Už treba prestať s trápnym vyhováraním sa, že za hlasy Kotlebovi môže Fico

Bratislava 23. marca 2016 (HSP/Foto:HSP)

Prinášame vám rozhovor s pravidelným komentátorom Romanom Michelkom. Debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos, ocenenou v roku 2006 prémiou Ceny Ivana Kraska za najlepší debut roka. Postupne napísal knihy: Eseje o globalizácii, vedecko- popularizačnú monografiu Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945, Medzivojnové diktatúry a ako spoluautor rozhovorov s významnými domácimi a zahraničnými intelektuálmi Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? Pripravuje v poradí piatu knihu – Eseje o kríze. Od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov.

Aký poznatok priniesol pre teba ako politológa výsledok nedávnych volieb? Ako by sa mal orientovať obyčajný volič v tom novom konglomeráte politických strán?

Výsledok volieb bol jednoznačný – vyhral protestný hlas. Ak by sme chceli po týchto voľbách zatriediť politické strany do nejakého systému, museli by sme ich rozdeliť na soft a hard protestné strany. Medzi soft subjekty patrí SaS, celkom atypická strana OĽaNO-Nova a povedzme strana Borisa Kollára a potom je tu hard, teda tvrdá antisystémová strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Keď zrátame preferencie týchto strán, výsledný súčet je okolo štyridsať percent, čo je veľmi vysoké číslo. V štáte dánskom sa niekde stala zásadná systémová chyba a štandardní voliči by mali prijať reflexiu a prestať s trápnym vyhováraním, že za nárast hlasov pre Kotlebu môže Fico.

S podobným tvrdením vyšli ako prví pravicoví experti. Má táto argumentácia nejaký racionálny dôvod?

Nemá.

Čím si vysvetľujú volebný fenomén Kotleba?

Témou strachu z utečencov, ktorú podľa nich vytiahol Robert Fico. Samozrejme, je to absurdné a poviem prečo. Klasický príklad sú tri krajinské voľby v Nemecku, kde má Merkelová celkom inú rétoriku ako Fico a tam vyskočila AfD, Alternatíva pre Nemecko oveľa vyššie ako u nás ĽS Naše Slovensko. Ak by predseda vlády nemal takú predvolebnú rétoriku akú mal a neviazal by časť hlasov, tak by Kotlebova strana bola ešte silnejšia. Ľudia okolo Denníka N a SME spievajú iba starú obohratú pesničku, že za všetko môže Fico.

Nepodpísali sa na nižšom počte hlasov pre vládnu stranu okrem iných faktorov aj médiá a mimovládky, ktoré evidentne vstupovali do kampane proti Smeru-SD? Napokon v tom inkriminovanom čase prijímal mimovládne organizácie typu A dosť samotný prezident Kiska.

Nie je to žiadna novinka. Odkedy je Smer v politike, médiá boli vždy proti nemu. Zásadný rozdiel oproti minulosti bol v tom, že pred voľbami 2016 si opozícia vytipovala jedinú tému, ktorá mohla oslabiť Smer – tou témou bola korupcia. Ekonomika rástla, klesala nezamestnanosť, plnili sa maastrichtské kritériá, nebol tu rozvrat verejných financií, neboli sme čierna diera Európy ako za Mečiara, tak bolo treba nafúknuť, až hypertrofovať práve túto tému. Bola to absolútne falošná téma v podaní falošných ľudí. Dnes si málokto uvedomuje, že v roku 2010, keď išiel Sulík s Matovičom do Radičovej vlády, už dávno mali pravicové elity prepisy Gorily.

Už dávno vedeli, s kým idú do koalície, veľmi dobre vedeli, kto je Ivan Mikloš a Mikuláš Dzurinda. Nikomu z nich to neprekážalo, bez najmenšieho zaváhania išli do takéhoto megahnusu, do spoločnej vlády si sadli s najväčšími gorilami.

Oslabené boli aj tzv. tradičné strany na prevej strane politického spektra. KDH sa prvýkrát v histórii nedostalo do parlamentu a kedysi silná strana SDKÚ utrpela totálne fiasko na hranici neexistencie. Čím si to vysvetľuješ?

Niektorí si iste spomenú, že v rokoch 2006 – 2010 Smer rástol na úkor svojich koaličných partnerov a doplatil na to tak, že sa v roku 2010 nemal s kým spojiť. Teraz Sulík s Matovičom tak brutálne bili do KDH, do Mostu-Híd i Siete, že ich takmer marginalizovali, alebo v prípade KDH celkom vytlačili z politiky. Lenže táto taktika sa im stala osudnou.

Dá sa vysvetliť len protestnými hlasmi pomerne vysoký volebný zisk strany OĽaNO-Nova?

Veď deštruktívny Matovič je známa neriadená strela v slovenskej politike, to predsa vie aj priemerný volič. Zdá sa, že jeho voliči ho zhodnotili inak. Ťažko povedať, čo pomohlo tomuto politikovi fungujúcemu na vášňach, nie na racionalite. Hovorí sa, ale neviem to posúdiť, že mu pomohol Ficov či Kaliňákov atak na jeho daňové záležitosti zaváňajúce podvodom. V každom prípade Matovič spôsobil zmenu tektoniky slovenskej politiky.

V akom zmysle?

Rozbil mýtus, že nikto z pravice nemôže ísť do vlády so Smerom, lebo sa stane zradcom. Zmena tektoniky spočíva v tom, že priekopa už nie je medzi pravicou a ľavicou, ale spor sa vedie na línii štandardné strany a neštandardné, nesystémové alebo protestné strany. Matovič prekreslil politickú scénu, lebo dnes padlo jedno veľké politické tabu, lebo už nie je deliaca čiara medzi Smerom a inými stranami. Bugár a Procházka si uvedomili, že majú väčšiu perspektívu so Smerom ako s nevypočítateľným politickým klaunom Matovičom. A pokiaľ bude tento muž v politike, ťažko sa vytvorí čisto pravicová vláda. Dovoľujem si tvrdiť, že Sulík dokáže prejsť istou sebareflexiou a poučiť sa z chýb, ale osobnostná štruktúra Igora Matoviča je taká, že je z princípu deštruktívny, a preto je jeho koaličný potenciál na úrovni Mariána Kotlebu.

Pri podrobnejšom štúdiu programových priorít budúcej ľavo-pravej vlády nevidieť zásadné rozpory. Naopak, nájdu sa styčné body medzi Smerom a SNS aj medzi Smerom, Mostom-Híd a Sieťou. Nemyslíš si, že sa preceňujú rozdiely v programových tézach pravice a ľavice?

Programové prieniky strán novej vlády nie sú ničím výnimočné. Napokon, na Slovensku nejaká autentická ľavica nefunguje. Smer-SD bola vždy krotká ľavicová strana, skôr stredová. Povedané inak, jasný a výrazný ľavičiar, ktorý je všeobecne vnímaný aj mediálnym prostredím v Smere je akurát tak Ľuboš Blaha a možno ešte Miroslov Číž. Žiaľ, na Slovensku je politika osobná a personifikácia politiky má oveľa väčšiu váhu ako programové priority. To je naša politická nevyzretosť, dlhá detská choroba: viac ako programové otázky sa riešia osobné animozity. Dnes je štvorkoalícia prekvapivá, zdá sa nekonzistentná, možno vratká, ako tomu nasvedčuje erózia poslaneckého klubu strany Radoslava Procházku, ktorý už stratil štatút parlamentného klubu.

Keď si položíme otázku, či máme vládu na celé volebné obdobie, musíme pripustiť, že koaličné strany majú vážny dôvod, aby boli súdržné celé štyri roky. Lebo predčasné voľby by boli pre Sieť likvidačné a pre Most-Híd by znamenali minimálne ohrozenie značky.

Spomenuli sme výkričník na slovenskej politickej scéne – stranu Mariána Kotlebu. Volilo ho nielen dvadsať percent mladých voličov, ale aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Ako si vysvetľuješ raketový výťah tejto kontroverznej strany do parlamentu?

Volila ho radikálnejšia časť protestných voličov, ktorí volili dvadsaťšesť rokov tých istých politikov a po opakovaných sklamaniach si povedali dosť. Iná vec je zásadný Kotlebov prerod. Kotleba začal veľmi zle – strašil ľudí fakľovými pochodmi v čiernych uniformách, čo vyústilo do zrušenia jeho Slovenskej pospolitosti. Čoskoro však pochopil, že toto je slepá ulička, začal meniť rétoriku, prijal pravidlá hry systému a hovoril ľuďom z duše, bez servítky hovoril o korupcii, o parazitoch v kravatách, aj o parazitoch v osadách. Fungovalo to obojstranne, pre mnohých ľudí sa stal alternatívou, nielen pre voličov z Horehronia, ale aj pre ďalších, ktorým môžu byť kaviarenské témy bratislavských liberálov ukradnuté. Mnohých týchto ľudí len ťažko možno presviedčať o hodnotách, keď bývajú v blízkosti osád a denne sú vystavení atakom kriminálnych živlov, nehovoriac o kauzách typu Dobrovodský z Malaciek. Kotleba chodil medzi ľudí, vypočul si ich a mnohokrát to stačilo, aby ich presvedčil, že je tu nejaký politik, ktorý má skutočný záujem o ich problémy. K tomu, aby sa Ľudová strana Naše Slovensko stala akceptovanou stranou, vedie veľmi dlhá cesta. Dnes médiá vykresľujú Kotlebov obraz spred desiatich rokov, ale on sa od čias Slovenskej pospolitosti posunul kdesi inde.

Minulosť však dobieha mnohých – napríklad bulvárnu hviezdu Borisa Kollára, o ktorom si myslím, že v politike nemá budúcnosť. Zaujímavé je, že jeho niekdajšie mafiánske kontakty Sulíkovi, Nicholsonovej, Matovičovi aj Lipšicovi neprekážali a viem si predstaviť, akú obrovskú vlnu kritiky by vyvolalo, keby sa Kollár a jeho rodina priklonili k Smeru.

Ukázala sa absolútna falošnosť a extrémny morálny relativizmus pravicových politikov a pravicových médií. V snahe za každú cenu poskladať pravicovú vládu bolo odpustené všetko.

Spomínam si, aký megaškandál vyrobil Lipšic, keď sa kdesi na nejakom futbale ocitol istý známy politik na fotografii so známym mafiánom, ktorý sedel v druhom rade za ním. Dnes ani dokumenty usvedčujúce Kollára so stykmi s mafiou nie sú žiaden problém. Kollárove výstrelky, jeho šály, saká a všetky jeho všeobecne známe milenky mohli byť pre určitých voličov populárne, ale udivujúce je, že si nikto nevšimol jeho minimalistický program, v ktorom vyčnievala iba exekučná amnestia. Skrátka, milionár sa prišiel do politiky baviť.

Dnes niet politológa, ktorý by netvrdil, že za výsledkom týchto volieb je sklamanie ľudí z politikov a politiky. Je to však len všeobecné konštatovanie. Nezdá sa ti, že treba pomenovať konkrétne príčiny sklamania slovenského voliča, že treba presnejšie určiť diagnózy chorôb, ktorými trpí celý náš systém?

Dobiehanie životnej úrovne vyspelého Západu je podstatne pomalšie, ako sa očakávalo. Po ďalších dvadsiatich-tridsiatich rokoch nedosiahneme ani len priemer eurozóny. Frustrácia je aj z toho, že za dvadsaťšesť rokov sa extrémne zmenili majetkové pomery, že máme vlastne len ľudí navrchu a ľudí dole, že stred sa ustavične zužuje a pomaly ani neexistuje. Kvantá obyvateľov sú v pasci chudoby, všetko sa vyvíja bez jasnejšej vízie, bez schopnosti politikov účinnejšie riešiť problémy. Možno majú ľudia nerealistické očakávania, ale tie očakávania vzbudzujú samotní politici, ktorí roky len veľa sľubujú a málo plnia.

Nemal by byť prípad KDH mementom pre politikov?

Prípad KDH, prečo padli na mimoparlamentné historické minimum, prečo sa uzavreli do seba, prečo neboli schopní vymyslieť čosi nové a príťažlivejšie pre svojich tradičných voličov, by mohla byť veľká téma. KDH bola programovo zaseknutá strana omieľajúca stále tie isté poučky, ktoré nikomu nič nehovorili. Hra na korupciu ako na najdôležitejšiu kartu bola dvojsečná, lebo ľudia intuitívne chápali, že to nie je len búšenie do jednej bránky, ale že je skorumpovaná celá politická trieda a celú ju treba dať preč. Odniesli si to prakticky všetky štandardné strany, aj KDH, aj Most-Híd aj Sieť. Výsledky volieb sú vlastne dôsledkom dlhodobo masírovanej kampane, že všetci kradnú, že všetci sú podvodníci. U voličov prevážil pocit, že nás tu ktosi ustavične klame, preto dali svoj hlas nepolitickým dobrodruhom a podvodníkom.

Z toho, čo si povedal o jedných navrchu a druhých dole vyplýva, že v tomto našom svete sa kultúra nemohla ocitnúť inde ako na samom okraji. Je podľa teba nejaká nádej, že postúpi aspoň o stupienok vyššie?

Kultúra je popoluška dvadsaťšesť rokov a bolo by naivné očakávať, že nejaká nová vláda na tom niečo radikálnejšie zmení. Tento komerčný svet vykázal spisovateľov do úzadia už dávno. Už neplatí, že spisovatelia sú svedomie spoločnosti. Asi všetci očakávajú a sú to legitímne očakávania, aby verejnoprávne médiá dávali rovnaký priestor všetkým relevantným názorom, povedzme na úrovni diskusných relácií, alebo aby sa zvýšila, respektíve prudko neznížila (čo sa práve deje) podpora literárnych časopisov. Možno len dúfať, že napriek veľmi nepriaznivému nastaveniu v oblasti podpory z verejných zdrojov kultúrne periodiká a literárne časopisy s dlhoročnou tradíciou prežijú.

Ľudovít  Števko