Príbehy kresťanov unikajúcich pred džihádistami

Viedeň/Königstein 21. júla 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Petros Giannakouris)

Nazvime ich Samir a Sabína. Povedzme, že majú asi 50 rokov, sú kresťania, utečenci z Rakky, bašty teroristických militantov „Islamského štátu“. Oni ich nazývajú po arabsky „daesh“. Pre krutosti, ktoré im samozvaní „boží“ bojovníci napáchali, niet nijakého názvu

„Nijaké fotografie, nijaké mená!“ Samirova gestikulácia je zreteľná: Inak sa odkotúľa jeho hlava. Potom spustí ramená, v rukách drží papier: potvrdenka na daň kresťanov v „Islamskom štáte“. 3700 eur je cena, ktorú džihádisti stanovili na rok a rodinu – peniaze za ochranu, no pred terorom si nie je nikto istý.

Samir a jeho rodina sa mali dobre v Ar-Rakke. Potom prišiel daesh. Samir platil. Keď sa hrozba zväčšila, konvertovala jeho rodina na islam. „Nenávidela som svoj život, závoj, aj to že som bez mužského sprievodu nesmela na ulicu,“ rozpráva Sabína. „To nie je pre nás kresťanov!“ Samir sa modlil v mešite, zdanlivo – na ochranu svojej rodiny. Potom prišlo auto s bojovníkmi, niekto rodinu udal.

Povedali, že neprestúpili naozaj na islam, že sa naďalej doma modlia k svojmu Bohu ako predtým. Samirovi a jeho rodine sa podarí útek. Nájdu ochranu u moslimkého priateľa. V noci sa vydajú do Aleppa, krížom cez polia, príliš veľký je strach, že ich objavia. Teror však putuje s nimi. „Po dvoch mesiacoch v Aleppe som dostal telefonát. Povedali mi, že prídu a zabijú ma,“ povedal Samir.

Rodina uteká ďalej, do Bejrútu. Až kým aj tam nezazvoní telefón: „My vieme, kde si!“ Nevyslovená hrozba ženie rodinu na nížinu Bekaa. Samir a Sabína sú radi, že už nemusia popierať svoju vieru. „Po celý čas sme mali u seba obrázok svätého kňaza Šarbela Makhlufa (spom. 24. júla), to je to, čo nás zachránilo,“ hovorí Sabína. Ich viera je, ako obaja hovoria, „silnejšia ako kedykoľvek predtým“. Kvôli tejto viere chcú opustiť Blízky Východ. „Tu sme si nie istí,“ povedal Samir. Aj v terajšom mieste pobytu už zazvonil telefón: „Nech si kdekoľvek, my si ťa nájdeme!“

Mohli by sme ich nazvať Jakub a Claire. Aj ich história je dlhým príbehom úteku v strachu zo smrti. Začalo sa to protestami. Ich moslimskí susedia chceli kresťanskú podporu v boji proti vláde. „ale my kresťania máme radi prezidenta Assada,“ hovorí Claire. „Pod jeho vládou sme sa mali dobre a boli sme v bezpečí.“

Fakty o ich úteku sú von rýchlo: istý piatok vyhlasovali islamisti smrť kresťanom. Všetci muži nad 5 rokov ušli do Libanonu. Len  75 z nich to nezvládlo. IS ich popravil. Zostali iba ženy a deti. Bojovníci vtrhli do domov, ničili, rabovali hrozili znásilnením. Potom ušli aj ženy s deťmi. Nijaké slová nedokážu vyjadriť tú bolesť a traumu.

„Sú tu rodiny, ktoré museli prekračovať mŕtvoly susedov, aby mohli ujsť,“ hovorí Sana, jediná, ktorá uviedla svoje meno. Sana je Libanonka a angažuje sa s podporou nadácie „Kirche in Not“ od začiatku sýrskej krízy pre utečencov v meste: „Doteraz maľujú moje deti tie hororové scény.“ Spracovanie traumy potrebuje čas, ale táto kresťanka je rada, že jej utečenci začali o tom, čo prežili, hovoriť.

Nazýva sa Mária. Svoj vlastný príbeh nechce kresťanka zo Sadatu rozprávať a hovorí o susedoch:

„Tej noci v októbri 2013 prišli muži z IS. Trikrát zavolali ‚Allahu akbar‘. Potom všetkých pozabíjali: Starú mamu, starého otca, rodičov, dcéru a syna. Tri generácie. Mŕtvoly nahádzali do studne.“ Mária stíchne. „Je príliš veľa krutých príbehov, ktoré sa prihodili sýrskemu ľudu.“