Slávni kresťania: J.F.K. jediný americký katolícky prezident

Dallas 28. januára 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Tony Gutierrez)

Kresťanská viera je v dnešnej spoločnosti postupne braná ako nemoderná a zastaraná. Na veriacich sa útočí zo všetkých strán, obzvlášť, keď ide o verejne známe osobnosti alebo celebrity. Niektorí tlaku podľahnú no nájdu sa aj takí, ktorí dosiahli mnoho, často sa i zapísali do dejín a pritom sa počas svojho života vždy hlásili ku kresťanskému náboženstvu so vztýčenou hlavou. Ponúkame vám príbehy a osudy niektorých z nich, ktorí sa nebáli na verejnosti prejavovať a praktizovať svoju vieru.

John Fitzgerald Kennedy – americký prezident

JFK sa narodil 29. mája 1917 v Brookline, štát Massachusetts, do írskej, hlboko veriacej katolíckej rodiny. Bol druhým z deviatich potomkov rodiny Kennedyovcov. Ako malé dieťa musel “Jack”, ako ho prezývala jeho rodina a priatelia, pretrpieť mnoho chorôb, dokonca aj také, ktoré boli na vtedajšiu dobu smrteľné. Jeho slabé zdravie a rôzne nepekné zranenia ho sprevádzali počas celého života. To sa ale nedá povedať o hmotnom zabezpečení, pretože jeho starí otcovia sa stali prominentnými bostonskými politikmi. Jeho otec ho stále podporoval a vkladal do neho veľkú nádej. Ale ako prvý, s nápadom stať sa prvým katolíckym prezidentom Spojených štátov, prišiel jeho brat Joe.

Naopak, Jack bol menej ambiciózny a túžil sa stať učiteľom alebo spisovateľom. Keď vypukla II. Svetová vojna, obaja, Jack a jeho brat Joe, sa pripojili k námorníctvu. Joe sa stal pilotom a bol poslaný do Európy, zatiaľ čo Jack sa stal poručíkom vyslaným do junžého Pacifiku ako veliteľ torpédového člna, PT­109. Mal pod sebou celkovo 12 mužov a ich úlohou bolo zastavovať japonské lode, ktoré zásobovali svoje vojenské jednotky.

V noci, 2. augusta 1943, keď Jackov oddiel hliadkoval na vodách, sa z ničoho nič vynoril japonský bombardér a plnou rýchlosťou sa na nich vyrútil. Torpédový čln sa rozlomil na polovicu a dvaja z Kennedyho mužov boli zabití. Zvyšok posádky z horiaceho člna vyskočil. Patrick McMahon, jeden z jeho mužov, mal značné popáleniny na tvári a na rukách a začal svoj boj o život vzdáva. Pustil sa plávajúceho kusu člna do ktorého sa pridali aj ostatní a bol pripravený zomrieť. Jack sa ale rozhodol ho zachrániť. Vyplával v tme za ním a pritiahol ho späť.

Po východe Slnka naviedol Kennedy svoju posádku k ostrovu, vzdialenému od nich niekoľko kilometrov. 6 dní na to ich na ostrove našli dvaja domorodci. Jack napísal správu o tom, čo sa stalo, zabalil ju do kokosového orecha a odovzdal ju domorodcom, ktorí  šli po pomoc. Hneď na druhý deň bola Kennedyho posádka zachránená.

Jackov brat Joe však také šťastie nemal a zomrel počas jedného z jeho náletov. Keď sa Jack vrátil domov, bol vyznamenaný medailou Námorníckej pechoty za jeho vodcovstvo a statočnosť.

Po II. Svetovej vojne ho otec presvedčil, aby kandidoval do Massachusettského kongresu. Kandidatúru vyhral rok na to a odštartovalo to jeho politickú kariéru. V roku 1960 ho demokratická strana nominovala na prezidentského kandidáta. Ním sa stal 8. novembra, keď tesne porazil republikána Richarda M. Nixona. Kennedy sa vo svojich 43 rokoch stal najmladším a dodnes i jediným katolíckym prezidentom Spojených štátov. Vo svojom inauguračnom prejave povedal: “Nepýtajte sa, čo môže vlasť urobiť pre vás, ale pýtajte sa, čo vy môžete urobiť pre vlasť.”

Ako prvý krok, Kennedy založil “Mierovú pechotu” (Piece Corps), ktorá mala za úlohu dobrovoľne pomáhať v oblastiach vzdelania, poľnohospodárstva, výstavby a pod. Taktiež bol veľmi zapálený pre vesmírny program a Spojené štáty chcel doviesť k prvenstvu pristátia človeka na Mesiaci.

Na Kennedyho podnet bolo na Projekt Apollo vynaložených viac ako 22 miliárd amerických dolárov. Jeho prezidentské obdobie bolo tiež poznačené Studenou vojnou, aj keď on sám bol osobne odporcom zbrojenia. Doma sa však musel popasovať s rasovou diskrimináciou a podporil aj Martina Luthera Kinga a jeho demonštráciu za občianske práva Afro­američanov.

Počas prezidentskej kariéry si postupne získaval mnoho nepriateľov, lebo otvorene bojoval proti mafií a tajným spolkom. Na úradoch robil poriadky, čo sa mnohým nepáčilo. Napríklad, z postu riaditeľa F.B.I. odvolal Johna Edgara Hoovera a na jeho post dosadil svojho brata Róberta. Jeho brat sa ihneď po nástupe ujal boja proti organizovanému zločinu, ktorý bol sprevádzaný veľkými úspechmi.

21. novembra 1963, Jack priletel do štátu Texas, aby predniesol niekoľko prejavov. Na druhý deň, keď prezidentovo vozidlo prechádzalo ulicami mesta Dallas, kde ho vítalo množstvo ľudí, bol John Fitzgerald Kennedy, 35. prezident Spojených štátov, postrelený do hlavy. Týmto zraneniam nakoniec podľahol. Verejnosťou sa šíril obrovský žiaľ a smútok. Mnoho ľudí si dodnes pamätá, kde presne boli a čo presne robili v čase, keď sa v televízií objavili prvé správy o zastrelení prezidenta. Viac ako stotisíc ľudí sa zišlo na jeho pohrebe, aby Kennedymu prejavili patričnú úctu. Americká verejnosť ho i dnes považuje za jedného z najväčších prezidentov Spojených štátov a posledným prezidentom, ktorý úradoval pre ľudí.

Vyšetrovaniu Kennedyho vraždy sa ujala Warrenova komisia pod vedením spomínaného J.E. Hoovera. Tá obvinila Lee Harvey Oswalda a označila ho za jediného strelca. Viac ako 60% Američanov Warenovej komisii neverí. Vyšetrovanie sa totiž viedlo v znamení nelogickosti, nevypočutých svedkov a zatajovania mnohých skutočností.

Výňatky z jeho prejavov:

“Svet vie, že Amerika nikdy nezačne žiadnu vojnu. Táto generácia Američanov mala dosť vojen a nenávisti… chceme vybudovať svet mieru, kde je o slabých postarané a silní sú vedení pravdou.”

“Nepriateľom pravdy často nie je lož úmyselná, neprirodzená a nečestná, ale skôr tvrdošijne lipnúca na mýtoch, presvedčivá a nerealistická.”

Z prejavu pred Americkou asociáciou vydavateľov novín

Chcel by som hovoriť o našej spoločnej zodpovednosti tvárou v tvár spoločnému nebezpečenstvu. Udalosti nedávnych týždňov snáď niektorým pomohli túto výzvu osvetliť; rozmery tejto hrozby sa však ukazovali na obzore po mnoho rokov….

Samotné slovo “utajenie” je v slobodnej a otvorenej spoločnosti nepríjemné; a my, ako občania, sa z podstaty aj historicky staviame proti tajným spolkom, tajným prisahám a tajným rokovaniam. Už dávno sme rozhodli, že nebezpečenstvo nadmerného a nedovoleného utajovania vecných faktov ďaleko prevažuje nad nebezpečenstvá, ktoré sú citované na jeho ospravedlnenie. Aj dnes má len pramalý zmysel čeliť hrozbe uzavretej spoločnosti napodobňovaním jej svojvoľných obmedzovaní. Aj dnes má len pramalý zmysel zabezpečenie prežitia nášho národa, ak s ním neprežijú aj naše tradície. A je tu veľmi závažné nebezpečenstvo, že ohlásená potreba väčšej bezpečnosti bude ovládnutá tými, ktorí sú dychtiví rozšíriť jej význam až na samotné hranice úradnej cenzúry a utajovania. V oblastiach do ktorých siaha môj vplyv toto nemienim dopustiť….

Žiadam však každého vydavateľa, každého redaktora a každého novinára národa aby prehodnotili svoje vlastné štandardy a aby prezreli podstatu nebezpečenstva, ktoré hrozí našej krajine….

Napadnutý je náš spôsob života. Tí, ktorí sa urobili našimi nepriateľmi sa práve rozmáhajú po celom svete. Je ohrozené prežitie našich priateľov. Napriek tomu však nebola vyhlásená žiadna vojna, neboli prekročené hranice pochodujúcimi vojskami, neboli odpálené rakety…..

Ak čakáte na nájdenie “zrejmé a prítomné nebezpečenstvo”, potom môžem len povedať, že ono nebezpečenstvo nikdy nebolo viac zrejmé a jeho prítomnosť nikdy nebola priamejšia…..

Takáto situácia si vyžaduje zmenu postoja, zmenu taktiky, zmenu cieľov – od vlády, od ľudí, od každého obchodníka či zástupcu odborov a od všetkých novín. Celosvetovo sme totiž postavení pred jednoliatu a bezohľadnú konšpiráciu, ktorá spolieha predovšetkým na tajné prostriedky pre rozširovanie sféry svojho vplyvu – na infiltráciu namiesto invázie, na prevraty namiesto volieb, na zastrašovanie namiesto slobodnej voľby, na partizánov v noci namiesto armádu vo dne. Je to systém, ktorý odviedol rozsiahle ľudské a materiálne zdroje na vytvorenie hustej siete, vysoko účinnej mašinérie, ktorá spája vojenské, diplomatické, spravodajské, ekonomické, vedecké a politické operácie.

Jej prípravy sú skryté, nie verejné. Jej chyby sú ututlávané, neobjavia sa na titulných stranách. Jej odporcovia sú umlčiavaní, nie velebení. O žiadnom výdavku sa nepochybuje, žiadna zvesť nie je očistená, žiadne tajomstvo nie je odhalené. Vedie studenú vojnu, stručne povedané, s vojnovou disciplínou, ktorej sa žiadna demokracia vo svojich najlepších nádejach či prianiach nemôže nikdy rovnať.