V Katedrále sv. Martina bola svätá omša, obetovaná za všetkých politikov

Bratislava 13. októbra 2017 (HSP/TK KBS/Foto:Peter Zimen)

V Katedrále sv. Martina v Bratislave sa vo štvrtok 12. októbra 2017 konala svätá omša, obetovaná za všetkých politikov. Hlavným celebrantom bol Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Spoluorganizátorom podujatia je slovenská pobočka Modlitebnej ligy cisára Karola. Pri tejto príležitosti prinášame plné znenie homílie.

Milí bratia a sestry,

pôsobenie v politickom priestore, v politickom živote, je všeobecne pokladané za veľmi ťažkú úlohu. Peto pre všetky ženy a pre všetkých mužov, ktorí nadobudnú v sebe odvahu a odvážia sa vstúpiť do tohto priestoru, je potrebné, aby oni sami hľadali posilnenie a my ostatní, ktorí sme odkázaní na ich služby, aby sme ich tiež podporili. Z dôvodu snahy o duchovnú podporu sa stretáme aj dnes tu v tejto katedrále a jedným z motívov je aj pozrieť sa na život niekoho kto v politickom priestore sa pohyboval. Totiž, ako je spomenuté, sme v období, kedy slávime určité výročie blahorečenia Karola I., rakúskeho cisára, uhorského kráľa, ale pre nás prevšetkých jednoducho povedané – človeka, ktorí pôsobil v politickom živote. Dovoľte mi, aby som niekoľkými slovami najprv nakrátko pripomenul jeho život.

Karol Habsburský sa narodil 17. augusta 1887 na zámku Persenbeug v dolnom Rakúsku. Bol vychovávaný v katolíckom duchu. V roku 1911 sa oženil s princeznou Zitou von Bourbon. Počas desaťročného šťastného manželstva im Boh požehnal osem detí. Karol svoju manželku veľmi miloval a ešte aj na smrteľnej posteli jej povedal: “Zita, nekonečne ťa milujem.” Po zavraždení následníka trónu, veľkovojvodu Františka Ferdinanda v júni 1914 sa Karol stal následníkom trónu a keď v priebehu Prvej svetovej vojny zomrel cisár František Jozef 21. novembra 1916 sa Karol stal rakúskym cisárom. Za uhorského kráľa bol korunovaný 30. decembra 1916.

Túto svoju úlohu Karol, teda byť na čele štátu, chápal vo viere ako nasledovanie Krista. V láske k národom, ktoré mu boli zverené, v starostlivosti o ne až po obetu vlastného života. Stal sa súčasťou vojny, bojoval vo vojne, ktorú sám nechcel. Ako frontový veliteľ robil všetko preto, aby vojna bola čo najmenej krutá – zakázal otravné plyny, zakázal zabíjanie vzdávajúcich sa nepriateľov, aj keď nebolo dosť jedla a liekov, nariadil starostlivosť o vlastných, ale aj nepriateľských ranených vojakov. Ako cisár sa úprimne snažil o uzatvorenie mieru, mieru bez vojnových ziskov. Nepodarilo sa mu. Ale urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby vo svojej krajine zmiernil následky vojny. Chcel premeniť svoj štát Rakúsko-Uhorsko na spoločný domov stredoeurópskych národov, preto pripravoval národnostnú a štátoprávnu reformu usporiadania krajiny. Keď sa Rakúsko-Uhorsko rozpadalo, odmietol použiť vojsko, aby nevyvolal veľmi pravdepodobnú občiansku vojnu. Nechcel, aby národy postihnuté už aj tak ťažkými následkami svetovej vojny prežili nové, ešte väčšie utrpenia. Keď zistil, že jeho osoba je prekážkou uzatvorenia mieru, vzdal sa výkonu vládnej moci, ale nevzdal sa trónu a postavenia hlavy štátu. To však stačilo. Bol donútený odísť do exilu. Trónu sa vzdať nemohol, to by bolo v rozpore s jeho svedomím, ako to sám vyjadril, lebo svoje postavenie ako panovníka chápal, že je to z Božieho daru, nie z rozhodnutia parlamentu. Zomrel ako 35-ročný 1. apríla 1922 v exile na následky ťažkých podmienok vo veľkej chudobe a následku zápalu pľúc. Je pochovaný v pútnickom kostole Nossa Senhora do Monte (Našej Panej na vrchu) v meste Funchal na portugalskom ostrove Madeira v Atlantickom oceáne.

Či je život pred Bohom a tým aj pred konečným súdom dejín úspešný, to nezávisí bezprostredne od pozemského úspechu. Inak by ani samostný Kristus nemohol byť pre nás príkladom. Kto pred všetkými nepriaznivými okolnosťami a s obmedzenými ľudskými silami snaží sa žiť podľa Božej vôle, jeho život je príkladný, je skutočný hodnotný, vo viere povieme, je to život svätý. Nasledovať Kristov príklad v protivenstvách tohto sveta – to nepochybne prevyšuje ľudské schopnosti. Ale nie sme odkázaní len na naše sily, ale sme pozvaní, aby sme prijali Božiu pomoc a dôverovali Bohu aj navzdory logike násilia.

Život cisára Karola je povzbudivým príkladom viery. Mohli by sme aj my sa vlastne podobne pýtať. Vo svete, v ktorom je toľko násilia, toľko nespravodlivosti, má zmysel vôbec proti tomu všetkému bojovať, je možný vôbec pokoj vo svete, je možné, aby európske národy žili spolu v slobode a vzájomnej úcte, sme schopní vytvoriť pokoj a aj len vo vlastnej rodine. Život cisára Karola je povzbudivým príkladom viery. Jeho život chce dodať odvahy všetkým, ktorí sa cítia, že je ich životné úlohy presahujú a pozýva ich k tomu, aby svoje vlastné sily využili pre pokoj, slobodu a láskavú zodpovednosť aj za iných pre spoločné dobro.

Príklad blahoslaveného Karola je dobrou príležitosťou uvedomiť si, že aj naša krajina a spoločnosť má svojich politikov, ktorým je potrebné poďakovať za ich službu a prosiť za nich, aby ju vykonávali múdro a s rozvahou. O tom, že Boh takejto vytrvalej prosbe vyhovie, hovorí aj dnešné evanjelium. V úryvku evanjelia sme počuli, že Ježiš Kristus rozpovedal učeníkom príbeh neodbytného človeka, ktorý prichádza neočakávane v nočnú hodinu za svojim priateľom a prosí ho o pomoc. Ten sa dlho zdráha, ale nakoniec mu vyhovie. A Ježiš Kristus zakončuje tento príbeh výzvou, ktorá patrí aj nám: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“

Možno je celkom dobré pripomenúť si, že keď sa modlíme a keby sme prosili aj za dobrých politikov, že v podstate neznamená to, že hovoríme Bohu o niečom, čo on nevie. Modliť sa za politikov znamená, že vo svojom vnútri my sami si uvedomujeme, tá modlitba znamená naše vlastné uvedomovanie si, že ich potrebujeme. A ako si môžeme vážiť aj každý, čo len najmenší úspech, keď sa niečo dobré podarí, v tom verejnom, spoločenskom živote dosiahnuť. Keď sa teda modlíme vo viere za politikov, uvedomujeme si pred Bohom ako potrebujeme ľudí, ktorí zoberú na seba túto službu. A ako potrebujú podporu. Lebo množstvo situácii, tlakov, ktorým sú vystavení, aj tá ľudská krehkosť jednoducho vedie k tomu, že zároveň aj potom sme v pokušení vidieť všetko to, čo sa nepodarilo, aj všetky len tie zlyhania.

A keď sme teda dnes zhromaždení v tomto chráme, aby sme prosili za našich bratov a sestry, ktorí prijali úlohu byť aktívnymi v politickom živote, vlastne tiež si chceme tak hlboko uvedomiť my sami, aká je to náročná úloha a ako takýchto ľudí, ženy i mužov, veľmi potrebujeme. Takáto prosba k Bohu, teda je pred Bohom ani nie tak upomínanie Boha na to, čo by nevedel, ako naše vnútorné otváranie sa pre potrebu toho. A musíme v tej modlitbe, v tej prosbe, vlastne si aj tak uvedomiť, že politika nie je statickou záležitosťou, ale vyžaduje dobre formované svedomie, vyžaduje odborné znalosti, schopnosť orientovať sa v súčasnej kultúre, aby navrhované riešenia čo najlepšie zodpovedali skutočným potrebám ľudí. Ale politika veľmi vyžaduje to, čo jednoducho sa nazýva duchovná sila.

Na Slovensku žijeme v atmosfére, v ktorej pozorujeme aj veľa nevraživosti a napätia. Na jednej strane sa tešíme, že krajina ekonomicky rastie, klesá nezamestnanosť, takže by sa mohlo zdať, že niet dôvodov k nespokojnosti. Je tu však viacero faktorov, ktoré nespokojnosť vyvolávajú. Odvrátenou stranou ekonomického úspechu sú zároveň a pretrvávajúca situácia sa, že sa roztvárajú tie nožnice medzi bohatými a chudobnými. Mnoho ľudí stále žije z ruky do úst. Veľkou bolesťou je pre nás aj nerovnomerný rozvoj regiónov, čo sa v praxi prejavuje nielen ich vyľudňovaním, ale predovšetkým aj tým, že ľudia v tých svojich základných spoločenstvách – v rodinách – opúšťajú rodiny, a potom celé týždne či mesiace zostávajú rodiny bez rodičov, bez jedného z rodičov, keď sa vydal za prácou. Tieto faktory generujú nespokojnosť, pocit frustrácie a môžu motivovať ľudí, aby sa pri voľbách uchyľovali k zjednodušeným riešeniam, ktoré aj v našej krajine predstavuje najmä radikálna pravica.

Dnes sa veľa hovorí o rodinnej politike. Určite treba oceniť každý návrh, ktorý smeruje k zlepšeniu života rodiny. Z dlhodobého hľadiska je zásadným prínosom definícia manželstva ako spoločenstva muža a ženy, ktorú máme v Ústave Slovenskej republiky. Rodina založená na manželstve muža a ženy sa chápe ako prirodzené spoločenstvo, ktoré predchádza spoločnosť aj štát.

V našej dobe individualizmu sa často ozývajú hlasy, ktoré hovoria, že mať rodinu a deti je osobná vec, do ktorej štát nemá zasahovať. Sociálna náuka Cirkvi však hovorí, že rodinná politika je formou podpory spoločného dobra. Politika v princípe je rozumnou snahou o také spoločné dobro. Spoločné dobro, za ktoré štát zodpovedá, je súhrnom všetkých sociálnych podmienok, vďaka ktorým človek môže v spoločnosti rozvíjať svoje jestvovanie. Nie je v silách rodinnej politiky meniť hodnotové nastavenie jednotlivca. Rodinná politika však môže zmenšovať ťažkosti pre rodiny pri plnení ich úloh a rovnako môže zvýhodniť situácie, ktoré sú pod zorným uhlom idey spoločného dobra pre spoločnosť užitočné. Štát na jednej strane by nemal podporovať rozširovanie vzťahov, ktoré nie sú založené na inštitúcii manželstva, na druhej strane je zaviazaný kvôli deťom zaobchádzať s nimi rovnako pri všetkých sociálnych dávkach.

Veľkou úlohou rodinnej politiky je vyrovnávaním výdavkov zmierňovať tri ekonomické znevýhodnenia, ktoré musia znášať rodiny s deťmi: ide o priame náklady na deti, uniknuté príjmy v zamestnaní a nevýhodné následky pre budúci dôchodok.

Je veľa výziev, kde naši bratia a sestry, ktorí sú v politike, môžu prispievať svojou činnosťou k spoločnému dobru. Milí bratia a sestry, dobrá rodinná politika je pre našu spoločnosť, ktorá sa nachádza v zlej demografickej situácii, veľkou výzvou. Jej úlohou nie je primárne meniť hodnotové priority jednotlivca, ale vytvoriť mu také podmienky, ktoré mu uľahčia jeho voľbu vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu. Takýmto spôsobom môže dobre nastavená sociálna štruktúra nepriamo napomáhať aj tomu, aby jednotlivci mohli robiť rozhodnutia v duchu kresťanskej viery.

Dovoľte mi teda predovšetkým vám milí bratia a sestry, ktorí ste prijali pozvanie a pôsobíte v politickom priestore, aby som vám poďakoval. Slúžite spoločnosti ako politici a ďakujem aj vašim kolegyniam a kolegom, ktorí pracujú na rozličných úrovniach a podieľajú sa na riadení štátu, krajov či samosprávy. Osud blahoslaveného Karola Habsburského nám pripomína, že byť politikom je veľkým poslaním, ktoré si žiada veľkú pokoru, odvahu a statočnosť. Blahoslavený Karol sa usiloval o dosiahnutie mieru, v jeho podmienkach to bola jeho hlavná úloha. Nepodarilo sa mu to. Túto skúsenosť, keď do niečoho investujeme veľa síl a nevidíme ovocie, máme azda všetci.

Nie je to však márne úsilie. Svätý apoštol Pavol hovorí, že keď na konci čias, keď všetko pominie, zostanú viera, nádej a láska. A čnosť lásky je najväčšou z nich. Ak sa politika bude robiť z lásky k ľuďom, ak bude brať do úvahy dobro jednotlivca i spoločné dobro, ak politika bude solidárna s núdznymi, táto láska nikdy pred Božou tvárou nebude zabudnutá, aj keby z toho ľudského hľadiska sa naša práca javila ako neúspech.

Nech nás príklad blahoslaveného Karola, ale aj príbeh z dnešného evanjelia inšpirujú, aby sme sa nikdy nevzdávali v úsilí o dobro; aby sa aj vy teda nevzdávali v hľadaní riešení, ktoré budú užitočné pre našu spoločnosť. Nech aj vám sa darí s Božou pomocou, vždy viac nachádzať nachádzať správne prostriedky rodinnej politiky, aby čím viac ľudí na Slovensku mohlo prežiť spokojný a šťastný život. Amen.

Arcibiskup Zvolenský slávil svätú omšu pri príležitosti spomienky na blahoslaveného Karola I. “Každý rok tretieho októbra si pripomíname deň, kedy bol sv. Jánom Pavlom II. vyhlásený za blahoslaveného posledný uhorský kráľ a rakúsky cisár, Karol I. Jeho relikvia sa nachádza aj v Katedrále sv. Martina,” hovorí výkonný sekretár KBS Anton Ziolkovský. “Blahoslavený Karol I. je vzorom verejného predstaviteľa, ktorý sa vyznačoval mnohými osobnými cnosťami. Celý jeho život bol preniknutý hlbokou katolíckou vierou. Pre tieto skutočnosti môže byť dobrým príkladom aj pre kresťanov, ktorí sú v súčasnosti aktívni vo verejnom živote,” vysvetľuje Ziolkovský.

Blahoslavený Karol I. Habsburský (1887 – 1922) bol rakúskym arcivojvodom a uhorským kráľom z habsbursko-lotrinského rodu. Ako najstarší syn arcivojvodu Otta Františka a Márie Jozefy Saskej bol synovcom arcivojvodu a následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este. Ako posledný v následníckej línii nebol predurčený stať sa panovníkom, no zložitým vývojom okolností v životoch príslušníkov rodu sa Karol napokon stal priamym následníkom rakúskeho trónu. Karol už ako dvanásťročný študoval prírodné vedy na viedenskom benediktínskom Škótskom gymnáziu. Štúdium zavŕšil v Prahe. Už v roku 1903 sa Karol stal poručíkom c. a k. armády. V roku 1911 sa oženil s príslušníčkou francúzskeho kráľovského rodu Bourbonovcov, kňažnou Zitou.

Po smrti Františka Jozefa I. v roku 1916 prevzal Karol ako 29-ročný vládu nad monarchiou a ujal sa vrchného velenia armády. Habsburské dedičstvo prevzal Karol uprostred vojnového konfliktu, ktorý sa snažil čo najrýchlejšie ukončiť. Preto sa aj v zahraničnej politike cisár snažil o mierové jednania, no situácia sa mu postupne celkom vymkla z rúk. Na jar roku 1919 musel opustiť vlasť, do ktorej sa už nikdy nevrátil. Rakúsky parlament prijal zákony o zrušení všetkých Karolových panovníckych práv. Neskôr bolo rozhodnuté aj o jeho internácii i jeho rodiny na ostrove Madeira, kde 1. apríla 1922 zomrel. Dnes už sv. Jána Pavol II. 3. októbra 2004 vyhlásil Karola Habsburského za blahoslaveného.