Legendárny hlas Františka Štamberského má už 90 rokov

Bratislava 16. marca 2016 (HSP/Foto: Rudolf Zelenay)

Vyštudovaný typograf počas svojho bohatého života pískal a aj hlásil najvyššiu československú súťaž vo volejbale, jeho hlas sa dodnes spája aj s futbalom. Krátky čas bol hokejistom a venoval sa aj muzike v dixielandovej kapele. Do povedomia sa však bratislavský rodák predovšetkým dostal ako hlásateľ. Jeho nenapodobiteľný hlas počúvali fanúšikovia na hokejovom Slovane štyri desaťtročia

„To bol hlas!“, zaspomínajú si športoví fanúšikovia. Hlásateľská legenda František Štamberský je od 16. marca deväťdesiatnikom. „K mikrofónu som mal blízko, pretože som bol typograf. Osem hodín denne som čítal rukopisy a odlieval ich do olova. Musel som ovládať pravopis a osvojil som si aj sloh. Novinári, a nielen športoví, s nami úzko spolupracovali. Neraz sme ich vytrhli z biedy, pretože čas letel, uzávierka bola o polnoci a oni desať minút predtým pribehli s poslednými materiálmi. Diktovalo sa naostro. Na písanie už nebol čas“, spomína František Štamberský.

Hokej? Náhoda!

Moja skúsenosť je taká, že celý život je náhoda. S hokejom som začal v roku 1942 ako 16-ročný. Samozrejme – náhodou. Kapitánom hokejového Slovana bol vtedy Čech Vladimír Bartošek, ktorý bol taktiež – rovnako ako ja – strojovým sadzačom. Neskôr sa presťahoval na Slovensko a bol aj majstrom republiky v skoku do vody z 10-metrovej veže. Raz mi hovorí: „Franto, poď sem. Vieš hrať hokej?“ Vravím mu, že nie. „Nevadí, predám ti moje kanady“ (korčule – pozn. red.). Boli to riadne „lyže“. „Dáš si troje ‘fusakle‘ a bude to dobré“, vraví mi. Zavolali ma na tréning. Štadión v tom čase ešte nebol zakrytý. Vtedy sme my dorastenci trénovali spoločne s prvým seniorským mužstvom, dnes je to na inej úrovni. Dresy nám dával legendárny Miško Polóni. Mal som tú česť trénovať v prítomnosti jedného z najlepších európskych hráčov Josefa Malečka, v súčasnosti člena Siene slávy IIHF. Bol kapitánom československej reprezentácie, v Slovane bol zasa hrajúcim trénerom. Ďalším českým hráčom v tíme bol Viktor Lonsmín. V čase Protektorátu Čechy a Morava prichádzali títo hokejisti k nám na Slovensko. V bráne bol v tom období Jozef Kuchár. V mužstve, ktoré sa volalo ŠK Bratislava, ďalej hrávali Reimann, Fábry, Bláha či Slavkovský. Na ľade sme mali pred hráčmi A-tímu rešpekt. Dorastencov Slovana bolo akurát 11 – dve päťky plus brankár. Ďalších už medzi seba nechceli pustiť. Preto som aj po krátkom čase prišiel v práci za pánom Bartoškom a vravím mu: „Nehnevajte sa na mňa, ale ja tam už nebudem chodiť.“

Ďalšia náhoda ma priviedla k rozhodovaniu

V autoškole bol na jazdách mojim inštruktorom Michal Bucala – medzinárodný hokejový rozhodca. Raz prišla reč na hokej a opýtal sa ma, či by som nechcel byť rozhodcom. „Rád by som“, vravím mu. Nuž, stalo sa a do tajov pískania nás zasväcoval Berco Okoličány. Na zimných štadiónoch robili vtedy hlásateľov športoví novinári. Potom ale prišlo nariadenie, že to musia robiť rozhodcovia. Takto som sa dostal k mikrofónu. Slovan si ma vyžiadal – na hokejový zväz poslal žiadosť, ktorú akceptovali. Odvtedy  – od polovice 60. rokov 20. storočia, som tam robil 40 rokov hlásateľa. Počas tohto obdobia som z dôvodu hlasovej indispozície vynechal len 3-4 zápasy. Na Slovane to bolo špecifické. Možno azda zabudnúť na chvíle, keď tím vychádzal na ľad a celý 11-tisícový starý „zimák“ sa otriasal v základoch a tribúnami sa niesol hromový chorál „Slovan je lepší…“? Sparta, Kladno, Jihlava či Kometa Brno veľmi dobre vedeli, čo ich v Bratislave čaká. Bolo to predovšetkým v celej republike dobre známe „céčko“, ktoré ich – jedného po druhom – dokázalo zničiť! Áno, z tohto miesta zimného štadióna sa neraz ozývali aj oplzlejšie pokriky, ale na hlásateľove „no-no-no“ sa vzápätí ozvalo hromové „Už budeme dobrí!“ Čerta starého! Hneď pri prvom faule na slovanistu div, že nespadla strecha. K fanúšikom som sa vždy snažil mať ľudský prístup. Keď už bolo zle a hľadisko vrelo nadávkami, zavolal som kapitána tímu Milana Kuželu, aby sa aj on k nim prihovoril. Neraz ale bolo aj veselo. Počas zápasu s Gottwaldovom (dnes Zlín – pozn. red.) sa v rohu pobili Július Černický s Bohumilom Koželom. Asi pol minúty tichučko sedeli na trestnej lavici. Zrazu sa Julo otočil na Bohumila a pýta sa ho: „Počuj, máte v Gottwaldove ešte tie zimné bundy?“ „Áno, chceš? Donesiem ti ju“, odpovedal mu Kožela. To bolo niečo! Do Gottwaldova sme chodili radi, pretože okrem vetroviek sa tam vyrábali aj topánky a na mieste sa dali kúpiť doslova za pár korún. Jožko Golonka si tam vybral aj tri-štyri páry. Všetci sme ich kupovali.

Rudolf Zelenay