Vladimír Palko: Čím sa Trojmorie môže a nemusí stať

Slovensko 24. júla 2017 (HSP/Foto: Screenshot datel.sk, YouTube)

Projekt Trojmoria, pripravený minulý rok, bol odštartovaný jeho summitom vo Varšave pred pár dňami. Pripomeňme si, že dvanásť východoeurópskych krajín sa zaviazalo k užšej ekonomickej spolupráci, najmä v oblasti budovania severo-južnej infraštruktúry. V Dubrovníckom vyhlásení z leta 2016 signatári z dvanástich krajín ubezpečujú, že iniciatíva Trojmoria v žiadnom prípade nie je čosi paralelné s Európskou úniou, ale je to práve výraz užšej regionálnej spolupráce krajín EÚ.

Čo nám Trojmorie môže pripomínať, a teda čím sa môže (a samozrejme nemusí) stať? Uveďme niekoľko variantov, ktoré sú iba hypotetické.

Predtým pripomeňme, že zmysel medzinárodných zoskupení, významných i menej významných, sa môže v priebehu rokov prekvapujúco meniť. Začnime napríklad Vyšehradskou štvorkou Česko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko. Vyšehradská štvorka (pôvodne pred rozpadom Československa iba trojka) pôsobila štvrťstoročie ako nie príliš významné zoskupenie, ktoré, trúfam si povedať, v Bruseli a Washingtone nikto nejako zvlášť neregistrovali.  Český premiér Václav Klaus v 90. rokoch význam V4 bagatelizoval a dával najavo samostatný integračný ťah Česka do EÚ a NATO. A zrazu v roku 2015 po vypuknutí sa z V4 stala platforma rebélie stredoeurópanov proti snahe Bruselu vnútiť členským krajinám kvóty na redistribúciu migrantov. A samozrejme v roku 1991 nikoho ani len nenapadlo, že V4 môže raz nadobudnúť takýto význam.

NATO slúžilo štyri desaťročia ako hradba proti šíreniu sovietskeho komunizmu. Členstvo Portugalska za čias Salazarovej diktatúry sa považovalo za úplne prijateľné, ako i členstvo Turecka, kde sa pravidelne politické krízy riešili vojenskými prevratmi. Dnes si NATO už štvrťstoročie hľadá rozpačito novú náplň, za ktorú označuje obranu a šírenia demokracie a ľudských práv.

Preto pri analýze budúcnosti Trojmoria nemožno brať do úvahy iba deklarované ciele, ale i kontext,  v ktorom vzniká.

Možné sú nasledujúce tri scenáre vývoja, ktoré sa navzájom nevylučujú.

Iba ekonomická spolupráca kultúrne blízkych krajín

Prvý scenár je ten, že všetko zostane tak, ako to bolo deklarované na začiatku a ostane pri ekonomickej spolupráci. To znamená, že krajiny Trojmoria by naďalej vytvárali svoju zahraničnú politiku voči okolitému svetu na doteraz existujúcich platformách, ktorými sú najmä EÚ a NATO, spôsobom neovplyvneným vznikom Trojmoria. V zásade je to scenár, ktorý nenarobí žiadne škody a z ekonomického hľadiska môže byť prínosom.

Rumsfeldova “Nová Európa”?

Nezanedbateľným politickým signálom pri vzniku Trojmoria bolo to, kto bol a kto nebol prítomný z iných štátov. Na summite vo Varšave nebol nikto z významných predstaviteľov Nemecka, Francúzska alebo Európskej komisie. Zato zo zámoria prišiel hosť najprominentnejší, americký prezident Donald Trump. Už pri vydaní Dubrovníckeho vyhlásenia k zámeru vzniku Trojmoria roku 2016 bol v Dubrovníku prítomný bývalý americký poradca pre národnú bezpečnosť (NSA) a bývalý najvyšší veliteľ NATO v Európe (SACEUR) generál James L. Jones.

Človek si nevdojak spomenie na rok 2003, kedy USA potrebovali podporu európskych štátov pre inváziu do Iraku. Podpory sa im dostalo najmä od východoeurópskych štátov, vrátane Poľska. Americký minister obrany Donald Rumsfeld ich vtedy označil za “Novú Európu”, tú, ktorá je nádejou. “Starou Európou“”v tomto zmysle boli štáty západnej Európy ako Nemecko a Francúzsko. Nemecko sa tradične zdržiava účasti na takýchto vojenských akciách, ale francúzske odmietnutie podporiť inváziu bolo pre Američanov nepríjemné.

Povedzme si rovno, že Trojmorie, to je predsa Rumsfeldova “Nová Európa”. V roku 2003 mala byť “Nová Európa” oporou USA v ich spore so “Starou Európou”. Posledné desaťročie vedú USA so “Starou Európou” iný spor, ktorý sa týka rozširovania NATO, a teda zatláčania Ruska. USA presadzujú rozšírenie o Ukrajinu a Gruzínsko, zatiaľ, čo Nemecko a Francúzsko tento proces tlmia. Kým podpora zo strany USA motivujú ukrajinského prezidenta k protiruským vyhláseniam, Nemecko a Francúzsko ho nútia k rokovaniam s Putinom v rámci Minských dohôd.

Pobaltské krajiny, Poľsko, Rumunsko zastávajú tradične výrazne protiruské postoje. Ich obyvateľstvo tvorí takmer 60% obyvateľstva celého Trojmoria. Naopak, historicky dobré väzby na Rusko malo iba Bulharsko.

Scenárom č. 2 je teda Trojmorie ako platforma, cez ktorú USA môžu zosilňovať tlak proti Rusku, ak EÚ ako celok takýto protiruský tlak až tak veľmi nechce. Lídrom procesu vytvorenia Trojmoria je Poľsko. Trojmorie sa podobá na medzivojnový koncept Medzimoria – Intermaria, ktorý pestoval maršal Pilsudski, vychádzajúc z tradície stredovekej Poľsko-litovskej únie. Medzimorie malo byť okrem iného sanitárnym kordónom proti sovietskemu komunizmu.

Takýto scenár by nebol šťastný. Pripomeňme, že tak ako v roku 2003 v otázke Iraku, tak i v otázke vstupu Ukrajiny do NATO mala pravdu zdržanlivá “Stará Európa”. Omyly USA prispeli k dnešnému rozvratu Stredného východu, k európskym problémom s migračnou vlnou a k vzniku vojny na Ukrajine.

Scenár č. 2 by prispel k zbytočnému pokračovaniu studenej vojny a k oslabeniu schopnosti Európy (EÚ) formulovať svoju vlastnú zahraničnú politiku ako alternatívu k tej americkej a ruskej.

Reakcia na “jadro EÚ”?

Na strane druhej, projekt Trojmoria môže zohrať pozitívnu úlohu pri mocenskom vyvažovaní vo vnútri EÚ. Trojmorie tak trochu vypĺňa mocenské vákuum, ktoré vzniklo pred sto rokmi po zániku podunajskej monarchie. Do tohto vákua sa potom sto rokov natláčali mocnosti raz zo západu, raz z východu. Občas to bolo brutálnou silou, občas “mäkkou” silou. Z dvanástich krajín Trojmoria Česko, Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, Slovinsko a Chorvátsko patrili do Rakúsko-Uhorska. Patrila tam i časť Poľska a Rumunska.

V poslednom čase sú vystavené mnohé krajiny Trojmoria vnútroúnijnému tlaku. Spomeňme nevraživé výroky prezidenta Macrona a lídra nemeckých sociálnach demokratov Schulza na adresu východoeurópanov, žaloby zo strany Európskej komisie kvôli imigračným kvótam a tlak na Poľsko kvôli vládnej reforme justície.

Trojmorie treba vidieť v kontexte diskusií o “viacrýchlostnej EÚ”, resp. o “jadre” EÚ, ktoré sa opätovne začali tohto roku pri výročí podpísania Rímskych zmlúv. Tieto doplňujúce sa pojmy majú pozitívnu aj negatívnu stránku. Pozitívnou je uznanie práva členskej krajiny nepristúpiť ku všetkému, na čom sa dohodnú najvplyvnejší. Negatívom je hrozba, že “jadro” (čo znamená najmä Francúzsko a Nemecko) sa na niečom dohodne a potom tlakom postaví iné krajiny pred hotovú vec. Ak tieto iné krajiny vystupujú navzájom izlovane, každej z nich neostane iné, ako prijať stanovisko jadra. A tak nakoniec v jadre (čiže vo federácii) budú všetci. Ak však tie iné krajiny budú vystupovať spoločne, takáto taktika jadra nemusí byť úspešná.

Krajiny Trojmoria boli všetky až na Rakúsko súčasťou sovietskeho bloku a vari i táto skúsenosť ich spája v odmietaní utopických koncepcií, ktoré tentokrát prichádzajú skôr zo západu. Odmietajú multikulturalizmus (imigráciu), aj kultúrny marxizmus (manželstvá osob rovnakého pohlavia nie sú v žiadnej krajine Trojmoria).

Scenár č. 3 spočíva v tom, že Trojmorie bude úspešne politicky vyvažovať vplyv Nemecka, resp. dvojbloku  Nemecko-Francúzsko, a umožňovať i krajinám východnej Európy prehovoriť do budúcnosti EÚ. Ak to bude robiť rozumne (aby to neviedlo k rozpadu EÚ), môže to byť dobrý scenár.

Vladimír Palko