Rím/Aleppe (HSP/radiovaticana.cz/Foto: PrintScreen Youtube)
Sýria. Aleppo trpí – túto častokrát opakovanú informáciu, ktorá nám už možno zovšednieva, opätovne pripomína maronitský biskup sýrskeho mesta, Mons. Joseph Tobji. V týchto dňoch sa v Ríme zúčastnil kurzu pre novovymenovaných biskupov
“Ľudia prakticky žijú v susedstve smrti – nikdy nevedia, kedy ich zasiahne raketa, guľka alebo delový projektil. Hovorím o oboch častiach mesta – Aleppo je totiž rozdelené na dve časti, ako novodobý Berlín. Východnú časť, ktorú kontrolujú teroristi, zatiaľ čo západnú má pod kontrolou sýrska vláda. Väčšina obyvateľstva – 1,5 milióna obyvateľov, vrátane nás kresťanov, žije v západnej časti, kdežto na druhej strane zostalo 250 až 300 tisíc ľudí. Najväčšiu cenu za bombardovanie platia civilisti, hoci väčšina ich z východnej časti pred tými fanatikmi utiekla. V týchto dňoch bola ostreľovaná štátna univerzita, kde zomrelo veľa študentov a ďalších ľudí. Bol zasiahnutý jeden z arménsko-katolíckych kostolov, zatiaľ čo my, maroniti, už nemáme ani jeden kostol. Nedostatok bezpečia nám naháňa hrôzu. ”
Kto v Aleppe bojuje a proti komu?
“Vy, na Západe, hovoríte o “povstalcoch”, ale pre nás, ktorí v západnej časti Aleppa kvôli ich ostreľovaniu umierame, im hovoríme teroristi. Každý deň pochovávame najmenej desať ľudí. Západ vôbec veľmi podivne vníma túto “umiernenú opozíciu”. To nie sú pokojní manifestanti na námestiach, ale ľudia, ktorí strieľajú do nevinných civilistov, či už sa hlásia k tzv. Islamskému štátu, al Nusrat, či iným. Majú tisíce názvov, ale tú istú ideológiu – krajný fanatizmus, ktorý odmieta kohokoľvek iného a chce nastoliť impérium, kalifát, a to výlučný – buď my, alebo nič. Väčšina našich sýrskych moslimov – sunnitov aj šiitov, sa s touto ideológiou nestotožňuje, je im cudzia. Ako Sýrčan celkom jasne vidím, že táto vojna bola naplánovaná oveľa skôr, ako v roku 2010, kedy vypukla. Veľké mocnosti majú Sýriu na muške a chcú si ju rozdeliť ako tortu. Táto vojna slúži západnom ekonomickým cieľom. Sýria musí byť považovaná za zvrchovanú krajinu, rovnako ako všetky iné. Nie sme hračkou v rukách mocných, ani šachové figúrky, ktorými sa podľa ľubovôle hýbe. ”
Ako teraz vyzerá medzináboženská spolupráca?
“Spolu s ďalšími aleppskými biskupmi sa stretávame s imámami a muftími a dokážeme sa zhodnúť v otázkach mieru, človeka, blahobytu pre obyvateľov. Aj oni túto ideológiu odmietajú. Niekedy ku stretnutiam mládeže alebo farníkov pozveme nejakého šejka a inokedy zase ideme k nim. Dobre sa poznáme.”
Stretol ste sa s pápežom Františkom – rozprával ste mu o Sýrii?
“Na konci kurzu pre nových biskupov sme sa po pápežskej audiencii postavili do radu, aby sme ho osobne pozdravili (foto). Mal som so sebou dva symbolické darčeky od mladých Aleppanov, ktorí nemohli ísť na Svetové stretnutie mládeže do Krakova, ale usporiadali stretnutie mladých na miestnej úrovni. Odovzdal som pápežovi sýrsku vlajku, ktorú podpísalo tisíc účastníkov stretnutia, a fotoalbum s portrétmi mladých ľudí, ktorí zomreli ako mladí mučeníci svojej krajiny. Pápež obracal jednotlivé listy a začal slziť a potom takmer plakať. Plakal som aj ja aj kardinál, ktorý stál vedľa nás. Nič sme nepovedali. Pápež ma silno objal – a to veľké objatie nepatrilo mne, ale všetkým mladým, všetkým Sýrčanom. Keď pápež hovorí o našej krajine a hovorí “moja milovaná Sýria”, vnímame to ako nesmiernu útechu. Vieme, že sa za nás modlia, že nie sme sami. ”
Nezastavujte v modlitbe za Sýrii, požiadal na záver aleppský maronitský biskup Joseph Tobji.