Roman Michelko: Dávidova hviezda alebo ďalší politický happening nedovzdelaných politikov?

Bratislava 7. apríla 2016 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

V poslednom čase sme si už na pôde parlamentu zvykli, že sa niektorí poslanci snažia zaujať nie svojimi argumentmi či odbornou systematickou prácou, ale skôr happeningovou prezentáciou. O niečo podobné sa pokúsila dvojica poslancov z OĽaNO – Viera Dubačová a Ondrej Dostál. Vierou Dubačovou sa nemienim ďalej zaoberať, vieme len, že je to divadelníčka, neúspešne kandidovala do europarlamentu a pred tým, než vstúpila na kandidátku jedného z najskompromitovanejších politikov, jej osobný príbeh vzbudzoval úctu.

To sa bohužiaľ nedá povedať o Ondrejovi Dostálovi. Tento vytrvalý politický parazit, dnes dokonca predseda mikroskopickej (či skôr nanoskopickej) OKS sa dosiaľ vždy dostal do parlamentu len na chrbte kohosi iného. V roku 2010 to bolo na kandidátke Mostu-Híd, v roku 2012 musel odstúpiť, keďže jeho vtedajší šéf Peter Zajac odmietol riskovať výbuch detektora lži, čo bola vtedajšia podmienka Igora Matoviča. Padlo vtedy aj množstvo horkých slov, tých najvážnejších obvinení, keď „predstavitelia slušnej konzervatívnej pravice“ s veľkým gustom vykreslili „arcidiabla“ Matoviča v celej jeho paráde. Ukázalo sa však, že Dostál je z tých, ktorí sa napriek viacerým fatálnym politickým zlyhaniam (OKS nemalo nikdy viac ako 0,3%) nevzdáva. Keďže bolo nad slnko jasnejšie, že OKS o parlamentnom pôsobení nemôže ani snívať, ako výťah do parlamentu použil Sulíkovu SaS-ku. Poďme však k meritu veci.

Dostál prišiel spolu s kolegyňou na ustanovujúcu schôdzu nového parlamentu s neprehliadnuteľnou žltou Dávidovou hviezdou, akcentujúcou mrazivú symboliku, keďže presne pred osemdesiat tromi rokmi 23. marca 1933 prijal Ríšsky snem v Nemecku zmocňovací zákon, ktorý znamenal de facto koniec Weimarskej republiky a nástup Hitlerovskej diktatúry. Pri svojej prostoduchosti si však nepoložil otázku, kto vlastne bol ten, kto priniesol takpovediac na striebornej tácke celú moc nad Nemeckom a neskôr nad veľkou časťou Európy Hitlerovi. A tú treba poslanca Dostála radikálne dovzdelať.

Ani v Nemecku, ale ani v Taliansku diktátorom moc takpovediac do vienka nedali občania – voliči, ale naopak pravicoví politici, chtiac tak za každú cenu eliminovať „červené nebezpečenstvo“. Treba jasne zdôrazniť, že v čase Weimarskej republiky nepresiahol zisk NSDAP 37,2 %. V čase, keď sa Hitler ujal kancelárskeho úradu, disponovala NSDAP dokonca len 33 % mandátov. Na to, aby sa vôbec dokázal ujať vedenia vlády, musel úzko spolupracovať s vtedajšími pravicovými politikmi von Papenom, Hugenbergom a inými.

Tak či tak aj po spojení s pravicovými politickými rutinérmi disponoval len veľmi krehkou väčšinou 52 %. Preto bolo jasné, že všetko majú rozhodnúť až nové voľby, kde však nič nemalo ostať na náhodu. Hitlerov vicekancelár von Papen už na druhej schôdzi Hitlerovho kabinetu predniesol prorockú vetu: „Bude najlepšie, ak už teraz vyhlásime, že budúce voľby do ríšskeho snemu budú posledné. Návrat k parlamentarizmu je raz navždy vylúčený.“ A potom stačilo už len málo. Nájsť vhodnú zámienku a tou sa, ako vieme, stal požiar Ríšskeho snemu. V snahe za každú cenu zlikvidovať svojich názorových oponentov pravica ako vždy fatálne zlyhala . Zlyhala v roku 1922 v Taliansku, rovnako, ako zlyhala v roku 1933 v Nemecku.

To, čo nasledovalo potom, je všeobecne známe. Vinu za požiar Ríšskeho snemu zvalili na komunistov. Dnes, samozrejme, veľmi dobre vieme, že komunisti s tým nič nemali a je takmer isté, že to vedeli aj dobre informovaní predstavitelia Hitlerovej vlády, nepatriaci k NSDAP. Mimochodom v celej vláde mala Hitlerova strana v tom čase len troch zástupcov.

Keď však v extrémne vybičovanej hystérii žiadal Hitler pre seba a svoju vládu plnú moc a de facto vylúčenie, resp. elimináciu demokraticky zvoleného parlamentu, boli to práve pravicové strany, ktoré niečo také dopustili. Bolo to možné, okrem iného aj preto, že v súvislosti s vykonštruovaným a ničím nepodloženým obvinením komunistov, ich ostatné strany zbavili poslaneckých mandátov.

Je jasné, že po tomto triku sa ústavná väčšina skladala oveľa jednoduchšie. No a potom nastal ten osudný deň 23. marca 1933, keď všetky pravicové strany v Ríšskom sneme ústavným spôsobom darovali Hitlerovi neobmedzenú moc nad Nemeckom. Jediný, koho Hitler nezlomil, boli sociálni demokrati. Len deväťdesiatšesť statočných sociálnodemokratických poslancov Ríšskeho snemu odmietlo vydať Hitlerovi Nemecko napospas.

Oboznámiac sa s týmito skutočnosťami, mal by si poslanec Dostál uvedomiť, že to, čo sa stalo v Nemecku 23. marca 1933 bolo výsledkom fatálneho zlyhania pravicovej politiky, ktorá však zlyhávala a zlyháva pri obrane demokracie takpovediac s dokonalou pravidelnosťou. Ideový guru česko-slovenských konzervatívcov Roman Joch dodnes velebí Pinocheta a výpočet extrémne odpudivých pravicových diktatúr, ktoré pravicové vlády podporovali, predovšetkým v čase studenej vojny, by nemal konca kraja. Dostál teda svojim happeningom trafil poriadne vedľa, iba žeby mieril sám na seba.

Roman Michelko