Ján Cuper: Odchádzajú tvorcovia novodobej slovenskej štátnosti. Začína sa obdobie normalizácie

Bratislava 1. februára 2017 (HSP/Foto:HSP)

Vlani sme sa rozlúčili s dvoma osobnosťami úzko spätými so vznikom novodobej slovenskej štátnosti. Pochovali sme bývalého prezidenta SR Michala Kováča, po ňom bývalého podpredsedu Národnej rady SR Augustína Mariana Húsku. V tomto roku si pripomenieme 25. výročie od prijatia právnych aktov smerujúcich k samostatnosti Slovenska. Pod všetkými je podpísaný docent práva Ján Cuper. O tom, ako s odstupom času hodnotí  aktérov slovenskej samostatnosti, je nasledujúci rozhovor

Odišiel Michal Kováč aj Augustín Marian Húska. Ako sa na ich pôsobenie pri vzniku SR pozeráte?

K nim treba ešte prirátať prof. Hvezdoňa Kočtúcha, ktorý zomrel krátko po vzniku štátu. Dá sa povedať, že všetci traja boli možno pronárodní.

Možno?

O Húskovi a Kočtúchovi pochybnosti nemám, ale pamätám sa, že Kováč dosť často prichádzal do konfliktu s Romanom Zelenayom, vtedajším podpredsedom Federálneho zhromaždenia a zástancom samostatnosti Slovenska. Občas aj maril rokovanie federálneho parlamentu, ktorému predsedal Zelenay. V tom čase som bol  predsedom ústavno-právneho výboru Federálneho zhromaždenia. Václav Klaus sa z času na čas prišiel posťažovať, že s Kováčom sa nevie na ničom dohodnúť.  A povedal mi, volaj Mečiara.

Isté je, že všetci traja boli ekonómovia.

Áno, všetci traja vo VPN.  No myslím si, že prof. Húska bol z nich najlepší  odborník na ekonómiu. A bol to Kočtúch, ktorý nám v Spolku slovenskej inteligencie poradil, ako sa dostať k Húskovi. Lebo v pronárodne orientovaných kruhoch bolo o ňom známe, že bol prenasledovaný za nacionalizmus a poslaný do PTP na Ostravsko, kde kopal uhlie.

Húska mal kádrové problémy aj kvôli otcovi, ktorý bol politickým väzňom. 

Mali sme podobný osud. Ja som si tiež mohol vybrať tri druhy učňovky: lesnícku, poľnohospodársku a banícku. Nekopal som síce uhlie, ale rúbal som stromy na slovensko-poľskej hranici v Medzilaborciach. Jeden rok každý druhý týždeň. A potom za dobré výsledky som mohol ísť na priemyslovku do Prešova. Ibaže som odmietol vstúpiť do ČSM a cvičiť spartakiádu, tak som nedostal odporúčanie na vysokú školu. Namiesto toho som išiel na dva roky do trestného pluku a staval som garáže pre ústredný výbor strany v Prahe.

Takže ste si vydláždili cestu na vysokú školu?

Kdeže. Ani z vojenčiny som nedostal odporúčanie na vysokú školu. Musel som rok pracovať na montážach ako robotnícky káder a potom už mi majster dal odporúčanie na štúdium na vysokej škole. Takže veľmi dobre sme si s profesorom Húskom rozumeli. A aká irónia osudu, keď sa on, veriaci kresťan katolík, človek s vysokou morálkou, ktorý nič nesprivatizoval, stal sa z vôle VPN predsedom Úradu pre správu a privatizáciu národného majetku.

Pre úrad, ktorý narábal s obrovským majetkom, to práve preto bola dobrá voľba? Či nie?

Prof. Húska dával  procesu transformácie Slovenska, najmä ekonomickej sfére, filozofiu, mravný rozmer.  Do tvorby ústavy nezasahoval. To sme robili s akademikom Čičom, Sečánskym, Martinkom. Húska vedel najviac o ekonomike a tá bola rozhodujúca pri delení majetku, aby samostatný štát prežil. Spočiatku si Mečiar tykal iba s Húskom. Aj to svedčí o tom, akú úctu k nemu prechovával. Porovnal by som ho s českým národohospodárom z čias prvej Č-SR Karlom Englišom. Napísal základy národného hospodárstva pre unitárny štát, lebo v tom čase Česi vnímali Česko-Slovensko ako český štát. A Húska v mnohom sledoval vytvorenie národnej slovenskej ekonomiky. Z toho vyplývala aj  snaha dať v prvom kole šancu predovšetkým domácim ľuďom.

Dodnes sa však  tvorcovia štátnej politiky z tohto obdobia spochybňujú. Najjednoduchšie všetko prekrývajúcim pojmom mečiarizmus.

Všeobecná teória revolúcie hovorí, že najprv sa vypustia väzni. To urobil Havel s Langošom. Potom prichádza na rad rozdávanie štátneho majetku za babku. To mal urobiť Húska. No neurobil to. Bol zástancom filozofie, že niečo  sprivatizujú domáci ľudia, nechcem ich nazvať ekonomickou elitou, lebo to sa vzťahuje len na dnešnú liberálnu elitu z OLA a ďalších lukratívnych podnikov. No on proces ekonomickej transformácie domýšľal aj ďalej. Dnes si málokto spomenie, že napr. každý dostal možnosť odkúpiť si byt. My sme prijali zákon, na základe ktorého museli obce odpredať štátne byty všetkým vlastníkom výmerov za anuitu. Prijali sme aj zákon o neprivatizácii strategických podnikov, ktoré mali tvoriť základ národného hospodárstva. To tiež bola jeho idea, nesmierne dôležitá na prežitie štátu na začiatku jeho existencie.  Profesor si nemyslel, že by to mala byť filozofia, ktorá by bola prekonaná. A predsa tento zákon dzurindovci zrušili a privatizovali hlava nehlava. To si málokto  uvedomuje. Bola to daň pre amerických trollov.

Vy ste autorom deklarácie o zvrchovanosti Slovenska. Na začiatku deväťdesiatych rokov to bola odvážna myšlienka, kto všetko sa pridal?

Pôda pre deklaráciu vznikla na pôde Spolku slovenskej inteligencie Korene. Predsedom bol Viliam Hornáček. Pozvali sme všetkých známych národne orientovaných politikov, medzi ktorými boli Húska, Kováč, Mečiar, Budaj, Kňažko, aj umelec Kompánek či Brňák alebo Tkáč. Deklaráciu sme podpísali a keď som ju hľadal v archíve Národnej rady SR, nenašiel som ju. Jednoducho sa odtiaľ stratila. A chýba v ňom aj moja interpelácia na exministra Šimka, v ktorej som dokázal, že z Fondu národného majetku si neukrajovali len Mečiarovi aktivisti, ako ich nazývajú, ale aj ich kritici.

Spomínate si ešte na to, akú odozvu malo podpísanie deklarácie?

Veľmi dobre. Po našej tlačovke ma novinár súdruh Štefan Hríb okydal, aký som sprostý, škaredý, pronárodný, aké sprostosti som porozprával na tlačovke. Že HZDS vyhrá voľby a so SNS zostaví vládu a parlamentnou cestou rozdelia federáciu. Čo sa neskôr aj stalo. A dal si to odsúhlasiť Rudolfovi Filkusovi, z čoho usudzujem, že Rudo nebol náš priateľ, hoci sa tak tváril.

A Kováč bol?

Ako som povedal, skôr sabotoval akty smerujúce k osamostatneniu Slovenska. Aj preto mal Mečiar veľký problém, koho za prezidenta SR.  Vtedy sa našťastie  prezident volil v parlamente, boli sme zo zákona klasická parlamentná republika.  Ani to Američanom nevyhovovalo, lebo rozdelená vláda,  ako je dnes, im dáva väčšie šance robiť prevraty.  Ja to nazývam banánizovať štáty.

Čiže priama voľba prezidenta tomu prospieva?

No a nie? Veď my, čo celý život prednášame teóriu štátu a práva, niečo o tom vieme.

Ale prezentuje sa to ako veľký výdobytok. Priamu voľbu prezidenta majú aj v Česku.

Aj v Guatemale, Hondurase, Paname… Názov banánizácia pochádza zo Strednej Ameriky. Po tom, čo odňali pôdu miestnym a vytvorili  z nej americké latifundie. Za lacný peniaz na nich  pestovali  banány, ktoré sa predávali v celom svete.

A v čom je výhodné, aby sa prezident volil v parlamente?

Parlament je jediným uskutočňovateľom moci a má ju priamo od občanov. Poslanci majú síce len politickú, nie ústavnoprávnu zodpovednosť, ale stále im hrozí, že ich nabudúce nezvolia.  Sú viac kontrolovateľní verejnou mienkou ako jednotliví ministri alebo nedajbože prezident. A ak sa prezidentovi nasadí správny poradcovský tím, aký má súčasný prezident, tak vidíme, ako môže ovplyvňovať politiku štátu.

Kováč bol volený v parlamente a aj tak došlo k veľkým animozitám medzi premiérom a prezidentom.

Veď o to ide. Tie spory sa začali práve vtedy, keď zrejme nebohý prezident začal byť viac proamerický než sa to nám v HZDS páčilo. A začal presadzovať stále vo väčšej miere záujmy spoza oceánu. Až to smerovalo k štátnemu prevratu, ktorý sa uskutočnil v marci 1994. Predniesol som o tom niekoľko príspevkov v parlamente. Bol to štátny prevrat. Kúpilo sa niekoľko poslancov, umožnil sa pád Mečiarovej a nástup Moravčíkovej vlády. A tá začala privatizovať strategické podniky.

Napriek tomu, že sa zaviazali, že počas dočasnej vlády nebudú privatizovať. A privatizovali.

Slovnaft takto dostal Moll. To im neprekážalo. V HZDS sme totiž mali inú predstavu. Že polovicu spoločnosti môžeme aj predať s tým, že si zachováme manažérske práva. Rátali sme s vytvorením stredoeurópskeho spoločného holdingu spolu s Mollom a Chorvátmi. Potom by nás aj Schwechat bral vážne.  Slovnaft bolo dôležité podržať aspoň prvé roky, lebo nikdy nebol stratovým podnikom. Zachraňoval štátny rozpočet.

Dnes zachraňuje niekomu inému.

Napríklad. Našťastie,  že sa z neho aspoň v Dunajskej Strede stavajú štadióny. Veď aj Pór postavil z SPP štadión v Trnave. To bola naša snaha. Ľudia sú neinformovaní, sú pod vplyvom mainstreamu a bulváru, za hojného prispenia  Sorosa. On bol prvý, kto našu štátnosť nechcel. Pamätám si, keď s Fedorom Gálom prišiel do terajšej budovy národnej rady a vyhlásil,  že tam bude stredoeurópska univerzita. Samozrejme, že sme s tým nesúhlasili a dostali sme sa do ešte väčšej  nepriazne súdruhov financovaných Sorosom. Ja len dúfam, že po voľbe Trumpa to na chvíľku oslabne. Húska tieto veci niesol dosť ťažko.

Veľa publikoval, teraz mu vyjde knižka. A hoci mu mnohí vyčítajú akési archaické vyjadrovanie, jeho slovník je absolútne presný.

Prežil plodný život a dalo sa s ním hovoriť o všeličom. Často mi rozprával o podobe globalizácie svetového hospodárstva. O menovej politike MMF, ale najmä USA.  Hovoril, že sa riadia metódou voleného krachu.  Americké rotačky tlačia obrovské množstvo inflačných dolárov a vyvolávajú nutnosť  vyrovnávania inflačných tlakov. Na to slúžil Soros. Húska bol konzervatívec, národohospodár englišovského typu. Veril národnej ekonomike, nie celosvetovej. Nebol proti globalizácii ekonomiky, ale mal predstavu, že i globalizácia by sa mala riadiť nejakými pravidlami. A že hranice národných ekonomík by mali byť jasne zreteľné. O to sa v súčasnosti usiluje Trump – vrátiť Ameriku Američanom. To neradi počúvajú liberáli či neoliberáli.

Má Húska na Slovensku nejakého nasledovníka v ekonomickej sfére?

Ani nie. Dnes sa málokto postaví za národný princíp. Zopár ich stretávam v časopise Zem a vek, lebo si uvedomujú potrebu národnej ekonomiky. Nie sú proti globalizácii ekonomiky, to sa ani nedá. Ale prirodzené monopoly netreba globalizovať. V nich má štát právo vyberať poplatky, aby ich prerozdeľoval.

Ako hodnotíte Kováčovu úlohu pri vzniku štátu?

Nemyslím si, že mal nejaké zvlášť mimoriadne  zásluhy, ak nerátam  lietadlo, do ktorého s nami nastúpil po odhlasovaní rozdelenia štátu. Báli sme sa, veď čechoslovakisti po nás cestou na letisko hádzali delobuchy.

A po vzniku štátu? Bolo evidentné, že sa dal do služieb niekoho iného, nie Slovenska.

Tvrdím, že všetkých 14 prípadov, keď sa zneužila tajná služba na boj s Mečiarom, bolo súčasťou štátneho prevratu,  ktorého jediným cieľom bolo dať podniky do cudzích rúk.

Zmocniť sa slovenského bohatstva.

Alebo aspoň sa zmocniť práva vyberať od nás každý mesiac poplatky. Tomu sa hovorí banánová republika.

Boli ste pri tvorbe zákonov tohto štátu. Ako sa pozeráte na dnešnú situáciu Slovenska, trebárs po prijatí zákona o extrémizme?

Prirovnal by som to k obdobiu normalizácie. Ako nedôveryhodný som musel odslúžiť vojenčinu v PTP. Už sa tak síce nenazývali, ale boli to pluky PTP. Veď počas celej tzv. vojenčiny som nemal v ruke samopal. Ono je to dnes takisto. Vytvorili sme si nejaké obete, postavili sme  v parlamente veterný mlyn, ktorý sa nazýva komisia na boj s extrémizmom.  Súdruh Blaha  bojuje s veternými mlynmi, ale mu to nejako podfukuje, lebo všetci skutoční extrémisti sú v parlamente. Liberáli si z parlamentu urobili materskú škôlku a  Obyčajní ľudia zasa cirkus.

Ako v tom starom gottwaldovskom, kto nejde s nami, je proti nám.

Tak. Lebo všetci nekvákame,  že sme za TTIP, LGBTI a nemyslíme si, že na Rusov treba poslať všetky atómové bomby a strely sveta.  Že nesúhlasíme s tým, aby na nás mali mieriť všetky ruské iskandery. Že nechceme, aby nám tu stavali základne NATO, lebo na každú  mieri nejaká ruská atómová bomba alebo aspoň krídlatá raketa iskander. A Rusi nám tu ani nemusia hádzať atómové bomby, stačí, keď  trafia do Jaslovských Bohuníc a do Mochoviec a je po nás.  Prečo my to máme znášať v záujme nejakých ideálov ovládania  strategického bohatstva Ruska?

Takže načo je tento zákon?

Aby sa spoločnosť „normalizovala“ proamericky. A aby ministerka Žitňanská mohla hľadať nepriateľov v cudzích radoch. Lebo dnes sa nesmú  spochybňovať hodnoty liberalizmu. Ale ja vidím skutočnú liberálnu slobodu v takom štáte, akým je Veľká Británia. Kde si každý môže povedať, konzervatívec alebo liberál, svoj názor. A nikto ho za to netrestá. Možno, že ho jeho spoluobčan zastrelí, ale štát ho za to stíhať nebude, ani médiá nebudú biľagovať, tak ako je to v liberálnom slobodnom Slovensku, o ktoré sme sa tak zaslúžili. Dnešný model spoločnosti mi pripadá presne, ako  to bolo vo Veľkej francúzskej revolúcii. Revolucionárov postupne posielali pod gilotínu, aby spoločnosť zabudla. A  potom poslali aj spoločnosť až pod Moskvu, aby vykántrili celú jednu generáciu. Potom už budú môcť mladým natĺcť do hlavy jednostrannú orientáciu.