Má EÚ vstupovať do konfliktu medzi Barcelonou a Madridom?

Brusel 8. októbra 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-Emilio Morenatti)

EÚ sa nechce miešať do tohto sporu. Katalánsko je vnútorná záležitosť Španielska, zaznieva v Bruseli. Nasadenie polície proti zástancom nezávislosti je rutinne kritizované, viac nič. Ako keby šlo o konflikt niekde na Urale – a nie o eskaláciu napätia v dôležitom štáte EÚ. Medzitým idú Madrid a Barcelona na barikády. Kráľ dáva regionálnej vláde ťažké návrhy, ale nenachádza ani slovo ľútosti nad brutálnym nasadením polície proti demonštrantom – uvádza švajčiarsky denník Der Bund.

Katalánsky prezident Carles Puigdemont odpovedá prehlásením, že vyhlásenie nezávislosti je otázkou pár dní. Katalánsko chce rokovať, ale Madrid sprostredkovanie odmieta. Nerokovanie so separatistami však nie je žiadnym riešením. Obojstranné provokácie môžu rýchle vyústiť do otvoreného konfliktu.

Vzhľadom na najnovší vývoj v Španielsku sa EÚ nemôže nečinne prizerať a hnutie separatistov ignorovať. Preto musí EÚ vyvíjať tlak na španielsku vládu, aby rokovala s Kataláncami. Rozšírenie katalánskej autonómie by snáď predbežne mohlo horúce hlavy upokojiť. Mnohí Katalánci narážajú na to, že ich región musí venovať zvyšku Španielska 17 miliárd € v rámci finančného vyrovnania. V tejto otázke nemôže byť Madrid hluchý.

V nedávnej minulosti sa EÚ viackrát prejavila – aj v svojom záujme – ako sprostredkovateľka. Napr. v Čiernej Hore: keď jadranská republika chcela opustiť štátny zväzok so Srbskom, bol to vtedajší predstaviteľ EÚ Javier Solana, ktorý diktoval pravidlá pre vznik štátu. Prívrženci nezávislosti Čiernej Hory potrebovali nie jednoduchú, ale kvalifikovanú väčšinu 55 %, aby mohli požadovať právo na odštiepenie. Španiel Solana chcel vtedy zamedziť vytváraniu vzoru pre Kataláncov alebo Baskov.

EÚ bola tiež sprostredkovateľom v Macedónsku v r. 2001 a tým zabránila rozsiahlej občianskej vojne medzi slovanskou väčšinou a albánskou menšinou.

V r. 2000 zaviedla EÚ sankcie voči Rakúsku na protest proti účasti Slobodnej strany Rakúska (FPö) vo vláde. Vtedy bolo rýchle zrejmé, že sankcie málo znamenajú. Preto vyslala EÚ tri uznávané osobnosti – „troch mudrcov” – aby si zobrali rakúsku demokraciu pod lupu. Táto európska aféra skoro skončila a Rakúsko dostalo relatívne pozitívne vysvedčenie.

Cieľom terajšieho sprostredkovania EÚ by malo byť presvedčiť Kataláncov, že referendum o nezávislosti alebo odštiepení od Španielska nemôže byť presadené nezodpovednosťou, tvrdohlavosťou a populizmom. Sú potrebné jasné pravidlá a dohoda oboch partnerov konfliktu na ďalšom dianí.

V katalánskom konflikte to nesmie v žiadnom prípade zájsť tak ďaleko. Keď však nezodpovední politickí šéfovia v Madride a Barcelone budú naďalej odmietať každý dialóg, potom bude asi skoro potrebný pár múdrych mužov, ktorí uchopia konflikt ako sprostredkovatelia. Takými vhodnými osobnosťami by boli napr. fínsky exprezident a nositeľ Nobelovej ceny mieru Martti Ahtisaari, nemecký diplomat Wolfgang Ischinger a bývalý šéfdiplomat EÚ Javier Solana.

Ivan Lužák