Nemecký potravinový reťazec ponúka v západnej Európe plat 35 až 50 000 eur ročne. Na Slovensku to kvôli našej mentalite nehrozí

Bratislava 13. apríla 2017 (HSP/Foto:Pixabay)

Dvojaký meter sa pravdepodobne u nás netýka iba kvality potravín, ale aj platov v niektorých zahraničných potravinových reťazcoch. Jeden z nich, modro-žltý nemecký retailer, takisto veľmi nepodporuje slovenských výrobcov. To dokazuje i fakt, že vo svojich predajniach ponúka slovenskému spotrebiteľovi iba úbohých 18-percent slovenských výrobkov. V Západnej Európe mu to zákazník nedovolil. A tak aj v tomto má nemecký retailer, ako aj poniektorí ďalší zahraniční zamestnávatelia, nastavený dvojaký meter. Ten má aj na odmeňovanie slovenských zamestnancov, v porovnaní s tými zo západnej Európy. Aj keď podľa jeho vyjadrení tvrdí, že “ v poslednom polroku navýšil platy svojich zamestnancov o 25% , z toho o 5% iba a v poslednom mesiaci“. No nielen on, ale aj iné zahraničné siete  zamestnávajú v porovnaní so staršími členmi EÚ slovenských zamestnancov  za minimálne tretinové platy.

“Pritom životné náklady sú v týchto krajinách skoro na rovnakej úrovni,“spomína na začiatky a neskorší vývoj spoločnosti nemeckého retailera v Írsku, food critic a retailer Patrick Linhart. Pritom nešetrí kritikou na stranu bývalého zamestnávateľa, ale aj mentality slovenského zamestnanca a spotrebiteľa. „To sa deje i napriek tomu, že sa zahraničným potravinovým reťazcom u nás na Slovensku veľmi dobre darí. V roku 2015 dosiahol nemecký retailer tržby vo výške 977 047 000 €, z čoho zisk predstavoval  84 843 000 €. Z naivnej predstavy, že po vstupe do EÚ sa časom vyrovná aj diametrálny rozdiel v platoch, sme už dávno vytriezveli.

No tu je zaujímavý i fakt, že podiel zisku retailových spoločností na celkovom obrate je na Slovensku od 6 do 9 percent. No v zahraničí je to iba 1,5 percenta. Napriek tomu faktu ten istý zamestnávateľ ponúka za tú istú pozíciu napríklad v takom Írsku, plat v priemere od 35 do 50 000 eur ročne.

Otázka platových podmienok a podielu produktoch od slovenských výrobkov, je iba na nás. Osobne si pamätám, keď tento retailer začínal v Írsku a domáci ho nazývali Lajdl. Prvé roky tvorilo klientelu iba väčšina prisťahovalcov z krajin, kde bol už tento reťazec známou značkou, a ponúkal väčšinou iba nemecké výrobky, podobné tým poľským. Tie boli dokonca I často vyrábané v Poľsku, takže zákazníci boli väčšinou Nemci a Poliaci žijúci v Írsku. Takéto druhy výrobkov boli v Írsku iba zriedkavým tovarom, keďže Poľsko /ako aj my/ sme ešte neboli v EÚ a kvôli absencii poľských obchodov bol tento druh výrobku v týchto končinách v roku 2000 zriedkavý. Konzervatívni Íri o tento druh produktov nemali veľký záujem.

Nová nemecká sieť sa dlhodobo správala na cudzej pôde rovnako, ako dnes na Slovensku. No po čase marketéri prišli na to, že musia zmeniť sortiment a stratégiu, inak si domáceho zákazníka nikdy nepodchytia. Ír si radšej vyberal z nekonečnej aleji jednotvárnych Cheddar syrov, jediného druhu toastového chleba a stovák rovnakých fazulí v konzervách v konkurenčnom Dunnes Stores. Dunnes Stores sa stal postupne i najsilnejším lídrom na domácom trhu, takže “Lajdl” sa musel prispôsobiť novému zákazníkovi, ktorý uprednostňoval podporiť lokálneho výrobcu. Po “Lajdl produktoch” írsky spotrebiteľ, hrdý na vlastné farmárske mäsové, mliečne, rybie, či zeleninové produkty od domácich farmárov, nesiahol. A tak tento ešte neznámy retailer pochopil, že toto nebude Slovensko a siahol po írskej hrdosti masívnou kampaňou s reklamnými sloganmi podporujúcich domácich farmárov, írskeho rybára, írskeho mliekára. Navýšením zastúpenia lokálnych produktov nakoniec prebil a teraz stavia mega-stores, ktoré rozlohovo na Slovensku poznáme iba vo forme Tesco hypermarketov. Plechové obchodíky plné nemeckého tovaru sa tak zmenili na úspešné moderné superobchody. Dnes tento reťazec patrí v Írsku k tým naozaj najúspešnejším. Tento rok bol tento zamestnávateľ inštitútom IITD vyhlásený za “Najlepšieho veľkého podnikateľa”.

S rastom tržieb sa však zmenili i pracovné podmienky, a to hlavne vďaka silným odborom, ktoré sa vedeli zastať aj našich, slovenských pracovníkov, žijúcich v Írsku. Keď som osobne pracoval v v prvých otvorených pobočkách ako manažér, ťahal som neľudských 70-75 hodín týždenne. Pritom som bol nútený podpisovať iba vykázaných 55 hodín. To je dnes už iba minulosťou. Ale v časoch otvárania prvých obchodov sa týždeň pracovalo v južnom Írsku, ďalší týždeň do večerných hodín v západnom. No a nasledujúce ráno už poniektorí otvárali obchod na východe Írska. Preto som aj ja často prespával na cestách vo vlastnom aute.  Deň voľna pre poniektorých vyzeral tak, že dostali voľné odpoludnie jedného dňa a voľné nasledujúce. Ja som si v rámci osobného voľna cestoval sto kilometrov na školenie, či preskúšanie z EAN kódov, alebo vykonával s ostatnými, ktorí mali tiež deň voľna, inventúru v obchode. Človek si až časom začne stanovovať sám svoje hraníc únosnosti. Nebol som ale jediným, čomu čelí I fakt, že kvôli rýchlej expanzii a nie s najlepšou referenciou  v úlohe zamestnávateľa, nedokázala táto spoločnosť napĺňať rady zamestnancov.  Vtedy čelili obrovskej fluktuácii pracovnej sily, pokiaľ zamestnávateľ nezmenil podmienky pre zamestnancov. Z týchto neľudských metód bol teda nútený úplne upustiť.  Neskôr vďaka atraktívnosti zreformovaného zamestnávateľa nahradili postupne slovenských a poľských zamestnancov tí domáci, írski. Tí si hneď po tom, čo sa konečne naučili správne foneticky vyslovovať jeho názov, obhájili i vlastné a výhodnejšie podmienky.

Zamestnávateľ bol tak pritlačený nielen zmeniť sortiment potravín, ale aj prístup ku svojim zamestnancom. Po konverzácii s jedným z manažérov obchodu som sa dozvedel, že manažér pracuje maximálne 35 hodín, berie si plné prestávky, užíva si plné dni voľna a jeho plat sa vyšplhal na 40 tisíc ročne.

Spotrebiteľ tak teda dokázal zmeniť kvalitu, a zamestnanec dokázal zmeniť zamestnávateľa. Dokážeme teda i my zmeniť platy a správanie sa zahraničných reťazcov u nás doma, na Slovensku?”.

Food critic Patrick Linhart, BSc. in Retail Management