Komentár Františka Škvrndu: Bolo referendum v Škótsku skutočne neúspešné?

Bratislava 2. októbra 2014 (HSP/Foto:TASR)

O odlúčení Škótska od Veľkej Británie sa rozhodovalo v neúspešnom referende. Prvé referendum iniciovala Škótska národná strana v roku 2011

Referendum o nezávislosti Škótska ukázalo cestu, ako sa dajú sčeriť stojaté vody politickej apatie v západnej spoločnosti, ktorá sa často označuje za postmodernú. Pri úsilí o osamostatnenie Škótska vznikol nový typ spoločenskej angažovanosti, ktorý sa aj pri prezentovaní výrazne národne orientovanej témy vyhol excesom prehnaného nacionalizmu.

Stúpenci škótskej nezávislosti tému nastolili kultivovaným spôsobom. Diskusia prerástla hranice Škótska a stala sa nielen britskou ale aj medzinárodnou záležitosťou. Reakcia londýnskej vlády a jej spojencov, najmä v NATO a EÚ, mala však už iný charakter. Prešla niekoľkými štádiami – od ignorovania, cez vyhrážky a sľuby až k manipulácii.

Vznik nových štátov môže nepochybne priniesť starosti a ťažkosti. A Západ, najmä v podmienkach EÚ, to dnes nepotrebuje a ani nechce, lebo by sa mohol narušiť už aj tak stále krehkejší systém deľby bohatstva a na ňom založenej moci, ktorého asymetria sa stále zväčšuje. A tak do riadenia sveta vstupuje nielen silnejúca manipulácia ale aj pokrytectvo.

Na jednej strane sa až do ohlúpnutia politicky, mediálne i finančne podporujú aktivity rôznych (dokonca aj sociálne a kultúrne umelo vytváraných) menšín. Ak však ide o nejakú zmenu, ktorá nevyhovuje status quo nastoleného zo Západu riadeného z dvoch prepojených centier nadnárodného finančného kapitálu na Wall Street a City, reakcia je veľmi ostrá.

Mechanické porovnávanie udalostí posledných desaťročí prináša riziká. Aj tak sa však vrátime sa k jednému z medzníkov tohto vývoja – umelému vytvoreniu nového štátneho celku, spojeného s protiprávnym bombardovaním JZR. Z jej územia sa Kosovo postupne úplne odčlenilo, pričom zdôrazníme, že v tomto procese došlo aj k porušeniu dohôd, ktoré bol nútený napadnutý Belehrad prijať.

Nemožno dokázať, že jedným z cieľov tejto barbarskej a krvavej akcie bolo rozmiestnenie ozbrojených síl USA v tej časti Európy, kde sa vtedy ešte nenachádzali. Čo je skutočným cieľom síl umiestnených na druhej najväčšej základni USA v Európe – Camp Bondsteel – môžeme si len domýšľať a to aj konšpiračným spôsobom.

Iná bola reakcia Západu na udalosti okolo Krymu, ktoré viedli k vyhláseniu sankcií proti Ruskej federácii. Súhlasíme s ironickými úvahami o tom, či vlastne EÚ niekedy príde na to, že Washington celý humbug okolo sankcií rozkrútil ani nie preto, aby potrestal RF (lebo ich účinnosť sa zatiaľ nedá dokázať), ale skôr chcel nimi pritlačiť k múru Brusel, aby bol „povoľnejší“ pri rokovaniach o škodlivom Transatlantickom partnerstve o investíciách a obchode (TTIP).

EÚ sa iracionálne zapojila aj do ďalších kôl protiruských sankcií (ba ich aj iniciuje) na základe vymyslených argumentov. Či už to bolo po katastrofe malajzijského lietadla vo vzdušnom priestore Ukrajiny alebo po udalostiach v Doneckej a Luhanskej oblasti, dohodlo krehké prímerie v občianskej vojne. Iste nie náhodou sa transatlantické partnerstvo začalo vo Washingtone už dávnejšie začalo označovať ako ekonomické NATO.

V Škótsku sa však použil nový (postmodernisticky sofistikovaný) spôsob zastrašovania hnutia budovaného zdola, podporovaného širokými vrstvami obyvateľstva. Veľká Británia si síce zakladá na demokratickej tradícii a mýtickej mravnosti anglických džentlmenov (prefíkane šírených aj rôznymi kultúrnymi kanálmi), ale prakticky konala ináč. Do boja proti nezávislosti Škótska sa nasadili „neletálne“ zbrane najťažšieho kalibru, na ktorých dodnes stojí moc anglosaského sveta – spojili sa finančné kruhy s médiami a podporili vládnu byrokraciu.

Londýnska vláda použila známu imperialistickú taktiku cukru a biča. Keď sa zistilo, že situácia je vážna, anglickí džentlmeni začali strašiť – politickými, ekonomickými, bezpečnostnými a inými následkami, ktoré si Škóti spôsobia svojim osamostatnením. Nepomáhalo to však, lebo rady stúpencov nezávislosti podľa výsledkov prieskumov stúpali.

A tak sa začalo sľubovať. Po tom, ako nezávislosť Škótska v referende neprešla, politici, právnici a ďalší vládni byrokrati začínajú hovoriť o tom, že tie sľúbené zmeny sa dajú prijať až po dlhom čase a nemôžu mať takú jednoduchú podobu v akej sa ponúkli.

A tak treba poukázať na to, že v predreferendovej diskusii (kampani) sa používali praktiky, ktoré by sa v iných prípadoch (iných štátoch) kritizovali ako nedemokratické. Kriticky sa uvažuje aj o tom, či pri príliš benevolentnom a málo kontrolovateľnom spôsobe vykonania referenda aj napriek zdôrazňovaniu tradícií britskej demokracie nedošlo k jeho falšovaniu.

O osamostatnení Škótska, ktoré sa pričlenilo k Spojenému kráľovstvu v roku 1707 sa začalo politicky uvažovať len v 30. rokoch minulého storočia. Škótsky parlament bol obnovený až v roku 1999. V tretích voľbách doň v roku 2007 získala najviac kresiel už Škótska národná strana a v roku 2011 mala už aj väčšinu poslancov a iniciovala referendum. Spôsob, akým sa pristúpilo k manipulácii témy v Škótsku ale aj v zahraničí, umožňuje predpokladať, že na ďalší pokus o osamostatnenie sa nebude čakať dlhé roky.

František Škvrnda