Veľké sľuby, prekypujúce rozpočty a byrokratické štruktúry

Bratislava 6. januára 2017 (HSP/Slovenské slovo/Foto:TASR/AP-Mark Schiefelbein)

Asi takto sa mi javí podstata hospodárskej politiky za posledných 26 rokov. Iste sme všetci čakali iné po roku 1989. Pokrok civilizácie.

Zvlášť ekonómovia. Predstavitelia nežnej si nevedeli predstaviť budúce križovatky ekonomických dejín. Dnes to cítime.

Cez sviatky som sa zahĺbil do štatistík o makroekonomických veličinách krajín EÚ. Začal som rokom 2016, keď EÚ mala 28 štátov. Bolo to obrovské množstvo dát a tak som sa nakoniec uspokojil s tým, že dôkladnejšie som  si pozrel iba saldá troch bilancií: bilancie úspor a investícií, bilancie štátneho rozpočtu a bilancie zahraničného obchodu. Aj to bolo náročné, lebo som sa vrátil až do roku 1994, teda vlastne vzniku EÚ. Predovšetkým ma zarazilo, že v roku 2016 ani jedna krajina nespĺňala bázickú podmienku rovnováhy ekonomiky.

Asi ani OECD a ani Eurostat netrvajú na tom, aby krajiny zisťovali aký je stav rovnováhy ekonomiky. Nebudem rozpisovať všetky problémy, ktoré som objavil. Aspoň v krátkosti čitateľa uvediem do problémov tak, že ho oboznámim s tým, aký je stav rozpočtov vlád.

V roku 2015 drvivá väčšina krajín EÚ mala deficit štátneho rozpočtu. Také výsledky  som konštatoval aj za iné roky. Ale prekvapilo ma, že to začalo už v roku 1994. Z vtedajších členov EÚ iba jediné Luxembursko  malo prebytok rozpočtu a to vo výške 1,3 %. Grécko malo deficit vo výške 14,1 % a Taliansko vo výške 9,6 %  a Španielsko  vo výške viac ako 7% z HDP (pričom definície HDP sa nestotožňujú).

Deficity boli také veľké, že som urobil záver, že veď ide jasne o, zovšeobecnil som to eufemicky,  „prekypujúce rozpočty“. Čomu to pripísať? Nič iné po analýze prostredia nebolo spoločné iba, celkom krátko,  politické a inštitucionálne okolie. Podopriem to jednoducho – čitateľ sa iste pamätá na SR, koľko politických zmien pri každých voľbách a následne aktivitách  vlád bolo po roku 1993. Ale veď v Taliansku boli v rovnakom  období na tom ešte horšie.

Bo po druhej svetovej vojne v Taliansku vlády vydržali v priemere ani nie 1,5 roka. Druhým javom sa mi ukázali skupiny so zvláštnymi záujmami a korupcie, o čom písali denníky krajín, aj naše. A opäť s podporou vlád. Obe ich máme na Slovensku. Tie akosi strkajú prsty do chodu hospodárstva, ba hádam vyvolávajú kotrmelce. Keynes vyžadoval presnosť a poriadok. Z dnešného pohľadu sa podobné vyjadrenia zdajú nezmyslom. Ale o tom už hovorili aj teoretici verejnej voľby na čele s nositeľom Nobelovej ceny Jamesom Buchananom , ktorý dôkladne preskúmal aj chovanie byrokratov. Nielen on.  William A. Niskanen (Bureaucracy and Public Econokmics) pozoroval správanie byrokratov tak zblízka ako biológovia študujú svoje laboratórne myši. Podľa Niskanena, súťažia úradníci v nekalých bojoch medzi sebou o nič menej intenzívne ako aj podnikatelia. Prišiel k záveru, že aj úradník aj podnikateľ sú egoistickou myškou.  Podnikateľ bojuje o to, aby maximalizoval svoj zisk. Úradníci, ako píše, miesto toho maximalizujú iný súbor premenných: platy, moc, prestíž, pôžitky, naturálne výhody v dôchodku a iné. A dal nám aj odpoveď ako to byrokrat dosahuje. Nafukovaním rozpočtov a „rozmerov“ svojho úradu. Niskanen definuje úrad ako organizáciu, ktorá maximalizuje rozpočet.

Škodlivé je to, že sa môžu nafúknuť ďaleko za medze efektívneho fungovania. Avšak ak si uvedomíme podstatu tohto nafukovania tak zistíme, že to robia tak, že mámia peniaze od daňových platiteľov. Asi zistili, že viac peňazí znamená viac moci, takže asi ťažko sú zainteresovaní na znižovaní nákladov. Alebo inak, veľké sľuby, prekypujúce rozpočty a byrokratické štruktúry. Pretože Veblen bol  nielen ekonómom, ale aj sociológom a preto silno veril, že ekonómia je významne zakorenená v sociálnych inštitúciách. A tak on neseparoval ekonómiu od sociálnych vied, a tak Veblen hlboko prenikol do vzťahov medzi ekonómiou, sociológiou a kultúrou a žiadal efektívne sociálne a ekonomické inštitúcie.

Nemôžem to nepovedať inak iba tak, že každá generácia ekonómov po našom velikánovi prof. Karvašovi (totiž on hovoril o hospodárskom ideáli, teda pokroku civilizácie v ekonomickej oblasti), sa rodí do sveta, v ktorom nanovo spoznáva a pozoruje svet, známe poznatky hádže za chrbát. A núka málo. Vedci sa totiž vo svojich argumentoch o poznatkoch v  riadení ekonomiky nemôžu spoliehať na akceptovanie ich hlbokých poznatkov politikmi, žiaľ. A tak denne vidíme, že na svet sa aj vládni ekonómovia pozerajú cez zlé okuliare, a horšie, nevieme o koľko dioptrií ich zlepšiť. Pred 150 rokmi bolo normálne, že malé deti pracovali v baniach a ženy nemali volebné právo.

Bol to zlý stav civilizácie. Nerobíme niečo podobné dnes v ekonómii? Čo je v prírode prirodzené vieme, ale čo je v dnešnej spoločnosti prirodzené? Nemala by si dnešná generácia uvedomiť čo pred ňou generácie vydobili v hospodárskej oblasti a teraz sa to plieni? Kto dokáže urobiť súvahu a na jej báze lepšie skorigovať smer, ktorým sa má ekonomický svet pohnúť? Aj dnes máme inštitucionalistov. Ako vnímať dnešnú fungovanie ekonomiky? Hlboký vhľad do útrob fungovania ekonomiky je dnes na vedľajšej koľaji. Ba máme aj teóriu racionálnych očakávaní. A čo teda očakávať?

Základným predpokladom je úprimné prijatie faktu, že svet sme nenašli v normálnom stave už v roku 1989, ale po bolestivých stratách a neľahkých víťazstvách. Pre nás ktorí sme –ako všetky generácie pred nami – opäť nanovo objavili a spoznali dnešný ekonomický svet, je dôležité, aby sme čo najpresnejšie a najúprimnejšie pomenovali aj jeho podobu. Ľudia, ako sme zistili, mohli brať to, čo patrilo všetkým a menili to na svoje.

Pár sa obohatilo a iní veľmi schudobneli. Politici, aj ministri, posúvajú chápanie kľúčových ekonomických pojmov – deficit, HDP, úrok, finančná disciplína a iné, ba ich priam zľahčujú, a tak sa deficit rozpočtu stáva iba akousi kulisou, nie kategóriou vedy, ktorú treba strážiť. Nie je zle, že sa plní nadpis príspevku?

Starej garde národohospodárov, ľuďom ako Tobin, Keynes, Briška, Engliš či Samuelson sa musí zdať, že noví ekonómovia – privandrovalci, ktorí odvodzujú svoj pôvod od neoliberalizmu, znižujú význam a precíznosť ich celoživotného diela. Z recesie sa nevieme dostať. Aj u nás aj v EÚ.

Prof. J. Husár