Odborné vzdelávanie sluchovo postihnutých v Bratislave má 70. výročie

Bratislava 27. marca 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Stredné odborné vzdelávanie žiakov so sluchovým postihnutím v hlavnom meste si tento rok pripomína 70. výročie. Stredná odborná škola pre sluchovo postihnutých bola zriadená 1. januára 1947, vyučovať sa začalo 1. apríla toho roku. Neskôr ku škole pribudlo aj Odborné učilište pre žiakov so sluchovým postihnutím a Gymnázium pre žiakov so sluchovým postihnutím. Vzdelávanie detí so sluchovým postihnutím však začalo svoju históriu písať omnoho skôr

“Mesto vyvíjalo činnosti, ktoré smerovali k vzdelávaniu sluchovo postihnutých, už od prvej tretiny 19. storočia, a to formou vzdelávania v ústavoch pre hluchonemých. Bolo to ale vzdelávanie pre deti, pre mladších žiakov, na úrovni základných škôl a chýbalo odborné vzdelávanie sluchovo postihnutých,” uviedla pre TASR bývalá riaditeľka školy na Koceľovej ulici Eva Kršková, ktorá túto funkciu zastávala od roku 2002 do polovice marca tohto roka.

Už pred druhou svetovou vojnou, v roku 1938, začal Spolok pre starostlivosť o hluchonemých vyvíjať aktivity, aby vznikla odborná škola aj v Bratislave. Dovtedy totiž fungovala odborná škola iba v Kremnici, ktorá ale nestačila pokryť potrebu vzdelávania všetkých sluchovo postihnutých na Slovensku. Druhá svetová vojna však spomalila, resp. zabrzdila rozvoj odborného školstva v Bratislave, koniec vojny však celý proces urýchlil. “Cez Kremnicu prešiel front, škola bola zničená a prišla o budovy. Preto už 15. mája 1945 požiadal vtedajší tajomník spolku o budovu v Bratislave, ktorá by bola vhodná na odborné vzdelávanie sluchovo postihnutých,” približuje Kršková.

Odborne sa žiaci so sluchovým postihnutím začali vzdelávať od apríla 1947. Do školských lavíc vtedy v neúplnom školskom roku, ktorý trval do júna, zasadlo prvých 20 mladých ľudí, avšak ešte v náhradných priestoroch na Brnianskej ceste. Prvým otvoreným odborom bol odbor pánsky a dámsky krajčír. Zároveň sa začalo s výstavbou nových priestorov, ktoré dokončili v roku 1952. V danom roku sa tak škola presťahovala do súčasných priestorov na Koceľovej ulici a na susednej Rastislavovej ulici bol zriadený školský internát. Škola vtedy počítala so 60 žiakmi.

“Ďalší žiaci sa ale nejako nehlásili. Boli to povojnové roky a väčšinou po skončení ústavu pre hluchonemých zostávali doma pri rodičoch,” hovorí Kršková. Preto pedagógovia školy navštevovali trvalé bydliská žiakov a presviedčali ich, aby začali chodiť do odbornej školy. Postupne sa situácia začala meniť.

V 50. až 90. rokoch minulého storočia pribudli nové obdory. Aj keď mnohé z nich nemali podľa bývalej riaditeľky školy dlhé trvanie, mali veľký význam pre uplatnenie sluchovo postihnutých, napr. aj preto, lebo sa spolu prakticky vyučovali počujúci a nepočujúci žiaci. “Vtedy bolo dané, že žiak, či už počujúci alebo nepočujúci, sa začal v strednom odbornom učilišti učiť po podpísaní zmluvy s podnikom, ktorú za 15-ročného žiaka podpisoval jeho rodič,” vysvetľuje Kršková. Škola otvárala jednotlivé odbory až po tom, ako mala zabezpečené podniky, ktoré by zamestnali nepočujúcich.

Na rozdiel od kremnickej školy mala odborná škola v Bratislave až do 90. rokov len učebné odbory, študijné absentovali. Postupne vznikali nadstavbové štúdiá pre niektoré učebné odbory či pomaturitný odbor.
Deväťdesiate roky minulého storočia boli zároveň podľa Krškovej obdobím veľkého nárastu počtu žiakov. Najväčší počet dosiahla škola približne v polovici 90. rokov, kedy ju navštevovalo 230 žiakov. Nárast počtu žiakov si vyžiadal okrem iného aj rozšírenie priestorov školy o ďalšie dielne.

Od daného obdobia však začal počet žiakov na školách ubúdať a pokles sa nevyhol ani tejto škole. Príčinou bol pokles demografickej krivky, živelný nárast počtu gymnázií, ktoré podľa riaditeľky odoberali potenciálnych žiakov stredných odborných škôl a v neposlednom rade aj zlepšenie starostlivosti o deti so sluchovým postihnutím. Zlepšil sa vývoj načúvacích prístrojov a začali sa operácie s kochleárnym implantátom, čo znamenalo, že po úspešnej pooperačnej rehabilitácii sa žiaci mohli začleniť do bežných škôl. Zároveň si podľa Krškovej treba uvedomiť, že nepočujúce dieťa má v 90 percentách počujúcich rodičov a zasa nepočujúci rodičia majú v 90 percentách počujúce dieťa.