Ústava Slovenskej republiky – napínavé historické okamihy jej prijatia

Bratislava 1. septembra 2016 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

Prvého septembra pred 24. rokmi dostalo Slovensko ústavu skôr ako štátnosť, čo bol bezpochyby prezieravý politický čin

Ukázalo sa, že Slováci sú schopní vytvoriť si vlastný štát na základe demokratickej ústavy, ktorá v ničom nezaostáva za ústavami štátov starej Európy. Bol to signál, ktorý dal malý národ v strede Európy pre svet, že štáty nemusia vznikať len za pomoci meča a krvi. Takmer štvrťstoročie od prijatia Ústavy Slovenskej republiky je obdobie historicky krátke, ale ľudsky dosť dlhé na zabúdanie.

Historickou pravdou zostane, že tento prvý veľký zápis do novodobej kroniky slovenského národa mal svojich odporcov, krátkozrakých domácich politikov aj otvorených nepriateľov rodiacej sa slovenskej štátnosti. V zákonodarnom zbore boli poslanci KDH proti prijatiu ústavy a poslanci maďarských strán (MKDH, Spolužitie a Maďarská občianska strana) pred hlasovaním opustili na protest rokovaciu sálu. Ani dnes si tento neopakovateľný historický čin nevážime. Vieme sa klaňať cudzím modlám, oslavovať halloween, organizovať pompézne Rákocziho dni a priamo na Deň Ústavy SR robiť napríklad šou korunovácie uhorských kráľov. Zakríknutá ústava, tak ako zakríknuté vlastenectvo svedčí o našom hodnotovo vyprázdnenom priestore, kde sa bojuje o majetok a moc a kde bez úcty k vlasti vyrastajú naše deti.

Ústava štátu je zákon zákonov

V mnohých krajinách z nej citujú ako z modlitebnej knižky. Odvolávajú sa na ňu právnici i radoví občania. V USA je Deň ústavy najväčším štátnym sviatkom a preambulu ústavy sa učia naspamäť a deklamujú ju pred začiatkom vyučovania žiaci základných škôl. Na Slovensku bola vtedajšou opozíciou a veľkou časťou printových médií Ústava Slovenskej republiky prijímaná s dešpektom, nepochopením jej významu pre novú štátnosť aj s odporom časti inteligencie čechoslovakistickej orientácie. Rudimenty týchto negativistických postojov k našej ústave a prejavom patriotizmu pretrvávajú v niektorých médiách doteraz. Napriek mediálnej nežičlivosti je Deň Ústavy Slovenskej republiky v povedomí ľudí ako začiatok čohosi nového, čo vyústilo do spontánneho nadšenia sedemdesiattisícového davu Bratislavčanov, ktorý vítal nový rok 1993 ako deň vzniku Slovenskej republiky.

Štúrovský kompromis

Samotná ústava, hoci sa to niekedy nesprávne interpretuje, nebola šitá horúcou ihlou, nevznikla ako dielo niekoľkých právnikov za necelé tri mesiace. Už na jar roku 1990 bola zriadená komisia, ktorá pracovala na prvej verzii ústavy, hoci je pravdou, že k jej záverečnému dotvoreniu prišlo v pomerne krátkom čase až po voľbách v roku 1992. V politických rokovaniach v súvislosti s prípravou textu ústavy boli odlišné názory aj na názov parlamentu. Zástupcovia SMK odmietli názov Slovenská národná rada a poslanci SNS vychádzajúc z histórie za najpriliehavejší považovali názov Snem Slovenskej republiky. Kompromisné riešenie sa našlo načretím do štúrovskej histórie. Štúrovci v roku 1848 svoju Slovenskú národnú radu premenovali, ako sa uvádza na pečiatkach historických dokumentov, na Národnú radu Slovenska. Toto riešenie bolo bezproblémovo prijaté a od účinnosti Ústavy SR parlament nesie názov Národná rada Slovenskej republiky.

„Národná“ kontra „národnostná“

Mnohí si iste spomínajú, aké prudké boli diskusie o preambule ústavy. Niektorí poslanci SNR chceli iné znenie preambuly, alebo požadovali preambulu z návrhu ústavy vynechať. Konečný verdikt sa formoval postupne na argumentoch vychádzajúcich z porovnaní zahraničných ústav, ako aj z medzinárodných dohovorov. Dospelo sa k záveru, že jediný subjekt, ktorý si môže nárokovať právo na sebaurčenie, je národ a že táto skutočnosť musí byť vyjadrená v preambule. Rôznili sa aj názory na terminologické označenie menšín žijúcich na Slovensku. Poslanci maďarských strán trvali na ich označení ako národnej menšiny, zatiaľ čo poslanci HZDS, SDĽ a SNS presadili v tomto terminologickom boji vo výboroch svoj názor, a tak sa prijalo označenie národnostná menšina. To bol vlastne jeden z dôvodov, prečo bezprostredne po otvorení plenárneho zasadnutia parlamentu poslanec A. Duka-Zolyomi v mene poslancov Együttélés a MKDH navrhol vládny návrh Ústavy SR neprerokovať a označil ho za nedomyslený, obsahujúci veľa nedostatkov a protirečení. S takýmto odôvodnením ho navrhol vrátiť vláde na prepracovanie. Za jeho návrh však hlasovalo iba 29 poslancov.

Veľmi živé boli parlamentné diskusie o stanovení dĺžky funkčného obdobia sudcov, diskusie o zakotvení prokuratúry v ústave, o spôsobe zakotvenia referenda, atď. atď. Ústava Slovenskej republiky sa rodila v zložitej a hektickej dobe a platí v takmer nezmenenej podobe dodnes. O schopnosti jej tvorcov svedčí aj to, že bola navrhovaná a prijatá v čase, keď ešte platila federálna ústava, s ktorou nemohlo byť v rozpore nijaké jej ustanovenie.

O európskych demokratických princípoch našej ústavy, o jej modernosti svedčí napríklad to, že sa v nej zakotvilo právo občanov na zdravé životné prostredie, čo v ústavách európskych demokratických štátov v tom čase ešte nebolo.

Proces prijímania ústavy vyvrcholil individuálnym a verejným hlasovaním, v ktorom mali poslanci vyrieknuť osudovú vetu: „Hlasujem (alebo nehlasujem) za ústavu Slovenskej republiky.“ Je to zapísané na stránkach novodobých dejín nášho národa: poslanci troch maďarských strán demonštratívne odišli z rokovacej sály a poslanci KDH za ústavu nehlasovali. Historický dokument bol prijatý 114 hlasmi a svet ho označil za moderný a demokratický.

Ľudovít Števko