Svet 7. augusta 2016 (HSP/Foto: wikipedia)
Svätá Anežka pochádzala zo vznešenej kresťanskej rodiny v Ríme. Už ako 14. ročná bola uznaná za hodnú osvedčiť Bohu svoju vrúcnu lásku mučeníckou smrťou
Mala len 13 rokov, keď už krásou a ešte viac svojimi cnosťami obrátila na seba všeobecnú pozornosť. Idúc raz zo školy, uzrel ju syn miestodržiteľa a celou výrečnosťou jej vyjavil lásku, ktorou k nej vo svojom srdci zahorel. Anežka si však nevšímala jeho city. Štedrosťou zamilovaného jej sľuboval poklady a drahokamy, všetky radosti života, celý raj pôžitkov, ak sa odhodlá za neho sa vydať. Anežka však odvetila prívetivo, ale so všetkou prísnosťou: „Odstúp odo mňa a neznepokojuj ma, druhému som už zasnúbená, a preto aj slovu svojmu a láske svojej verná ostanem. S podivením opýtal sa mladík: „K druhému si zasnúbená? Kto môže byť ten šťastný vyvolenec? Ktorý mladík v meste je bohatší, alebo rodom vznešenejší, než ja?“ Načo Anežka s oduševnením začala chváliť svojho ženícha: „Ten je môj snúbenec a toho milujem, ktorého urodzenosť onú kráľov a kniežat ďaleko prevyšuje, toho milujem, ktorého matkou bola panna, ktorého otec nikdy ženy nepoznal, toho, ktorému chóry archanjelov slúžia a jeho krásu slnko a mesiac obdivujú, toho, ktorý iba dýchnutím mŕtvych k životu kriesi a nemocných dotknutím uzdravuje, toho, ktorého láska je čistá, ktorého objatie je cudné a ktorého spojenie je samé panenstvo. On dá neveste svojej na prst prsteň viery, odeje ju rúchom lesknúcim sa farbami rozličných cností, na čelo jej vtlačí krvavé znamenie svojho umučenia, pripúta ju k sebe putami svätej lásky, a obdaruje ju pokladmi a slávou nehynúcou. Ten mi položil na prst prsteň tajomného spojenia, na hlavu zavesil mi predrahý skvost vzácnych drahokamov, odel ma rúchom zlatom tkaným a za ozdobu mi daroval prevzácne diamanty. Na čele poznačil ma, aby každý poznal, že som jeho a inému nemôžem už patriť, jeho krv sfarbila moju tvár, panická je jeho prívetivosť, a zasnúbil mi nekonečné poklady, ak mu ostanem vždy vernou.”
Mladíka sa na tieto slová zmocnil hlboký zármutok, keď videl, že Anežka jeho ponuku tak rozhodne odmršťuje. Mladík sa trápil až toľko, že ochorel. Ked’ sa o tom jeho otec dozvedel, ponáhľal sa do príbytku svätej Anežky a prosil ju, aby vyslyšala jeho syna jeho, alebo aspoň balzamom nádeje zahojila jeho ranené srdce. Anežky sa hlboko dotkli prosby zúfalého otca, ale keďže necítila žiadnu lásku k jeho synovi, klamnú nádej jej ústa vysloviť nemohli, a preto opakovala: „Nemôžem a nesmiem, lebo som už zasnúbená.“ Tu trápila miestodržiteľa zvedavosť, pýtal a vyzvedal, pátral a skúmal po tajnom ženíchovi, chcejúc ho zničiť. Našiel sa mrzký lichotník, ktorý z nenávisti proti Anežke miestodržiteľovi prezradil, že je ona kresťankou. Miestodržiteľ dal svätú Anežku, preto že bola kresťanka, pred svoju súdnu stolicu predviesť a kázal, aby obetovala bohom a upustila od svojej panenskej tvrdošijnosti. Vidiac, že na jeho rozkaz panna nič nedáva, dal doniesť tie najhroznejšie mučidlá, železné kliešte a škripce, dal pred jej očami hranicu dreva zapáliť, hroziac jej, že ju na tejto za živa dá spáliť, ak sa kresťanstva nezriekne. Ona sa nezľakla pri pohľade na tieto nástroje, jej oko sa skvelo leskom nadšenosti a s oduševnením vyjadrila svoj úmysel, že chce nebeskému Ženíchovi v panenskej čistote zostať vernou. Prekvapený týmto neočakávaným odporom zvolal miestodržiteľ: “Sľúbila si večné panenstvo? Ale panny sú aj vestálky, choď a obetuj pred oltárom tejto bohyne a posväť jej život svoj, alebo bude po tvojej panenskej čistote, vydám ťa verejnej rozpustilosti.“ Svätá Anežka na to dôstojne odvetila: „Pán Ježiš je príliš žiarlivý na čistotu svojich neviest, On ich nedá priviesť o cnosť čistoty panenskej, on je môj ochranca. Ty môžeš moju krv vycediť, to sa ti však nikdy nepodarí, aby si moje telo, ktoré zasvätené je Ježišu Kristu, znečistil.“
Takto svedčila, pevne dúfajúc v božskú pomoc. Bol však nad ňou vyrieknutý súd. Miestodržiteľ, zúriac zlosťou, rozkázal, aby sa vyplnilo, čím sa jej vyhrážal. Odviedli ju na miesto verejnej rozpustilosti, ale tam sa stal zázrak! Keď jej sňali biely závoj z hlavy, kučeravé vlasy v zázračnej hojnosti splynuli z jeho hlavy okolo celého tela až po členky a zakryli ju akoby hodvábnym plášťom. Dom hriechu sa stal vďaka nej svätyňou, skutkami noci začernené steny sa zaskveli zázračným svetlom. Zjavil sa tu Anjel Pána, ktorý príbytok hriechu naplnil svojou žiarou a panne podal vrchné rúcho, biele ako sneh. Prišiel na to syn miestodržiteľa a s ním tlupa nehanebných mužov, avšak tí, zľaknúc sa, utiekli odtiaľ, a nezmyselný mladík, keď sa k nej približoval, bol zasiahnutý náhlym bleskom a polomŕtvy klesol na zem. Keď sa to dopočul miestodržiteľ, dal hneď pannu k sebe priviesť a pýtal sa jej na nešťastie, ktoré stretlo jeho syna. “Ženích, ktorého nevestu on chcel sprzniť, ho zastihol a potrestal”, odpovedala sv. Anežka. “Ak ho uzdravíš”, povedal jej prokonzul, “budem veriť, že ty si ho neučinila nešťastným svojimi čarami”. Na to panna pozdvihla oči k nebesám, modlila sa a mladík prišiel k životu a vzýval Ježiša Krista. sprzniť chcel, zastihol ho a potrestal“, odpovedala sv. Anežka. „Ak ho uzdravíš“ , riekol k nej prokonzul, „budem veriť, že si ho ty neučinila nešťastným čarami svojimi“. Panna na to pozdvihla oči k nebesám, modlila sa, a mladík prišiel k životu a vzýval Ježiša Krista. Miestodržiteľ ju chcel následkom toho na slobodu prepustiť, ale ľud, vzbúrený modlárskymi kňazmi, kričal: „Na smrť s čarodejnicou!“. A tak ju vydal zo strachu sudcovi Aspasiovi. Aspasius ju dal hodiť na horiacu vatru, avšak plameň sa jej panenských údov ani nedotkol. Vtedy rozkázal sudca vojakovi, aby jej svojím mečom preklal hrdlo. Krvácajúc z hlbokej rany klesla na zem, a jej čistá duša sa zasnúbila večne so svojím ženíchom, Ježišom Kristom.
V ôsmy deň po jej smrti, keď mesiačik rozostielal svoje vľúdne svetlo nad malou záhradkou neďaleko Ríma, v ktorej príbuzní sväté telo mučenice pochovali, sa skormútený otec a matka ponáhľali k hrobu milovanej dcéry. Tu v žiari mesiačka sa im zjavila svätá Anežka s malým bielym baránkom na ruke, obklopená zástupom panien. Na pamiatku tohto videnia sa žehnajú každý rok v kostole sv. Anežky dve malé jahniatka, z ktorých vlny sa zhotovuje sa pallium pre arcibiskupov, ktoré im pápež posiela a ktoré má pás, tri prsty široký, červenými a čiernymi krížmi pretkávaný, aký arcibiskupi nosia cez ramená na prsiach prevesený, na znamenie plnosti úradu arcibiskupského.
Od prastarých čias bola svätá Anežka vo veľkej úcte v Taliansku, v Španielsku a po celom Francúzsku. Učitelia sv. Ambróz, Hieronym, Augustín písali o nej ako o vzore nevinnosti. A vskutku niet nič krajšieho nad slabé dievča, ktoré vo víre pohanstva ostáva vo vernosti k Ježišovi Kristovi, utratiac radšej život než nevinnosť. Aj ty preto, drahý čitateľu, hlboko si cti túto čistú ľaliu, túto krásnu hviezdu na oblohe svätých, mysli často v tvojom duchu na ňu a pováž, ako pekné a bohumilé je srdce čisté. „Blahoslavení sú čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Ako je to s tebou, drahý čitateľu? Ty vieš, že si na obraz Boží stvorený. Nezneucťuješ tento obraz oplzlými rečami, myšlienkami, skutkami? Ty vieš, že si vykúpený krvou Ježiša Krista. Nezabíjaš svoju dušu telesnými rozkošami a vydávaš dielo vykúpenia na zmar? No vedz aj to, že nič nečistého nevojde do kráľovstva nebeského!
Karol Jerguš