Roman Michelko: Sankcia 250 000 alebo hlúposť, arogancia a ďalšia slepá ulička

Bratislava 27. mája 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Yannis Kolesidis)

Celá kauza začala aroganciou a nepremyslenými krokmi. Merkelová sa začala správať ako šéfka Európskej únie, ktorou však nie je. Bez konzultácie s kýmkoľvek pozvala všetkých Sýrčanov do Európy. Nemecko začali zaplavovať státisíce prisťahovalcov rôznych kategórií a motivácií. Okrem Sýrčanov tam boli v hodnej miere zastúpení aj Afganci (u ktorých je vojna už takmer štyridsať rokov, minimálne od Amínovho prevratu v roku 1978, ale masovejšie sa pohli až teraz), Iračania (nepekná vizitka hlúpej a škodlivej intervencie USA a NATO), Eritrejčania (čisto ekonomickí migranti, u ktorých žiadna vojna nie je), Tunisania, Maročania, Líbyjčania, Egypťania až po obyvateľov zlyhaného Kosova

Ako dnes dobre vieme, toto zbrklé a nepremyslené pozvanie zapôsobilo ako otvorenie Pandorinej skrinky. V priebehu leta a jesene 2015 sa do Európy dostalo vyše milióna migrantov, prevažne moslimov s absolútne nerealistickými očakávaniami rovnako ako neochotou a neschopnosťou prijať podmienky a pravidlá hostiteľských krajín. Problém bol v tom, že migranti sa nerozprestreli po Európe rovnomerne, ale koncentrovali sa v Nemecku, čiastočne v Švédsku, prípadne v krajinách Beneluxu. Británia spolu s Francúzskom prijali drakonické opatrenia, ktoré relatívne dôsledne ochránili útoky na Eurotunel v Calais.

V Calais tak vzniklo mestečko či slum utečencov, ktorí dlhodobo a verejne deklarovali odhodlanie za každú cenu (samozrejme nelegálne) dostať sa do Británie, čo sa však v absolútnej väčšine prípadov ukázalo ako neuskutočniteľné.

V priebehu leta tak politické elity pochopili, že vznikol veľký problém. A ako je to u európskych „elít“ zvykom, problém zvyknú riešiť, až keď horí a riešia ho zväčša úplne nerealistickými opatreniami. Jedným z nich boli dočasné kvóty. „Múdri eurokrati“ od zeleného stola v Bruseli chceli nadiktovať európskym vládam podľa vymysleného vzorca kvóty a na ich základe rozdistribuovať utečencov do jednotlivých členských krajín a problém by bol vyriešený. Také jednoduché to však nebolo. Krajiny V4 sa proti tomuto vzbúrili.

Nakoniec boli silou prehlasované na Rade ministrov, ktorá umožňuje väčšinové hlasovanie len v technických otázkach, čo táto zjavne nebola a zároveň aj spôsobom, ktorý bol minimálne sporný, keďže sa týkal pravidiel azylovej politiky a tie sú jednoznačne v kompetencií národných vlád. Aj vďaka tomu je dnes tento postup dvoma členskými krajinami (SR a Maďarsko) napadnutý na Európskom súde, resp. tieto krajiny išli do infringementu.

Ako sa však v praxi ukázalo, tento spôsob riešenia migračnej krízy sa ukázal viac než nešťastný. Ochota migrantov opustiť Nemecko, resp. Holandsko či Švédsko a nechať sa dobrovoľne premiestniť do Estónska, Bulharska či Rumunska, sa limitne blíži nule. Naši veľkí bruselskí „humanisti“ si akosi neuvedomili, že násilná deportácia utečencov do neatraktívnych európskych destinácii by bola hrubým porušením ich ľudských práv, ktorých majú inak plné ústa.

Ukazuje sa však, že argumentáciu ľudskými právami používajú eurokrati veľmi selektívne, účelovo a utilitárne. Človek by si povedal, že po krachu tohto riešenia sa európske elity zamyslia a začnú problém riešiť  iným spôsobom. Chyba lávky. Arogantné presvedčenie, že ak sa realita vymyká mojim predstavám, tak ju treba za každú cenu „znásilniť“, je eurokratom vlastné. A tak prišli s najnovším „riešením“. Za neochotu členských krajín Európskej únie prijať hlúpe a neúčinne opatrenia Bruselu sa tieto môžu vykúpiť okrúhlou sumičkou dvestopäťdesiattisíc eur na jedného utečenca. Toto riešenie je zo súdku podobných absurdít ako zavedenie jednotnej úrovne sociálne dávky v celej Európskej únii, samozrejme na úrovni Nemecka. V tom prípade by skutočne migranti nemali prečo utekať z chudobnejších častí Európskej únie. Len sa zabudlo na „maličký“ problém – kde by na to chudobnejšie krajiny Európskej únie vzali a čo by to urobilo so spoločnosťou, ak by priemerný plat ťažko pracujúceho Rumuna bol vo výške tretiny či štvrtiny sociálnej dávky migranta. Takéto otázky si eurokrati, samozrejme, nekladú.

Magické je, akým spôsobom prišli predstavitelia eurokomisie k tejto astronomickej sume. Tá pozostáva zo štyritisíc eur mesačne po dobu piatich rokov, čo sú priemerné náklady hostiteľských vlád, dokiaľ sa migranti integrujú. Pri priemernej mzde na Slovensku, ktorá nedosahuje ani deväťsto eur, je to doslova absurdné. Je jasné, že niečo tak zvrhlé nemôže myslieť vážne ani eurokomisia – je to len nástroj nátlaku na neposlušné členské štáty s cieľom vyjednať prijateľný kompromis. Každopádne takáto politika je ideálnou vodou na mlyn euroskeptikom, takže za týchto okolností očakávaný Brexit môže aj vďaka hlúpej politike Európskej únie spôsobiť veľký dominový efekt.

Roman Michelko

Článok pôvodne vyšiel aj na v SNN