Monetárna ilúzia

Európa 30. decembra 2016 (HSP/slovenskeslovo/Foto:TASR/AP-Michael Probst)

Takéto tvrdenie mi napadlo síce už dávnejšie, ale pritvrdil to fakt, keď ECB nedávno oznámila, že mesačne bude vtláčať do ekonomík EÚ nie 80, ale 60 mld. eur!

Kto to vypočítal?

Moja úvaha vychádza z toho, že Európska centrálna banka je orgán s najvyššou rozhodovacou právomocou v rámci eurosystému. ECB vznikla za účelom udržiavania cenovej stability a stability finančného systému cez dohľad nad finančnými trhmi a inštitúciami. K jej úlohám patrí stanovovanie kľúčových úrokových sadzieb pre eurozónu, kontrola peňazí v obehu, riadenie devízových rezerv, vydávanie eurobankoviek, ako aj dohľad nad finančnými trhmi a inštitúciami, či zabezpečovanie hladkého chodu platobných systémov. Európska centrálna banka je nezávislou inštitúciou Európskej únie.

Verím, že táto charakteristika postačuje čitateľovi na posúdenie úvah, ktoré uvádzam nižšie. Nemôžem nespomenúť tvrdenia nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu prof. J. K. Galbraitha. On vo svojom diele “Spoločnosť hojnosti” píše, že v Británii počas 19. storočia bola Bank of England schopná zvyšovaním či znižovaním úrokovej miery vplývať na britský bankový systém. Aj preto, ako píše, svet zažíval “mierové časy”. Neboli žiadne obmedzenia na medzinárodný pohyb kapitálu. Bankári prostredníctvom centrálnej banky boli na vrchole vplyvu na ekonomický život krajiny. Ich sila bola vlastne odmenou za “úspechy finančného sektora a bohatstva krajín”, ktoré dosiahli.

Prišla však prvá svetová vojna, ktorá by bola mala devastujúce účinky na nemecké hospodárstvo, nebyť J. M. Keynesa, ktorý nedovolil, aby Nemci splácali vojnové reparácie vo výške určenej na Versailesskej konferencii. Vypočítal, že to bude iba ¼. Nielen to. Po druhej svetovej vojne bolo treba “vzkriesiť” všetky meny. Totiž už v roku 1943 sa konala Bretton-Woodska konferencia (Keynes sa zúčastnil na rokovaniach). Ekonómovia sa zaujímali o bázický problém monetárnej politiky nielen Európy, ale o “zdokonalenie usporiadania svetových mien”. Velikán Keynes dal návrh na zriadenie “Medzinárodnej únie zúčtovania vzájomných pohľadávok (International Clearing Union)”, teda prístup k medzinárodným menám a k medzinárodnej banke. Bretton-Woods však akceptoval Amerikou sponzorovaný “International Monetary Fund”. Ako píše R. Lekachman: „Keynesa nepotešil tento výsledok.“

Dnes sa ukázalo, že to bolo mýtické riešenie. Myslím, že dnes si to uvedomujú mnohí (ex post!, ale treba byť múdry ex ante). A predsa sa pri vzniku eura problémy neriešili komplexne, skôr to boli vybájené predstavy. A už náš prof. Imrich Karvaš, guvernér SNB, vo svojej 640-stranovej knihe Základy hospodárskej vedy z roku 1947 hovorí: „Najaktuálnejším prípadom je práve európsky kontinent. Snahy po vytváraní hospodárskeho spoločenstva niektorých štátov európskych, prípadne celej Európy nie je ničím iným, ako výrazom snahy po vytvorení veľkého hospodárskeho priestoru“. Peniazom, menovým sústavám a úverom a burzám venuje 140 strán. Priam logicky vzniká otázka “Ako to, že nám dnes robí problémy riešenie bázických monetárnych problémov ekonomík EÚ?”  Ba je dnes ilúziou. Zato iba tlačíme peniaze. Kto je zato zodpovedný? (Mali sme optimálne využiť ekonomické podmienky EÚ v prospech blahobytu jej národov.) Dnes nám  robí problém mzda našich vodičov medzinárodnej prepravy, pretože je menšia ako v Nemecku.

Verím, že peniaze nie sú v ECB vnímané ako kúsky papiera či kovu (a ich hodnota môže byť tak veľká?) a že nie sú rezervoárom mystérie ECB, a teda necenenia si ich. Monetárnu politiku si máme ctiť efektami, ktoré vyvoláva (mala by) a teda nebyť iba mystériou a magickou tajnosťou bankárov, ktorí sú na vrchole pyramídy.

Monetárna politika sa stala formou ekonomickej expanzie vyvolených. Nielen to, nemala by vyvolávať nedôveru v banky, či bankárov. Ak sa to deje, je to príznak zla. Monetárna politika nemá hrať druhé husle. Nerobme z monetárnej politiky to, že nemá efektívny vplyv na spotrebiteľa, na jeho blahobyt, či je už ním občan, živnostník a či podnik.

Hovorí o tom Draghiho rozhodnutie? Čo ten jeho model prináša? Prečo sa deje, že reakcia ekonomiky nie je taká ako chceme, hoc úrokové miery sú nulové, či až záporné? Prečo naša vláda akoby indikovala, že jedinou dobrou zbraňou je fiškálna politika? Neustále mení daňový systém, teda jeho štruktúru, ba vymýšľa také dane, ktoré občana ožobračujú. Nie je to nejaká Potemkinova dedina? Prečo sa neustále menia zásahy vlády, ba až tak, že každú chvíľu sa zasahuje dokonca aj do ceny športky. Či sa seklo ministerstvo financií a chytá sa slamky? A neustále sa seká iba smerom hore z pohľadu občana? Aj na európske fondy budeme prispievať viac? A to už na budúci rok? A to, čo nám hovoria pred voľbami, je rozprávka? Nemáme tvorcu monetárnej politiky? A nemá ho ani EÚ? Alebo inak, ako to hovorí starý vtip „Stará mama vždy hovorievala: človek môže minúť len toľko, koľko sám zarobí. EÚ asi nemá starú mamu“.

Nespôsobila dnešná monetárna politika EÚ hospodársky kolaps Grécka? Hospodársky ideál je iba mýtus. Kto rozumie dnešným zložitým finančným inštitúciám a ich funkciám, báze monetárnej politiky? Aj v monetárnej politike platí, že niektorí ľudia sú jednoducho vybavení zvýšeným zmyslom pre správny úsudok a iba niektorí ľudia môžu posúdiť, čo je „pravé portské“ (a iní „nemôžu“). Múdrosti vekov dávno minulých a stále živé!

Prof. J. Husár

Uvedený príspevok vyšiel pôvodne v Slovenskom slove. Prinášame ho v pôvodnom znení