Sergej Lavrov: Turci dávajú najavo, že práve my sme im zamiešali všetky karty a teraz sa pokúšajú pranierovať aj Američanov

Moskva 17. februára 2016 (HSP/Foto:TASR-Carlo Allegri/Pool via AP)

Situácia v Sýrii sa mimoriadne skomplikovala. Turecko ostreľuje sýrske územie, hrozí nebezpečenstvo, že spolu so Saudskou Arábiou pošle vojská do susednej krajiny, ktorá sa zmieta v občianskej vojne. Dnes sa touto otázkou bude zaoberať aj Bezpečnostná rada OSN

Sergej Lavrov v rozhovore pre ruský denník Komsomoľskaja pravda 10. februára tohto roku komentoval pozíciu Ruska v súvislosti so situáciou v Sýrii. Prinášame vám prepis tohto rozhovoru

10.február je Dňom diplomatických pracovníkov. V sovietskych časoch v predvečer takých sviatkov bolo zvykom podávať hlásenie o dosiahnutých úspechoch. Nájde sa niečo, o čom tiež môžete takto hlásiť? Môžete niečím potešiť ľud tejto krajiny?

Nebudem teraz menovať všetko, čo považujeme za dôležité, ale skutočnosť, že vlani sa zavŕšilo ucelené diplomatické úsilie o urovnanie iránskeho jadrového programu a že dosiahnutá dohoda sa už uskutočňuje v praxi – je určite jedným z najdôležitejších výsledkov vzhľadom na skutočnosť, že táto kríza nás sprevádzala viac ako desať rokov a extrémne iritovala medzinárodné vzťahy. V minulom roku sa ukončila chemická demilitarizácia Sýrie taktiež iniciovaná ruskou stranou. Pripomeniem, že v roku 2013 sa na tom dohodli prezident Ruska V. Putin a prezident USA B. Obama v Petrohrade „na okraji“ stretnutia Skupiny G 20.   Po prvé, vďaka tomu sa podarilo eliminovať veľmi nebezpečné a „bezprizorné“  zásoby chemických zbraní, a po druhé – odvrátiť, aspoň v tom čase, hrozbu útokov na Sýriu. To sú dve veci, ktoré by som zvlášť zdôraznil najmä v kontexte úloh, ktoré teraz riešime, kedy boj proti terorizmu je prioritou „číslo jeden“. A týmto smerom, aj napriek významnému úspechu v boji proti ISIL v Sýrii nás čaká ešte veľa práce. Všetko by sa darilo riešiť oveľa efektívnejšie a rýchlejšie, keby Američania a ich koalícia reagovali na naše opakované varovania, počínajúc od prvých akcií ruskej armády v Sýrii, návrhy na vytvorenie skutočnej koordinácie činnosti, a nie len dohadovania sa o postupoch na zamedzenie incidentov. O tejto koordinácii naďalej jednáme s Američanmi, zdá sa, že sa začínajú prikláňať k myšlienke, že odmietanie spolupráce je kontraproduktívne, avšak skutočné výsledky sa ešte nedostavili.

Takže čakáme na ďalší 10. február 2017?

Úprimne povedané, nemyslím si, že situácia je beznádejná, ale zatiaľ, zopakujem, permanentne je prítomný akýsi zabraňujúci prvok. Akoby sa „obzerali“ po svojich spojencoch v regióne, ktorí, vraj nepochopia, že by Američania mali úzko koordinovať činnosť s Ruskom a tým by vyriešili všetky problémy, vrátane „tureckého problému“. Dokážem to pochopiť. Turci dávajú najavo, že to my „sme im zmiešali všetky karty“ a teraz sa pokúšajú pranierovať aj Američanov. Turecký prezident R. Erdogan postavil Washington pred voľbou – buď Kurdi alebo Turecko. Z Washingtonu už zaznela odpoveď (ešte anonymná), že Kurdi, vrátane Strany demokratickej únie, ktorú Turci asociujú s terorizmom, sú spojencami Washingtonu v boji proti DAISu. Pracujeme s nimi takisto. Skutočnosť, že Kurdov vyraďujú zo sýrskych rokovaní,  je následkom mimoriadne arogantnej pozície Turecka, ktorú nikto iný nezdieľa.

V roku 1856 nový minister zahraničných vecí Ruského impéria A.M. Gorčakov poslal  ruským zastupiteľským úradom v zahraničí známu depešu obsahujúcu vetu: „Hovorí sa, že Rusko sa hnevá. Rusko sa nehnevá, Rusko sa sústreďuje“.  Ako znie súčasné neformálne krédo ruskej diplomacie? Neznie v skutočnosti napríklad takto: „Rusko sa pohádalo takmer so všetkými a je urazené takmer na všetkých“?

Vy viete, že my sa nevieme uraziť. Ruský prezident Vladimír Putin kedysi povedal, že pojmy ako sú „láska“ a „priateľstvo“ skôr odkazujú na osobné vzťahy, ale štát má záujmy. Podobne aj my ponechávame urážky vecou súkromných ​​bežných záležitosti ľudí a v medzištátnych vzťahoch sú urážky všeobecne neprípustné, podobne ako odpočívanie na vavrínoch a hnevanie sa na niekoho. „Kto sa zlostí, nemá pravdu“ – to je známy výraz už po mnoho storočí. Predsa len pociťujeme, že nás podporuje, celkove, väčšina krajín sveta. Máme pocit, že sme sa akosi premenili na hlavný problém v medzinárodných vzťahoch a to vďaka terajším  mainstreamovým médiám, ktoré šíria prozápadné názory. Vedenie NATO a mnohých európskych krajín, a to najmä Veľkej Británie, Škandinávie, našich susedov – pobaltských štátov, Poľska, Rumunska a niektorých ďalších len hystericky nahusťuje mýtus o ruskej hrozbe, plánoch ohrozenia Švédska a pobaltských krajín s jadrovými zbraňami. BBC uvádza „čudné“ filmy. Vo Švédsku sa niečo deje s akýmisi ponorkami. Najprv sa z toho vykľuje veľká senzácia, palcové titulky vo všetkých novinách a televízne správy oznamujú len o tom, ale neskôr sa zistí, že neboli tam žiadne lode a len akési  neznáme nepatriace nikomu, a už vôbec nie k nám, plavidlá. Je to informačná vojna, vidíme, chápeme a vnímame ju ako takú. Ale reagovať na hystériu hystericky nebudeme, snažíme sa odpovedať len faktami, ktoré predkladáme. Najnovší príklad. Bola snaha využiť humanitárnu situáciu v Sýrii takmer ako mieru schopnosti smerovať k politickému urovnaniu a predpoklad k začiatku  zmysluplných rokovaní medzi všetkými Sýrčanmi. Boli sme obvinení, že zhoršujeme humanitárnu situáciu, zdanlivo odmietame dohodnúť sa o dodávkach humanitárnych nákladov, a preto, vraj, OSN bola nútená pozastaviť rokovania o Sýrii. Ako odpoveď sme rozšírili v OSN (dúfam, že môžeme predstaviť túto skutočnosť širokej svetovej verejnosti) mnohostranový materiál, ktorý na základe faktov ukazuje, kto a ako zhoršuje situáciu civilného obyvateľstva. Dá sa nekonečne hlasito kričať o tom, že v meste Madayya 40 tisíc civilistov nemôže dostať potrebné množstvo jedla, lieky a ďalšie nevyhnutné tovary, pretože sú „obkľúčení“ vládnymi silami a zároveň mlčať „ako ryba“ o skutočnosti, že viac ako 200 tisíc ľudí obkľúčili v meste Deir ez-Zor militantní bojovníci, členovia DAISu a podobné útvary, a akoby pre týchto civilistov humanitárna pomoc vôbec nie je nutná. Začali sme zhadzovať humanitárnu pomoc do takých osád zo vzduchu s podporou a za účasti sýrskeho vojenského letectva. Okamžite nám začali vyčítať, že, vraj, zhadzujeme náklad „naslepo“ bez uistenia sa, či táto pomoc sa na zemi dostane do tých správnych rúk. Dajú sa vymyslieť rôzne dôvody. Sme presvedčení, že najdôležitejším kritériom je schopnosť dohodnúť sa. Neúnavne vyzývam svojich partnerov, ktorí sa sťažujú na naše konanie, aby predložili nám konkrétne fakty o porušení našou stranou ustanovení ktoréhokoľvek dokumentu, podpísaného v priebehu niekoľkých rokov. Jedná sa o Ženevské komuniké z 30. júna 2012, dosiahnutého porozumenia o začiatku rokovaní „Ženeva -2“ a najmä  „Viedenské dokumenty“, rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 2254, ktorá aj nariadila organizovať súčasný politický proces. Žiadny z mojich kolegov nemôže uviesť jediný prípad klamstva z našej strany vo vzťahu k našim záväzkom prispievať k implementácii týchto dokumentov. Pred pár dňami som hovoril so Štátnym tajomníkom USA J. Kerrym a uviedol som príklad vzťahujúci sa nie na Sýriu, ale na Ukrajinu, pretože aj v otázke Ukrajiny sa kľúčovým problémom stáva schopnosť dohodnúť sa. Štátny tajomník USA J.Kerry a ja sme v apríli 2014 spolu s bývalou v tom čase vysokou predstaviteľkou EÚ pre zahraničné veci C. Aštonovou a zastupujúceho ministra zahraničných vecí Ukrajiny A. Dešicu schválili Ženevské vyhlásenie zo dňa 17. apríla 2014, jeden z kľúčových bodov ktorého znie: „okamžité začatie ústavnej reformy za účasti všetkých regiónov a politických síl Ukrajiny.“ V takýchto prípadoch naši partneri krčia ramenami a hovoria, že situácia sa už zmenila. Avšak, fakt zmeny nemení jednoduchú skutočnosť, že naši západní kolegovia spoločne s Ukrajincami neboli schopní dosiahnuť to, pod čím sa podpísali. To platí aj pre februárové dohody V. Janukoviča s opozíciou, ktoré parafovali Francúzi, Nemci a Poliaci, ale nadránom už nemohli nič robiť.

Sýria, Ukrajina, konfrontácia so Západom, príkra roztržka s Tureckom – či má sily aj taká mocná krajina ako je Rusko vysporiadať sa s toľkými súbežnými zahraničnopolitickými výzvami a hrozbami?

Predsa nezvládame to osamote: síce sa snažia urobiť nás zodpovednými za veľa, čo sa deje v Sýrii a na Ukrajine, ale zároveň všetci sa obracajú na nás c prosbou vyriešiť problém Sýrie, zabezpečiť prímerie. Bez toho, aby som odhalil zvláštne detaily, podotknem, že, na rozdiel od ostatných, medzi nimi aj amerických kolegov, ktorí ustavične len volajú o okamžitom vyhlásení prímeria, proti čomu sú rozhodne naladení najmä spojenci USA v regióne, podporujúci názor, že o probléme sa bude rokovať iba pri nespornom odstúpení B. Assada, sme z našej strany v súčinnosti s Washingtonom ponúkli konkrétny postup, ktorý sa v súčasnosti spracováva. Minister zahraničia USA John Kerry prednedávnom ho spomenul vo svojom interview. Dúfam, že jednoduché návrhy, ktoré sú predkladané, si nevyžiadajú príliš veľa času, aby ich posúdili vo Washingtone. Ohľadne Ukrajiny sa hovorí, že všetko chápu, že Peter Porošenko teraz nemôže spĺňať všetko, ale žiadajú poskytovať im pomoc a pod. Ani v otázkach Sýrie, ani  Ukrajiny nikto nás „nevykoľajuje“, naopak – beznádej a taká rétorika sú späté s veľmi pragmatickým počínaním pri prosbách o pomoc. Sme pripravení, ale budeme sa spoliehať, samozrejme, na zásady a konkrétne  dohody, ktoré sú dosiahnuté pre Ukrajinu a sýrske urovnanie. Čo sa týka Turecka, sme prekvapení bezpodmienečnou podporou postoja Ankary v celom sýrskom príbehu, ktorý získalo počas návštevy tejto krajiny kancelárky Angely Merkelovej. V tomto prípade za hlavného vinníka udalostí bolo označené Rusko, pretože, vraj, bombové útoky nášho letectva znásobili počty utečencov. Ani slovo nepadlo – aspoň verejne – o zrejmých faktoch, potvrdzujúcich, že hrozbu terorizmu v Sýrii vyživuje pašovanie cez turecké hranice a to v oboch smeroch: do Sýrie sa pašujú bojovníci, zbrane, peniaze a iné veci potrebné na teroristické akcie; zo Sýrie – sa pašuje ropa a iné tovary, zakázané v obchodných transakciách s banditami. To všetko sa odohráva na pozadí zjavného vydierania zo strany Ankary v otázke migrantov. Dovoľte mi pripomenúť, že tento problém vznikol pred niekoľkými rokmi – nie dnes, nie včera, a už vôbec nie po začiatku akcií nášho letectva, o ktoré nás požiadala sýrska vláda, ale bol spôsobený ilegálnou operáciou NATO proti Líbyi s následnými postupmi, ktoré vedú k zrúteniu ďalších štátov v regióne, vyvolávajúc nové vlny utečencov.

Ruský orientalista V. Naumkin mi pred pár dňami povedal, že vidí tri hlavné scenáre pre vývoj situácie v Sýrii: kompromisné rokovania v Ženeve, vojenské víťazstvo vládnych jednotiek a veľká vojna s priamou účasťou rôznych cudzích krajín. Súhlasíte s týmto hodnotením, a ak áno, aký scenár sa Vám zdá byť najpravdepodobnejší?

Súhlasím, pretože to všetko je na povrchu. Ak rokovania zlyhajú alebo dokonca sa prekazí ich spustenie, pravdepodobne, získa prevahu vojenské riešenie, o čom „bez servítky na ústach“ hlásajú niektoré štáty, ktorých vedie, ako vidím, takmer osobná nenávisť voči B. Asadovi. My aj Spojené štáty sme boli pripravení a intenzívne sme navrhovali počas viedenských stretnutí Medzinárodnej skupiny na podporu Sýrie zapísať do protokolov a následne do rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN veľmi jednoduchú vetu – sýrska kríza nemá vojenské riešenie. Spojené štáty, Rusko a Európania podporili tento výrok. Avšak, niektorí americkí spojenci v regióne kategoricky zablokovali túto myšlienku. Takže sú reálne aj iné postupy. Teraz môžeme počuť vyhlásenia o existujúcich plánoch na vyslanie pozemných síl. Saudská Arábia vyhlásila, že v boji proti DAISu nevylučuje zapojenie vojakov z takzvanej „Islamskej protiteroristickej koalície“, ktorú vytvorili. Niektoré ďalšie krajiny vyjadrili ochotu podporiť túto myšlienku. Počas návštevy Jeho Veličenstva kráľa Bahrajnu Hamada Al Khalifa prenikla nečakaná informácia, že  Bahrajn to podpísal. Ale zatiaľ, čo bol v Rusku (8 február 2016), Jeho Veličenstvo kráľ Bahrajnu a minister zahraničných vecí tejto krajiny vyhlásili, že to tak nie je a žiadne také plány nemajú. Sme veľmi znepokojení správami, ktoré neustále prichádzajú cez verejné a utajované kanály o určitých pripravovaných resp. už uskutočňovaných plánoch Turkov obsadenia časti sýrskeho územia pod zámienkou výstavby stanových táborov pre sústreďovanie tam sýrskych utečencov s cieľom prekaziť ich prieniku   cez tureckú hranicu, kde, podľa tureckých úradov sú tábory preplnené. Zo strany Turecka neutíchajú reči o nutnosti vytvorenia bezpečnostnej zóny na území Sýrie neobsadenom DAISom. Každý chápe, že sa jedná o hraničný úsek medzi dvoma kurdskými enklávami, zjednotenie síl ktorých Turecko považuje za absolútne neprijateľné – najmä aj preto, že by sa tým zablokovala Turecku možnosť zásobovať sýrskych povstalcov a získavať pašerácke dodávky. V správach sa uvádza, že vedenie DAISu má i naďalej tajné styky s tureckým vedením. Diskutujú sa obmeny pre postup v súčasných podmienkach, kedy v dôsledku leteckých útokov našich leteckých síl  sú tradičné pašerácke trasy výrazne obmedzené. Podľa našich údajov, Turci v NATO už diskutovali o svojich predstavách vytvorenia na území Sýrie zón bez DAISu. To, samozrejme, by bolo v rozpore so všetkými zásadami medzinárodného práva, ako aj výrazne by zhoršilo a kvalitatívne zhustilo eskaláciu. Preto z troch možností ozrejmených mojim dobrým priateľom riaditeľom Inštitútu orientálnych štúdií V. Naumkinom my, samozrejme, orientujeme na prvú – dosiahnuť kompromis rokovaniami.

Ako bude Rusko reagovať v prípade, že Turecko naozaj splní svoju hrozbu a uskutoční rozsiahlu inváziu do Sýrie?

Nemyslím si, že sa tak stane, pretože drobné provokácie, ktoré som už spomenul (výstavba stanových táborov, príprava akýchsi inžinierskych stavieb 100-200 m hlboko do sýrskeho územia a pár kilometrov širokých) – to predsa len nie je rozsiahla invázia. Nemyslím si, že koalícia na čele s Američanmi, členom ktorej je aj Turecko, dovolí, aby sa také nerozumné plány materializovali.

Ak sa však spustí najstrašnejšia, desivá verzia, nemôže turecký vpád spôsobiť reálne nebezpečenstvo priamych stretov nášho letectva s tureckými jednotkami?

Bohužiaľ, 24. novembra minulého roka už došlo k podobnému priamemu stretu. Ako už aj predtým, žiadne ospravedlnenie a dokonca ani náznak ľútosti z tureckej strany nepočujeme.  Navyše, nútia nás ospravedlniť sa za porušenie tureckého vzdušného priestoru. Aj keď všetci vieme, ako sa samotní Turci správajú voči suverenite, napríklad vzdušného priestoru Grécka, Cypru. Preukázali sme maximálne sebaovládanie. Ale súčasne sme prijali všetky preventívne opatrenia pre budúcnosť: naše bombardéry už nelietajú bez ochrany stíhačiek. Okrem toho, „v teréne“ sú rozmiestnené komplexy S-400 a iné systémy protivzdušnej obrany, ktoré sú 100% zárukou bezpečnosti vzdušného priestoru, v ktorom pracujú naši piloti.

Ruský prezident Vladimír Putin odmietol rokovania s prezidentom Turecka R. Erdoganom a mal, samozrejme, závažné dôvody. Znamená to, že politický dialóg medzi Moskvou a Ankarou je nateraz zmrazený? Prebieha taký dialóg na Vašej úrovni?

Ja som sa stretol s tureckým ministrom zahraničia Cavusoglu jeden raz, jeden raz sme mali telefonický hovor hneď po tomto hnusnom čine. Z tohto kontaktu mám pocit, že pravdepodobne v Turecku mnohí chápu nezmyselnosť toho, čo sa stalo, neprijateľnosť  rozkazu, ktorý, podľa všetkého, bol vydaný v predstihu, pretože zostreliť lietadlo za tých 17 sekúnd (ak uveríme, že lietadlo naozaj preniklo do ich vzdušného priestoru, ako Turci hovoria), po jeho zistení je nemožné. Treba byť pripravený, ako hovoria vojaci – „pásť“ objekt. Tiež poznamenám, že sme venovali pozornosť aktivitám Turecka, ktoré sa správalo  menej adekvátne už dávnejšie pred touto epizódou, ešte pred začiatkom akcií našich leteckých síl v Sýrii. Len z toho dôvodu, že sme boli kategoricky proti rezolúcii Bezpečnostnej rady  OSN požadujúcej zosadenie B. Asada a trvali sme na vykonávaní existujúcich dohôd o politických rokovaniach a diplomatickom urovnaní, nás Turci začali obviňovať zo všetkých smrteľných hriechov. Spomeňme si epizódu zo začiatku minulého leta, kedy R. Erdogan vyhlásil, že „nájdeme si náhradu za Rusov ako obchodných partnerov“. „Naťahovali“ rozhodnutie o „Turkish Stream“,  vydávanie povolení zmieňujúc sa o tom, že si vyhľadajú alternatívne zdroje energie. K tomu ešte v septembri, počas návštevy u nás pri príležitosti otvorenia Chrámovej mešity prezident Turecka R. Erdogan sa vyjadril tak, ako si to v slušnej spoločnosti hostia nikdy nedovolia. Hrozia zrušiť summit v rámci Rady pre spoluprácu na vysokej úrovni, dohodnuté stretnutia na ministerskej úrovni tiež opakovane odkladali dlho predtým, než sa to všetko stalo. Túto neprimeranosť, samozrejme, sme si uvedomovali, avšak sme predpokladali, že zdravý rozum predsa len zvíťazí a Turci si uvedomia, že sme susedia a nič zlého im osobne sme neurobili, ale naopak, ako podotkol ruský prezident V. Putin, sme „prižmúrili  oči“ na mnohé vecí.

Ukrajina vyzývavo nevykonáva Minské dohody a pod akousi zámienkou stále trvajú západné sankcie voči Rusku. Ako dlho, z Vášho pohľadu, táto situácia môže trvať?

Toto je dôsledkom skutočnosti, že Európa, rovnako ako v prípade sýrskej krízy, stráca nezávislosť svojej zahraničnej politiky – prinajmenšom nateraz. V prípade ukrajinskej kríze je to jasne viditeľné. Každý si uvedomuje, že Američania nezatajovali fakty ich nátlaku na Európanov pre uplatnenie protiruských sankcií, ako aj skutočnosť, že vymysleli „vzorec“ – vykonanie Minských dohôd  bude znamenať, že sankcie voči Rusku budú zrušené. Možno nie moc chytrí Európania sa chopili tohto nápadu jednoducho preto, že hľadali nejaký spôsob, ako povedať, že sankcie nie sú večné. Tak im ten spôsob ponúkli. Teraz už vidia, že je to úskočná pasca, pretože Ukrajina nebude plniť Minské dohody, ak nebude k tomu prinútená, a to môžu urobiť len Američania. Teraz je na Ukrajine „dych berúca“ politická a ekonomická situácia, dokonalý svár. Ale pokiaľ ide o Minské dohody, tak čím menšia bude snaha o ich vykonávanie, tým dlhšie budú trvať sankcie proti Rusku, o čom sa otvorene hovorí. Abnormalitu situácie pochopili všetci. Nemci a Francúzi, ktorí sú v priamom kontakte s účastníkmi rokovaní tzv. „normandského formátu“, kde sa starostlivo zvažujú detaily práce účastníkov, kto a čo mal urobiť, či splnil alebo nesplnil úlohy pre vykonanie bodov, zapísaných v Minských dohodách, už si uvedomili, že príliš dlho sa „flákať“ nedá. Američania, prinajmenšom na slovách majú snahu, o ktorej nám hovoria. Pravidelne o týchto otázkach diskutujeme so Štátnym tajomníkom USA J. Kerrym, v Kaliningrade sa konalo mimoriadne stretnutie zástupcu Prezidenta Ruskej federácie V. Surkova s námestníčkou ministra zahraničia USA V. Nulandovou, počas ktorého odzneli celkom rozumné myšlienky o implementácii „Minská“ a konkrétnych postupoch na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Opakujem, že sme pripravení na flexibilné vzťahy a naši partneri sú si toho vedomí. Ukrajina však vyžaduje praktické vykonávanie ultimátu: aby najprv z Donbasu odišli všetci, ktorí nejakým spôsobom ovplyvňujú stav vecí; aby Donbas, v podstate, zložil zbrane, a až potom sa začne uvažovať o poskytnutí nejakého druhu decentralizovanej moci, či reformy ústavy – toto spolu stavia Minské dohody z „nôh na hlavu“. Európa si už začína uvedomovať čo sa deje.

Majú Američania motiváciu, aby prinútili Ukrajinu vykonávať Minské dohody alebo súčasná situácia je pre nich priaznivá?

Nie som stúpencom „konšpiračných teórií“, ale sú určité dôkazy podporujúce teóriu, že niekomu vo Washingtone by nevadilo, ako sa vyjadrujú v neformálnych rozhovorov v úzkej spoločnosti, ak by sa podarilo prinútiť Rusko bojovať na dvoch frontoch. Aby sa neznižovalo napätie na Ukrajine, v Donbase, aby tam neustále vzbĺkali „horúce“ fáze krízy, aby sme sa venovali týmto krízovým stavom oveľa viac, než v čase prímeria, a aby naša prítomnosť v Sýrii nebola pre nás rúžovou záhradou. Ja nevylučujem, že takéto myšlienky blúdia v hlavách „neokónov“ a „jastrabov“ vo Washingtone. Ale naše vzťahy s ľuďmi, ktorí v americkej administratíve zodpovedajú za ukrajinskú politiku, predsa len nasvedčujú, že majú záujem o dosiahnutie reálnych výsledkov už tento rok. Možno, že hlavnou motiváciou je potreba niečo ukázať verejnosti na konci funkčného obdobia Baracka Obamu vo funkcii amerického prezidenta.

Režim amerických sankcií proti Iránu bol uvalený v roku 1979 a pretrváva čiastočne doteraz. Myslíte si, že vojna sankcii medzi Ruskom a Západom taktiež môže trvať desiatky rokov?

Ako poznáme Američanov – tak je to možné. Na jednej strane –  je to veľmoc, a na druhej strane – zástupcovia jej výkonnej a zákonodarnej moci sa správajú veľmi malicherne. Často som citoval príklad s novelou Jackson-Vaníka, prostredníctvom ktorej na Sovietsky zväz uvalili sankcie za to, že vraj nedovoľoval Židom emigrovať do Izraela. Potom, keď odišli všetci, ktorí chceli odísť a mnohí sa už aj vrátili na vlastné želanie, keď sa otvorili všetky dvere – aj napriek tomu „Jackson-Vaník“ existoval ďalších viac ako dvadsať rokov a bol zrušený len preto, že Američania si uvedomili perspektívu ekonomických a obchodných strát v súvislosti s našim vstupom do WTO. Zachovávanie sankcii proti nám by znamenalo, že nebudú môcť využívať výhody zníženia colných taríf vo vzťahoch s nami v rámci WTO. Ale po kompletnom „uzavretí židovskej tematiky“ a všeobecného uznania tohto faktu platnosť novely Jackson-Vanika sa predlžovala na žiadosť raz jedného, raz druhého senátora. Napríklad, niektorí vyhlásili: „Rusi prestali kupovať kuracie stehná  tzv. „Bušové nožičky“ (ktoré spočiatku dodávali ako pomoc, neskôr sme sa stali „závislí“ na tomto importe a začali sme ich kupovať)“. Náš známy disident, aktivista za ľudské práva a v určitý čas aj člen izraelskej vlády N. Ščaranskij svojho času, keď ešte platila novela „Jackson-Vaník“, verejne povedal, že sedel v sovietskom väzení nie pre americké kurčatá. Mimochodom, po zrušení „Jackson-Vaníku“ okamžite prijali „zákon Magnického“ a s úľavou si vzdychli, že predsa len budú držať Rusov „na reťazi“. Toto je potvrdením skutočnosti, že všetko, čo sa deje, nie je kvôli Ukrajine alebo Sýrie. Jednoducho posilnenie našej krajiny, ktorá môže mať svoj vlastný názor na veci, je mnohým vo Washingtone absolútne proti srsti. Nebolo toho málo: „Magnickij,“ neskôr mentálna posadnutosť z E. Snoudena, následne z ničoho nič, bez akéhokoľvek dôvodu, pokusy o zmarenie Olympijských hier v Soči,  aspoň v mediálnom priestore,  všemožné výmysly, výzvy takmer bojkotovať hry a pod. Nemáme paranoju, sme si dobre vedomí, že veľké krajiny, najmä také veľmoci sú ako Spojené štáty, samozrejme, nemajú záujem o vznik konkurentov. Preto táto mentalita bude vždy ovplyvňovať ich vzťahy s nami, s Čínou, Indiou a ďalšími potenciálnymi, rýchlo rastúcimi ekonomikami a finančnými centrami. Všetci tomu rozumieme. Ale chceme, aby boli naše záujmy zaistené v tomto konkurenčnom boji na medzinárodnej aréne, a chceme to robiť poctivo a v rámci stanovených pravidiel. Ale ak sa pravidlá zakaždým prepisujú a v priebehu hry sa posúvajú tyče bránok futbalových, ragbyových alebo amerického futbalu – to je nečestné a nepoctivé. Bohužiaľ, Washington viackrát robil také skutky, čo nám dovoľuje poukázať na to. Ale zdôrazňujem, že nikto nemá záujem o zhoršenie vzťahov s USA. Nebudeme tak robiť na vlastnú škodu, a oni sú si toho dobre vedomí. Ale budeme spolupracovať do tej miery, nakoľko sú na to pripravení a to na základe vzájomného rešpektovania záujmov, obojstrannej prosperity, a nie vo forme podriadenosti diktátu: „Uvalíme na vás sankcie a potom sa uvidí, ako ich budete zvládať.“

Ako dlho ešte môže trvať aktívna fáza „vojny sankcií“?

Myslím, že sa blíži „okamih pravdy“. Aspoň tento rok ukáže, nakoľko si Európska únia uvedomuje, že súčasná situácia je už nepekná pre vonkajší imidž Európskej únie. Keď v lete vyprší termín platnosti ďalšej várky sankcií, potom sa uvidí: Európa predsa len zaujme čestné stanovisko k svojim vyhláseniam a nutnosti vykonávania Minských dohôd nielen zo strany Ruska, ale aj Ukrajiny, alebo zostane v záprahu agresívnej menšiny, ktorá existuje v EÚ a ktorú sformovali rusofóbske krajiny – je ich 5-6, ale „platia hudbu“ využívajúc princíp konsenzu a tzv. „solidarity“.

Turecký štát severného Cypru de facto existuje od roku 1974, ale je uznávaný ako Republika iba Tureckom. Nemáte pocit, pokiaľ ide o medzinárodné uznanie jeho súčasného stavu, že Krym očakáva podobný osud?

Nie. Myslím si, že všetci vnímajú rozdiel. Na Kryme to bol prejav vôle ľudu, tam bola reálna hrozba nastolenia vlády pučistov, ktorí vyhlásili vojnu všetkému ruskému. Viackrát som citoval slová D. Jaroša ktorý povedal, že „Rus na Kryme nikdy nezačne hovoriť na „move“, nikdy nebude uctievať S. Banderu a R. Šuškeviča, preto Rusi na Kryme nemajú čo robiť“ – to sú jeho vlastné slová. Dnes sa snažia vnútiť myšlienku, že je marginálny politík. Nič také, na „majdane“ bol jedným z tých, ktorí rozhodovali o všetkých otázkach a zohrali kľúčovú úlohu v priebehu štátneho prevratu. Nasledovali „vlaky priateľstva“, pokusy o zmocnenie sa Najvyššej rady Autonómnej republiky Krym, ktorá bola legitímne zvolená podľa zákonov Ukrajiny a ktorá ako legitímny úrad rozhodla o referende. Nehľadal by som žiadne paralely, tým viac, že ohľadne Cypru existuje rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN, v ktorom sa hovorí, že táto kríza by mala byť vyriešená na základe dohôd medzi oboma komunitami. Tam bol ozbrojený konflikt. Na Kryme nebol žiadny krízový ozbrojený stret. Bol zaistený bezpečný priebeh hlasovania. Nemám žiadne obavy o budúcnosť Krymu. Stále viac Európanov, vrátane poslancov a podnikateľov, smeruje na Kryme. Niekto získa „rýchle peniaze“, pretože teraz je veľký dopyt po zahraničných investíciách. Prichádza čoraz viac ľudí –  poslancov, novinárov – aby sa na vlastné oči presvedčili, čo sa tam deje. Prednedávnom bol na návšteve Krymu zástupca Rady Európy švajčiarsky diplomat Z. Shtudmann, ktorému ukázali všetko, o čo on a jeho sprievod prejavili záujem. Pevne dúfam, že správa ktorú pripraví, bude ďalším príspevkom k formovaniu objektívneho obrazu situácii na Kryme. Všetci tí, ktorí tam boli, hovoria, že to sa nedá predstierať.

Kedy môžeme očakávať medzinárodné uznanie pričlenenia Krymu k Rusku?

Deje sa to postupne – Coca-Cola už uznala. Život si to vynucuje. Môžete predstierať, že sa nič nestalo, ale stalo sa toho veľa. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa intenzívne a emotívne diskutovala otázka právnej čistoty vstupu Krymu do zväzku s Ukrajinou. Politici v Ruskej federácii, vrátane poslancov, hovorili, že to bolo nespravodlivé, v rozpore so zákonmi, ktoré existovali v tom čase a na základe ktorých Ukrajina vystúpila zo Sovietskeho zväzu. Podľa tých zákonov nebolo možné vziať si Krym a už vôbec nie Sevastopoľ. Vtedy naši západní partneri nás presviedčali, že všetko je už v poriadku, všetci sa upokojili, že veď sme priatelia a žijeme v zmenenom svete. Príprava referenda mohla by trvať aj dlhšie, mohli pozvať viac  pozorovateľov. Pýtajú sa, prečo sme uskutočnili referendum za jeden týždeň. Odpovedáme, že došlo k priamej vojenskej hrozbe, banditi sa preháňali vo vlakoch so zbraňami v rukách a hrozili vykoreniť na Kryme Rusov. Teraz môžeme vyhľadávať niektoré právne a technické aspekty týkajúce sa udalosti, hoci referendum je ťažké poprieť. Dokonca aj Američania nám šepkajú do ucha: „Zopakujte referendum so všetkými náležitosťami a ozdôbkami, výsledok bude aj tak rovnaký, a všetci si vydýchnu s úľavou“. Je to očividné pokrytectvo! Vychytávajúc právnické alebo kvázi-legálne body, tí istí ľudia, ktorí otvorene ignorovali porušenie zákonov pri odovzdaní Krymu Ukrajine pred takmer 60 rokmi navrhujú zabudnúť na túto skutočnosť. Historická spravodlivosť – to je najmohutnejší hnací motor chodu udalostí.

Niektorí z najbližších zahraničných partnerov Ruska sú členmi NATO. Prečo Rusko tak nervózne reagovalo na záujem Čiernej Hory o vstup do Aliancie?

Nereagovali sme na túžby Čiernej Hory a nepovedal by som, že to bolo nervózne. Boli sme presvedčení, rovnako ako všetci, ktorí si to vymysleli, že je to vykonštruované rozhodnutie, žiadna  bezpečnosť NATO sa tým nezvýši. Vysvetlenie, že tak si želá čiernohorský ľud, neodoláva argumentom o vyhlásení referenda. Kategoricky odmietajú usporiadanie referenda, pretože vedia, že s najväčšou pravdepodobnosťou ľudia, ktorých NATO bombardovalo pred pár desiatkami rokov, nič nezabudli a sotva by nadšene prijali predstavu svojho vedenia „skryť mnohé veci bez stopy“ pod rúškom vstupu do NATO. Samotná skutočnosť, že NATO sa bez akýchkoľvek výhrad posúva na východ, svedčí o úplnom pohŕdaní záväzkami, prijatými pri rozpade Sovietskeho zväzu, podľa ktorých sa tak nemá stať, že  vojenská infraštruktúra nebude rozmiestňovaná na území nových členských štátov (stalo sa tak po tom, keď sa expanzia stala realitou, a to napriek všetkým uisteniam), a samozrejme po tom, keď európsky parlament schváli deklaráciu, že nikto v Európe nebude zaisťovať vlastnú bezpečnosť na úkor bezpečnosti ostatných. Nebola to pravda, ktorú lídri západného sveta dali na papier, podpísali ju vlastnoručne a kategoricky odmietali a odmietajú jej vykonávanie. Náš návrh o ustanovení právnej povinnosti tézy o nedeliteľnej bezpečnosti bol kategoricky odmietnutý. Právne záruky bezpečnosti má iba NATO. Toto je umelé vytváranie situácie, kedy sa manipuluje s malými krajinami: „ Ak sa k nám pripojíte, budete mať zaručenú bezpečnosť, ak nevstúpite do NATO, nemáme v úmysle vás ochraňovať“. Registrujeme iba nahusťovanie „ruského nebezpečenstva“, umelé neopodstatnené vyvolávanie strachu a snaha využiť tento stav na posun geopolitického priestoru čoraz bližšie k našim hraniciam. Všetci sme tomu svedkami. Oni to všetko chápu, ale tvária sa ako naivné osoby aj v otázke protiraketovej obrany, ktorá spolu s rozširovaním NATO je destabilizujúcim prvkom globálnej stability s porušovaním globálnej parity. Podstatou nie je Čierna Hora ale spôsob, akým sa NATO stavia k rozvoju vzťahov nielen s Ruskom, ale aj k zaisteniu globálnej bezpečnosti: NATO zodpovedá za svoj úsek a, ako je uvedené vo Washingtonskej zmluve, zabezpečuje kolektívnu obranu pri útokoch.  Ale potom zostaňte vo vnútri svojich hraníc, a nikto sa nechystá vás dotknúť. Pre nich nie je to dostačujúce, pretože existencia vojenského politického bloku stráca svoj význam. Po tom, ako Varšavská zmluva zanikla, mnohí hovorili, že ďalšia existencia NATO nemá zmysel. Tento zmysel hľadali dlhšie obdobie. Spočiatku bol problém Afganistanu. Už sa zistilo, že operácia zlyhala, a akési zostávajúce vojenské kontingenty sú schopné zaistiť určitú minimálnu bezpečnosť, ale tamojšia situácia sa prudko zhoršuje. Vzhľadom k tomu, že afganská téma zmizla z prvých stránok novín, vyhlásilo sa, okrem iného, ​​že bolo dosiahnuté víťazstvo, aj keď naopak terorizmus sa v krajine znásobil, desaťnásobne vzrástol obchod s drogami. Ale všetko sa hodí pre politický PR. Teraz v súvislosti s Krymom a Sýriou prišla vhod tzv. „Ruská hrozba.“ Aktívne sa využíva na odôvodnenie pretrvávajúcej existencie NATO.