkoľvek etických a morálnych zábran, správať sa ako ošípaná, vyjadrovať sa nekultúrne a oplzlo. Tzv. celebrity špeciálne vybrané z ľudského odpadu predkladajú mladej generácii ako vzory. Skultúrňujúce a vzdelávacie programy nahradili rôznymi „realityšou“, smerujúcimi k tomu, aby z poslucháča spravili hlupáka užitočného hlavne pre veľký biznis a pre politikov, ktorí nevedomého potrebujú, aby ich, zlákaný populistickými sľubmi volil, a oni ho potom mohli beztrestne klamať a okrádať. Úlohou takéhoto zmanipulovaného diváka je popri sledovaní zlátaniny živočíšnosti, pudov a vulgárnosti posielať „esemesky“ tárajúcim, vykrúcajúcim sa, vyspevujúcim televíznym pajácom a kreatúram a riadiť sa podľa pokynov televíznej reklamy.

Výchova diváka televíznymi stanicami k nekultúrnosti začína už od detského veku.

Rodičia, zaťažení starosťami o existenčné prežitie rodiny, často nechávajú bez obmedzenia pôsobiť na formovanie svojho potomka okrem rôznych videí hlavne televízne programy. Tieto vysielajú pre najmenších predovšetkým rozprávky americkej proveniencie, kde sa často strieľa, mláti po hlave, sústavne niečo vybuchuje a ničí za pomoci najrozličnejších prostriedkov a primitívnych pascí. Robia to kladní hrdinovia tým záporným v snažení zvíťaziť nad nimi – samozrejme, že aj vyhrávajú, no hlavne pomocou násilia. Otec a matka si vlastnou vinou alebo prinútení okolnosťami nenájdu čas na to, aby čítali svojim deťom rozprávky, rezignujú na výchovu a negatívny, priam devastujúci vplyv televíznej komercie. Zanedbávajú morálnu formáciu svojich detí, nesnažia sa z nich vychovať kritických používateľov médií (porov. Gazda). Ich synovia a dcéry možno vyrastajú v dostatku, ale nikdy neputovali spolu s rozprávkovými hrdinami za šťastím, spravodlivosťou, nedržali im palce v boji proti drakom, zlej macoche a strigôňom, nesúcitili s trpiacimi, netešili sa z víťazstva Popolvára alebo Popolušky, nedokážu odhadnúť rozdiel medzi dobrom a zlom. Nevedia, že každý človek by mal podľa mravného príkazu tohto sveta hlavne pomáhať druhým, byť skromný, ohľaduplný, statočný, odvážny a pravdovravný, usilovať sa, aby to najhumánnejšie a krásne zakaždým zvíťazilo. O tom nenásilne presviedča každá klasická rozprávka a deti vnímajú jej posolstvá prirodzene, aj si ich bez presviedčania osvojujú. Pri formovaní detí je nenahraditeľná, pretože pedagogizujúce slovné poúčanie o tom, čo je dobré a čo zlé, sa v útlom veku míňa účinku – nerozumeli by mu.

V skladbe televízneho programu súkromných televíznych staníc umelecké relácie prakticky absentujú – tvorcovia sa sústreďujú hlavne na snímky plné senzácií, šokujúcich informácií, ľudského nešťastia, osobných tragédií, živelných katastrof a pohrôm. O svojom nezáujme natočiť niečo kvalitné, múdre a tiež umelecky hodnotné nás presviedčajú každý deň.

Hrubé gramatické chyby v titulkoch niektorých programov iba dokazujú negramotnosť účinkujúcich nielen v popredí ale aj v pozadí nekultúrnosť šíriacej inštitúcie. Kriminálne seriály z produkcie Hollywoodu obyčajne vysielané v najsledovanejšom čase, sa profilujú ani nie tak cez hľadanie a odhalenie vraha ako cez detailné ukážky rozkladajúcich sa a zahnívajúcich mŕtvol, ich vnútorností a obsahu žalúdkov. Dôkladná pitva za účasti diváka býva alfou a omegou, kľúčom ku konečnému vyriešeniu prípadov. Módnym trendom sa stali farmárske „realityšou“ preplnené triviálnosťami a primitivizmom, nakrúcané mimo civilizácie, niekde na dedinskej samote. Špeciálne vybraní účinkujúci, z ktorých prakticky každý trpí nejakou úchylkou, psychicky labilní, ľahko manipulovateľní, neschopní ovládať svoje emócie, sa cieleným rozoštvávaním podľa vopred podrobne pripraveného scenára príkazmi a intrigami dostávajú do vzájomných ostrých konfliktov, bitiek a hádok, stavov beznádeje a zúfalstva, umelo vyvolanej eufórie, milostných zápletiek. Kvôli vidine peňažnej výhry im neprekáža verejná degradácia vlastnej osobnosti, pre peniaze sú ochotní nechať sa provokovať, ponižovať, obracať pred národom na posmech, poslúchať trápne pokyny moderátorky, intímne sa prejavovať, nechať diváka, aby sa bavil na ich slzách. Prostredie, v ktorom sa nekonečná „šou“ odohráva, nie je vybrané náhodou. Má divákovi naznačiť, že práca na poli, práca okolo dorábania toho najzákladnejšieho, chleba, potravín, je vlastne nedôstojnou činnosťou a vykonávať ju dokáže len spodina, ľudia z okraja spoločnosti, skoro až blázni. Nevedie človeka k šťastiu, ale iba k zahanbujúcej drine a živoreniu v špine, ktorej sa civilizovaný svet vyhýba.

Dospelý divák obyčajne o poľnej drine a jej užitočnosti pre základné existovanie ľudského indivídua na Zemi, o pestovaní a dôležitosti chovu zvierat vie svoje, ale mládež, sledujúca tento program, je náchylná podsúvaným pochybným tvrdeniam, dokladovaným selektovaným obrazom a slovom, uveriť. (Farmárske „realityšou“ majú aj svoje ekonomicko-politické pozadie. Národ, ktorého mladá generácia smeruje k tomu, aby vlastnú potravinársku základňu vedome aj nevedome likvidovala, je odsúdený na dovoz často veľmi nekvalitných až zdraviu nebezpečných komodít určených na výživu obyvateľstva v podmienkach permanentne sa zvyšujúcich cien vydaný na milosť a nemilosť spotrebiteľa rabujúcemu tržnému mechanizmu.

A keďže sa úroveň vzdelanosti národa neustále znižuje, svoju závislosť a relatívnu neslobodu si ani neuvedomuje.) Peniaze sa stali alfou a omegou, hlavným činiteľom ovplyvňujúcim aj výchovu mládeže a kultúru. Spoločnosť dovolila, aby nadnárodné korporácie, vybrané firmy a ich majitelia najviac zarábali tým, že vzdelanosť a kultúru zámerne deštruujú. Užitočný pre ne je nekultúrny a nevzdelaný jedinec – hlavne to je cieľom ich pôsobenie na deti a mládež už od predškolského veku. Hlasy učiteľov a pedagógov a ich snahy dávno vysunuté na perifériu spoločenského záujmu už málokto berie na vedomie…

Anton Lauček